Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Double Esterházy

.časopis .literatúra

Vo vydavateľstve Kalligram vyšli naraz dve knihy Pétra Esterházyho. Hoci medzi napísaním prvej a druhej knihy uplynulo 23 rokov, spája ich matka a smrť. A hravá sloboda autora.

„Vždy sa snažím napísať jednoduchý príbeh jednoduchým spôsobom,” povedal Péter Esterházy počas diskusie v bratislavskom kníhkupectve Artforum. Odpovedal tak na otázku, ako vlastne píše, keďže jeho texty pôsobia ako autentické zaznamenávanie myšlienok a pocitov tak povediac „v priamom prenose.”
Takže jednoduchý príbeh. V knihe Pomocné slovesá srdca, napísanej v roku 1985 sa autor vyrovnáva so smrťou svojej matky. Zachytáva posledné obdobie jej života v nemocnici, smrť, pohreb a emociálny zmätok, ktoré to všetko v ňom samom a v jeho rodine zanechalo. O 23 rokov neskôr – v knihe Žiadne umenie – je v nemocnici samotný autor. Lieči sa (pravdepodobne) z kŕčových žíl a v snových víziách je znovu so svojou matkou, ktorá celý život vníma a komentuje cez futbal. 
„S mojimi rodičmi som prežil celkom normálny život,” hovorí Esterházy na tej istej diskusii. „Keby som ho mal opísať, vydalo by to maximálne na niekoľkostranovú poviedku,” dodáva. Sila tohto veľkého spisovateľa teda nepramení z mimoriadne dramatických zážitkov (hoci smrť blízkeho človeka veru vie byť dramatická), ale z toho, ako svet a ľudí okolo seba vníma a ako sa toto vnímanie premietne do jeho slov a viet. 
Takže jednoduchý spôsob, o ten u Esterházyho ide. Dvojitá dávka jeho textov nám dáva možnosť vychutnať si esterházyovskú „jednoduchosť” požehnane. Napríklad v Pomocných slovesách srdca: ľahkosť s akou autor preostruje zábery z umierajúcej matky na svojich súrodencov (charakterizovaných v bravúrnych situačných skratkách), na rutinérskeho lekára („Starec, v črevách tvojej matky prebýva smrť.”), na seba samého („Bože, prekvitaj vo mne!”) a späť na mladú, starnúcu, dojímavú, hysterickú, miljúcu a milovanú matku je veľmi blízko genialite. Alebo v Žiadnom umení: písanie o písaní či premýšľanie o premýšľaní (alebo ako to lepšie nazvať?) tu vytvára mozaiku, ktorá pri pohľade zblízka opája nádherou jednotlivých farebných kamienkov (teda slov, viet, odsekov, snov či anekdotických spomienok) a z odstupu odhalí monumentálny obraz, ktorý zároveň fascinuje, zabáva aj dojíma.
Čítanie jednej aj druhej knihy je ako nazeranie ponad plece spisovateľa, ktorý sa „prepisuje” vlastným životom, pričom sa jeho slová lámu srdcervúcim smútkom, existenciálnymi hĺbkami a znovu vzlietajú s absurdnou ľahkosťou. Často sa pri tom zastaví, vyruší ho spomienka – na pamätný futbalový zápas,  na erotický sen, alebo na platany pred domom – a vzápätí sa vracia. Ale už v inom čase a na iné miesto. „Moje pozorujúce ja” chcelo „nanovo stvoriť svet. Chcelo nanovo začať históriu sveta. Čiže nevinnosť,” píše Esterházy v Žiadnom umení.
Dve novopreložené knihy Pétra Esterházyho majú podobný účinok ako dvojité espresso krátko po prebudení: prečistia a inšpirujú myseľ, rozjatria city, podporia chuť do života. Snažil sa napísať „jednoduché príbehy jednoduchým spôsobom” a podarilo sa mu to. Veď čo je v tragickej prostote jednoduchšie ako smrť a ako ju lepšie opísať než nemilosrdným (a preto často priam groteskným) pohľadom do vlastného vnútra? Fakt, že tam v hĺbke nachádza okrem iného Boha (matka „verila v Boha ako smädný človek pije vodu.”) a nádej („Vo večnom strachu nemožno žiť.”) neprekvapuje.
Péter Esterházy: Pomocné slovesá srdca, preklad Juliana Szolnokiová, Kalligram, 2009.

Péter Esterházy: Žiadne umenie, preklad Juliana Szolnokiová, Kalligram, 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite