Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Rozoznávam ich podľa topánok. Veď, kto by mal v krajine, kde je o polnoci 31 stupňov, vysokohorské vibramy na nohách? Letisko v Dohe je pre mna už niečím ako zastávka električky v Bratislave.

Vždy tadiaľ prechádzam. Križovatka pre celú Áziu. Bohatí Arabi a Arabky zahalení od hlavy po päty v čiernom, dole v Duty Free shope, ktorý pokrýva väčšinu plochy letiska, nakupujú diamanty. Do toho sa tam náhodne pripletú českí dovolenkári po ceste na nejaký prímorský zájazd. Veľa Japoncov a Kórejcov vysedáva v bufetoch s laptopmi. Sú tu aj černosi z Afriky v dlhých šatách a so smiešnymi čiapočkami. Aj oni to asi majú tadiaľto najlepšie. Trúfala by som si tvrdiť, že asi tak 80 percent ľudí na letisku vlastne v Dohe v Quatare ani nikdy nebolo. Na letisku si prezrú knihy s fotkami, kde je toto neveľmi pekné púštne mesto nafotené sťaby Yemen, prípadne si kúpia ako suvenír ťavu či malý lietajúci koberček, škatuľku datlí a majú ďalšiu čiarku. Veď ono by to vlastne nebolo zlé, takto cestovať. Urobiť si cestu okolo sveta a nevystúpiť z tranzitu. Drahé a hnusné letiskové reštaurácie a bary, duty free voňavky, deti strčiť do detských kútikov, cez veľké letiskové sklo si nafotiť pár pristávaní, nejaký ten západ slnka nad horizontom a cez wifi z bufetu to hodiť na facebook. Nafotiť si exotické fotky černoškov, Arabov, Indov, bárskoho, vyspať sa v oddychových halách na pohodlných sklápacích kreslách...počas preletov si pozrieť nejaké nezabudnuteľné filmy a naučiť sa naspamäť bezpečnostné inštrukcie...celkom živo si viem predstaviť taký cestopis. Človek domov nepríde spálený, donesie príbuzným veľa výhodných darčekov, ako napríklad obrie balenie cigariet či kinder vajec a možno bude mať aj pekné spomienky. Už sedím pred tým „gate“ dve hodiny. Počet turistických topánok sa zahusťuje. V rukách držia Lonely Planet a väšinou majú na sebe ešte aj niečo jemne ošúchané. Šatku na have či aspon manchestrovú tašku. Sú to oni, ľudia, čo idú do Nepálu. Vždy ich rozoznám. Hrám sa takú hru, že ich musím spoznať ešte v letiskovej hale, v tom strašnom frmole. A potom sa teším, keď sedia v lietadle. Taká hlúposť. Mesto niekdajších hipíkov, opustených detí, otrasného smogu a širokých úsmevov. Už som tu a vydýchla som si.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite