Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Píše Peter Zajac - Myslieť národne, cítiť sociálne?

.peter Zajac .časopis .osobnosti

Tento slogan urobil v slovenskej politike pozoruhodnú kariéru. Je však ako zrkadlový obraz. Mätie. Čo v ňom vidíme vpravo, je v skutočnosti vľavo, čo v ňom vidíme vľavo, je v skutočnosti vpravo.

Prevracajú sa v ňom reálne pomery, lebo chce vyjsť nasilu v ústrety spojeniu sociálne cítenie, ktorým bije ľavica po hlave pravicu. Sociálne cítenie má napokon každý z nás. Koho by nerozrušil pohľad na bezdomovcov v rozbombardovaných uliciach miest? Koho by nedojali africké deti s veľkými prosebnými očami, vychudnuté na kosť a kožu? Kto by netúžil pomôcť blížnemu? Kto by nechcel raj na zemi?
Ak sa však chceme dostať o krok ďalej, je osudovo nevyhnutné sociálne myslieť. Postaviť na stôl jasnú alternatívu voči prázdnym rečiam o sociálnom cítení, za ktorými sa skrýva neadresné a neefektívne míňanie štátu. Nahlas pomenovať, že skutočné sociálne cítenie znamená vytvárať pracovné príležitosti a preukazovať solidaritu s deťmi, starými a slabými adresne, efektívne – a s citom. 
Lebo je to naozaj ako v prevrátenom zrkadlovom obraze. Čo sa tvári ako sociálne cítenie, je v skutočnosti chladný kalkul. Hra na city. Z hlbokého vnútorného citu vychádzajú tí, čo ho vedia pretaviť do sociálneho myslenia. Len to nevedia povedať nahlas a s patričným dôrazom.    
Slogan o národnom myslení je v našich pomeroch rovnako prevrátený. Ani len neskrýva citovú spupnosť, aroganciu a otupenosť. Nejde v ňom o myslenie, ale opäť o chladný politický kalkul, rozsievajúci národnú a rasovú nevraživosť. 
Skutočná národná hrdosť sa zakladá na hlbokej vzdelanosti a kultúrnosti. Kde nám prirodzený cit napovedá, že naše deti si zaslúžia lepšie vzdelanie ako my, panuje neskutočné mrzačenie vzdelávania. To, ako si ju politická moc vynucuje, v pozore a pod hrozbou pokút, je v skutočnosti výrazom pohŕdania prirodzeným národným cítením mladej generácie. 
Ako by sa ináč mohli pozerať naši národníci s takou bezcitnosťou na každodenné kaličenie školstva, ktoré nazývajú reformou vzdelávania? Kedy ste videli nášho národného papaláša na vernisáži výstavy slovenského výtvarníka, pokiaľ to nebol akurát národný gýčiar a kamoš papalášovho kamoša? Kedy ste ho videli na premietaní nového slovenského dokumentu alebo v divadle? Kedy ste ho počuli povedať vetu, ktorá by nebola politickou floskulou, ale výrazom jeho vlastného uvažovania a cítenia? 
Rozumiem. Náš papaláš má problémy s národnou identitou, založenou na kultúrnej pamäti. Uhorský kráľ Štefan mu je cudzí. S protirečeniami roka meruôsmeho si nevie rady. Vznik Československej republiky mu nevonia, ešte stále si pamätá z dejín Medzinárodného revolučného hnutia, že bola od diabla. S úľavou oslavuje Slovenské národné povstanie, ako si to pamätá z MRH. Pri sovietskej invázii v auguste 1968 sa ešte dnes musí premáhať, veď ako mladý straník prisahal na bratskú pomoc. Dubčekovo meno berie do úst nadarmo, až do roka 1989 to bol jeho úhlavný nepriateľ. November 1989 si nevšimol, natoľko bol zahľadený do svojej komunistickej mladosti. Demokratické a slobodné Československo opustil bez mihnutia oka, a tak sa môže hlásiť aspoň k 1. januáru 1993. 
Náš papaláš je kultúrnym bezdomovcom. Jeho autobiografickú pamäť tvoria osemdesiate roky a aj z nich si pamätá len to, ako bolo vtedy dobre. Jeho národná hrdosť nemá oporu v skutočnosti. S ničím sa osobne nestotožňuje, s ničím sa nevie vnútorne vyrovnať. No národné cítiť znamená byť vnímavý voči všetkému, čo v dobrom i zlom tvorí našu kultúrnu pamäť. 
Sociálne treba cítiť, ale najmä myslieť. Národne treba myslieť, ale predovšetkým pravdivo cítiť. Preto je tá zrkadlová presmyčka taká falošná.      
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite