Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aké je to v STV?

.časopis .téma

Polemika o tom, či sú v

Polemika o tom, či sú v spravodajstve STV cenzúra a politické tlaky, môže byť zaujímavá, niet však nad osobnú skúsenosť. Tu je tá moja.

Cenzúra a politické tlaky v spravodajstve podľa môjho názoru sú – problém je, že sa ťažko dá hovoriť o priamej cenzúre. Nikto z redaktorov totiž nebol priamym svedkom toho, že by niektorý politik volal alebo priamo nariadil nejakú zmenu v príspevku, alebo dokonca v tom, čo by sa malo alebo nemalo hrať. Viacerí z nás však majú skúsenosti, ktoré tomu nasvedčujú a ktoré boli dostačujúcim dôvodom na osobné rozhodnutia odísť zo spravodajstva STV.

Skúsenosť je na nezaplatenie. A je silnejšia ako stanoviská vedenia televízie, Rady STV či politickej reprezentácie. Moja skúsenosť premieňa spomenutú polemiku len na vatu, ktorá má zapchať ústa pravde a rozriediť ju.

.hádka pred kamerou
Mojím prvým stretnutím s opatrnosťou voči tejto vládnej koalícii v spravodajstve STV bol prípad s omylom na internetovej stránke rezortu, ktorý vedie ministerka Viera Tomanová.
Začiatkom roka sa nám v redakcii podarilo prísť na malú zaujímavosť – nešlo o nič závažné, bolo však komické, keď vyše pol roka po voľbách ešte z internetovej stránky ministerstva vyzýva na jeden projekt predchádzajúca odfotografovaná usmiata šéfka rezortu Iveta Radičová, hoci ministerkou už osem mesiacov nebola. Vytlačili sme si to a išli za ňou do parlamentu. Len sa s úsmevom a neveriacky divila a dobre zabávala. Samozrejme, pred kamerou verejnoprávnej STV. Ten istý materiál sme potom ukázali súčasnej ministerke Tomanovej. A objektív našej kamery zachytil aj jej pousmiatie sa. To v úvode. Že jej to neprekáža, aj také veci sa stávajú, v tom zmysle, že mýliť sa je ľudské aj na ministerstve.



Keby do toho nezasiahla šéfka jej komunikačného odboru Oľga Škorecová, materiál by zostal len malým, nezaujímavým prípadom zachytenej chyby úradníkov ministerstva. Nestál by ani za odvysielanie. Pani Škorecová sa však postarala o korenie a konflikt. Konflikt nielen s redaktorom, ktorý sa „opovážil“ pýtať na takéto veci členky vlády. Do konfliktu prišla postupne aj so svojou ministerkou. Tá ju nakoniec spred kamery doslova vytlačila. A počiatočný úsmev ministerky sa premenil na hnev.
Kamera STV stále bežala. A zachytila hašterenie sa ministerky so svojou hovorkyňou, výčitky na stranu novinára a zhnusenie, na čo sa to verejnoprávna televízia prepožičiava. Banalita úradníckej chyby sa tak pred okom kamery menila na nebanálnu tému o úrovni komunikácie medzi osobami štátneho aparátu, keď sa majú postaviť k malinkému problému a vysvetliť ho pred verejnosťou.
V redakcii sa však tejto nebanálnej témy akoby zľakli. Na materiál, ktorý mal potenciál na silný spravodajský príspevok – surovina obsahovala dramatickú a miestami až grotesknú konfrontáciu medzi ministerkou a jej hovorkyňou – som dostal 50 sekúnd vysielacieho času! Pár minút pred pol ôsmou – čo je čas, keď sa na STV vysielajú správy – si hotový šot, ktorý už figuroval v scenári, prišiel pozrieť sám šéfredaktor. Nebolo to pravidlom. A hoci tým príspevkom redakcia žila takmer celý deň, šéfredaktor Šmihula usúdil, že sa mu nepáči. Na moju priamu otázku – prečo? – odpovedal len vágne, že sa mu nepáči.
V ten večer ho diváci STV nevideli. Zhliadli ho síce o deň neskôr, ale to len vďaka reakcii zástupkyne šéfredaktora, ktorá na druhý deň po rannej porade dala téme váhu a nádej uchádzať sa o vysielací čas. A aby sa do večerných správ dostala, musela tuho bojovať a stálo ju to podľa jej vlastného svedectva veľa peripetií.

.hovorca volá šéfovi
V redakcii som sa dožil aj toho, že ma stiahli z akcie. Urobil to šéfredaktor Šmihula, paradoxne po tom, čo ma na ňu sám poslal. Šlo o prijatie signatárov hromadnej pripomienky k jednému zo zákonov rezortu kultúry. Prijatie sa konalo na ministerstve. Rozhodnutie, že to budeme robiť, vyšlo od vedenia redakcie. Po rannej porade som vedel, že z toho má byť štandardný príspevok. Zavolal som teda hovorcovi ministerstva. Chcel som zistiť okolnosti prijatia. Keďže sa o stretnutí dozvedel až odo mňa, povedal mi, že zistí potrebné veci a ozve sa mi. Jeho telefonátu som sa však nedočkal, zavolal mi šéf. Podľa neho prijatie nemalo až takú vážnosť, a aj napriek mojej argumentácii, že ide o odovzdanie zásadnejších pripomienok rozhodol, že to podchytíme najjednoduchším spôsobom, čítanou správou so zábermi zo stretnutia.
V ten deň som neplánovane skončil aj u ministra Mareka Maďariča – nahrával som s ním rozhovor do Správ a komentárov. Keď som s ním už bol, vyzval som ho ešte mimo záznamu, nech sa vyjadrí aj o téme, kvôli ktorej mali prísť na ministerstvo signatári hromadnej pripomienky. Nechcel. A keďže som už bol na ministerstve a do príchodu signatárov zostávala polhodinka, navrhol som hovorcovi, že počkám na chodbe vládnej budovy. Zrazu nevedel, ako reagovať, zostal v pomykove a pomaly ma vyviedol k vchodu, že sa mi ozve. Asi po minúte mi zazvonil telefón. V ňom sa mi však neozval hovorca Bednár, ako sľúbil, ale šéfredaktor Šmihula. „Choďte preč, nebudeme to robiť“ – tak znela jeho direktíva. Nepomohlo ani to, že som mu oznámil, že o mne vedia aj signatári. „Oni ani nevedia, proti čomu idú protestovať,“ opätoval mi šéfredaktor. Ich konkrétne výhrady boli na dvoch hárkoch, ktoré som mal v tom momente v rukách. Keď som oponoval, šéfredaktor zopakoval direktívu.
Po návrate do redakcie som rozhorčený šéfredaktorovi povedal, že našou úlohou je robiť spravodajstvo, a nie napĺňať nejakú stratégiu – teda to, čo sa hodí jednému ministerstvu.

.prieskum a Smer
A ešte jedna skúsenosť – spracovanie prieskumu verejnej mienky na tému odborov, ktorý pre STV a Hospodárske noviny urobila agentúra Focus. Prieskum konštatoval nielen to, že odborom neverí väčšina ich členov, ale aj to, že medzi ich hlavných podporovateľov patria hlavne ľudia so základným vzdelaním, z vidieka, starší, dôchodcovia a voliči vládneho Smeru. Po kontrole textu, ktorý mi urobila vedúca domácej redakcie Zuzana Štukovská, už Smer v príspevku nefiguroval. „Veď Smer nevolia len starí ľudia, z vidieka či so základným vzdelaním“ – taká bola jej interpretácia výsledkov prieskumu verejnej mienky. Z príspevku mi chcela vyhodiť aj maturanta, ktorý v ankete označil odborárov za pohrobkov komunizmu. „Ten chlapec si nič neprežil,“ – dôvodila pani Štukovská. Na rozdiel od Smeru však v príspevku napriek „neprežitému“ napokon zostal.
Nuž, toto je torzo mojej skúsenosti s ľuďmi okolo šéfredaktora Jána Šmihulu. A hoci nemôžem preukázateľne hovoriť o cenzúre a politických tlakoch v ich spravodajstve, mám skúsenosť na nezaplatenie. Z redakcie som odišiel a o nezávislosti STV ma nepresvedčia ani vyjadrenia vedenia televízie, Rady STV či politikov.

.jaroslav Barborák
Autor je bývalý redaktor spravodajstva STV.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite