Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Weissov zázrak

.marcel Merčiak .časopis .šport

Ani neviem, kde začať tento príbeh. Vyzeral ako ilúzia a sen, pretváral sa v čase nevyspytateľných 13 mesiacov. A skončil sa krásne, dojímavo, veľkou, doteraz nepoznanou radosťou. Sneh v Chorzowe sa roztopil prívalom našej futbalovej eufórie. Vrátila sa, hoci sme si mysleli, že jej už niet. Sme na majstrovstvách sveta!

Veril svojim hráčom – a tí ho nesklamali. Tvrdo pracoval s mužstvom, aby naháňalo šťastie – a to sa mu neotočilo chrbtom. Vlado Weiss, šéf nášho národného tímu, tréner, ktorý nás dostal na MS 2010, prekonal so svojou partiou všetko, čo futbalová značka Slovensko dosiahla.
Keď sa s ním rozprávate, musíte byť v strehu. Častokrát neviete, ako zareaguje, je proste svojský. Na nič sa nehrá, s hráčmi zvykne hovoriť priamo, s novinármi analyticky, nezabúdajúc na súvislosti. Keď prišiel k reprezentácii, vsugeroval jej, že najdôležitejšia je pokora, že hráči musia krajine, v ktorej sa narodili a v ktorej futbalovo vyrastali, vrátiť požičané. Že práve v národnom drese musia ukázať, čo všetko sa v zahraničí naučili. A že to všetko musia robiť s ohľadom na spoluhráčov, na spoločný teamwork, v mužstve, v ktorom sa nikto nehrá na hviezdy.
Naučil nás, že v náročných vyrovnaných medzištátnych dueloch rozhoduje efektívnosť, nie efektnosť, že rozhodujúci je pocit z výsledku a nie z predvedenej hry, že lamentovanie nad zahodenými šancami a „malými“ chybami nás nikam nedostane.
Ono to všetko znie ako otrepané frázy a klišé – ale je to tak!

.„šťastie“

Luiz Felipe Scolari patrí medzi najslávnejších trénerov. Keď získal s Brazíliou titul majstra sveta 2002, novinárom odkázal: „Všade sa o mne píše, že som mal a mám šťastie. Okej, beriem, ale musím ho mať prebytočne, pretože som s tým šťastím získal v kariére 16 trofejí!“
S Vladom sme robili rozhovor pre dokument o „Futbalovom sne o Afrike“. O šťastí hovoril wengerovsky: „Pre mňa platí, že buď vieš, alebo nevieš.“ Tú neodškriepiteľnú esenciu športového snaženia sme spomínali najmä v súvislosti s vlaňajším víťazstvom nad Poľskom. Arturovi Borucovi vypadla lopta vo chvíli, keď ju bral do náruče, pošmykol sa, odrazila sa mu od nohy a Stano Šesták začal vyrovnávajúcim gólom 86 sekúnd, ktoré zmenili celú kvalifikáciu. „Podľa mňa existuje šťastie ako forma energie a lásky, ktorú venujete futbalu. Naša celková tímová energia, všetko, čo sme s Mišom Hippom venovali v príprave na zápas a počas neho, plus všetko, čo v ňom odviedlo snažiace sa mužstvo, to všetko sa pretavilo do momentov, ktoré nás postavili na nohy,“ spomínal Weiss.  
O druhom góle by sa dal natočiť film. Lopta padne za hraciu plochu, tréner ju rýchlo podá svojmu hráčovi, Jakubko ešte rýchlejšie vhadzuje na Kozáka, ten centruje na Šestáka a vyhrávame 2:1 – gólová štafeta, ktorá sa začala u trénera! Vyhrali sme vtedy zápas o prežitie v kvalifikácii, keď sme mali na konte prehru v Slovinsku. Presne po 52 týždňoch sme to všetko zopakovali – opäť víťazstvo nad Poľskom, tentoraz len 4 dni po slovinskom šoku na Tehelnom poli, a ideme na MS. Weiss: „Momenty proti Poľsku v Bratislave by som prirovnal k tomu, čo som prežil s Artmediou pri postupe do Ligy majstrov. Gól v 121. minúte zápasu s Kajratom Almaty zmenil môj život – trénersky, aj ľudsky. Zmenila sa kariéra moja aj mojich hráčov.“
Vtedy aj teraz sa potvrdilo, že Weissovým mužstvám sa darí najviac vtedy, keď sa im neverí. Artmedia Petržalka prenikla cez strastiplné zápasy predkôl. Potom proti Interu Miláno, FC Porto a Glasgow Rangers nemala mať najmenšiu šancu a predsa mohutne klopala na osemfinálovú bránu. Z Weissa sa stal tréner, nad ktorým sa ťažko vyhráva. Potvrdil to aj v silnej ruskej lige na lavičke Saturnu Ramenskoje, z ktorého sa na Vladovu smolu stal remízový kráľ súťaže – ale prehrával len minimálne.

.prerody v pohybe

Po druhom ligovom titule s Artmediou vkročil na lavičku národného tímu, ktorý prešiel pod Kocianovým vedením potrebným omladzovacím procesom, ale v ktorom absentovali výsledky. Ešte na jar minulého roka sme neboli schopní vyhrať nad Maďarskom či Islandom, nedali sme gól Turkom či Švajčiarom. Aj Weiss začal nepresvedčivo. Prehra 0:2 s Gréckom a najmä výkon neveštili nič dobré.
Kvalifikácia už bola inou kapitolou. Víťazstvo vôle proti Severnému Írsku a smoliarska prehra so Slovinskom ešte nedvihli pozornosť, ale tri body s Poľskom vytvorili novú klímu.
Vo februári prehral Vlado s dvoma rozličnými tímami v priebehu 24 hodín na Cypre s Ukrajinou i s domácimi. Sústredenie sa nevydarilo, adepti na národný dres ako keby váhali. „Uvedomujem si, na akej hrane balansujeme. Stačí jeden zápas a krivka očakávaní vyletí hore. Potom si všetko pokazíte takýmito výkonmi a ste späť dolu,“ netajil Weiss sklamanie.
Ďalšia prehra však mala blahodarné účinky. Vo Wembley nám Anglicko nadelilo štvorku – štyri dni pred kľúčovým súbojom v Česku. Weiss: „Bol to môj najšťastnejší krok, dostali sme zaucho v pravý čas. Ukázalo sa, čo všetko potrebujeme, ktorí hráči dokážu uniesť náročnosť chvíle, keď pôjde o všetko, ktorí na čo stačia rýchlostne. Vnútorný hnev nad niektorými výkonmi ma prinútil k rozsiahlym zmenám a tie sa nám v Prahe vyplatili.“
Vraj prvýkrát po zápase na hráčov ziapal. V londýnskej šatni si to naplno odskákal Filip Hološko, ktorého laxnosť pri poslednej akcii stretnutia znamenala štvrtý gól v našej sieti. Weiss: „Filip mal slzy v očiach, ospravedlňoval sa mi. Povedal som mu, že toto nie je priateľský klubový zápas v Turecku, ale zápas, aký hráte možno raz za život. Na druhý deň ráno na tréningu šliapal naplno, chcel mi ukázať, že do mužstva patrí a že ho nesmiem zatratiť. V Prahe bol naším najlepším ofenzívnym hráčom.“
Letná bola v prvoaprílový večer veľkým kvalifikačným míľnikom. Hra na hranici obetovania sa pre mužstvo, duch a dravosť tímu, ktorému sa česká rutina nemohla vyrovnať, potrestanie Rozehnalových chýb a konečne veľké víťazstvo vo veľkom boji. Odmenou neboli len tri body, ale nová, dovtedy nepoznaná divácka atmosféra. Weiss: „Ľudia sú naším najväčším víťazstvom. Letná a potom Belfast či Chorzow, to sú spomienky na celý život.“
Weiss sa nebál odvážnych vyhlásení ani značných personálnych rizík. V Prahe nechal hrať v záverečných 25 minútach narýchlo povolaného Miňa Stocha. Pred domácim súbojom s Čechmi vytiahol ďalšieho 19-ročného benjamínka, navyše vlastného syna. „Išli sme sa s manželkou pozrieť na zápas FC Barcelona – Manchester City. V kútiku duše som dúfal, že ho Hughes postaví. Vladko hral celý zápas a bol výborný, podľa hlasov z tábora City i Barcy najlepší. Obstál v prestížnej, ťažkej skúške. Poznám ho odmalička, som predsa jeho otec, ale vtedy sa vo mne upravil vzťah k nemu v podobe tréner – hráč.“

.teamwork

Nielen príchod týchto dvoch hráčov, ale aj etablovanie sa mladej gardy okolo Škrtela, Hamšíka, Jendriška, Pekaríka, či trošku starších ako Šesták, Mucha, Hološko, Ďurica, Sapara vytvára dojem, že toto mužstvo má pred sebou svetlú budúcnosť. „Nie je ešte dokvasené, ale s príchodom väčších skúseností nám môže priniesť oveľa viac radosti,“ vravel Weiss po zápase v Belfaste.
Ale tréner nevsadil len na mladosť. Do tímu vrátil po takmer dvojročnej pauze Mira Karhana. Toho Karhana, ktorý sa javil ako nepotrebný, zabudnutý. Toho Karhana, ktorého mnohí nikdy nezabudli odpisovať. Ale aj toho Karhana, ktorý mieri za naplnením stovky reprezentačných štartov, ktorý hral v každej z našich doterajších kvalifikácií a ktorého slzy po zápase v Chorzowe zostanú symbolom dovŕšenia dlhoročného snaženia.
Weiss stavil na nenápadného Zdena Štrbu, urovnal si s ním vzťah po vlaňajšom októbrovom nedorozumení. Zdeno sa pred desiatimi rokmi pomaly lúčil s kariérou kdesi na Kysuciach v tretej lige. Pre vrcholový futbal bol neskorým objavom, neskôr ako ostatní naskakoval do najvyššej súťaže, neskôr (v 30 rokoch) do reprezentácie, neskôr (v 33 rokoch) na prvé zahraničné angažmán. A predsa je tu ako potrebný člen súkolia.
Podobne ako Rado Zabavník, podľa Weissa „najväčší profesionál v tíme, neskutočne skromný futbalista, ktorého nasadenie je vždy len a len stopercentné“. Tréner vybudoval „kombatívnu“ obranu – okolo Škrtela, Ďuricu či Zabavníka sa chodí po špičkách, najmä proti Čechom a Sverným Írom fungovali aj ďalšie defenzívne súčiastky – a tak sa dostavili želané výsledky.

.volanie Afriky
Zdalo sa, že dojem a všetky kvalifikačné pozitíva zrúcajú Slovinci. Nachytali nás v opojení, paralyzovali eufóriu. Nezvládli sme 45 minút, ktoré nás mohli priviesť na vytúžený šampionát. Po druhom góle Pečnika padli hráči na trávnik ako po prehre v štvrťfinále MS. Ako keby bol koniec. Ale veď my sme boli predsa stále na prvom mieste, s postupovou šancou pre zápas v Poľsku! „To bola prvá vec, ktorú som chalanom v šatni povedal. Nech sa idú pozrieť von, ako tam Slovinci oslavujú, ako keby už postúpili na MS,“ povedal Martin Petráš.
Rozoberala sa „prehra v hlavách“, „všeobecné zlyhanie tímu“, vraj nevieme urobiť posledný krok. Len kedy sme ho vo futbale robili? Kedy bola takáto šanca? Nikdy!
Všetko sa malo zmeniť za 72 hodín. Tri dni prípravy po odložení osláv, tri dni pochybností, čistenia si mysle, a potom zápas na snehu, vo fujavici, pri ktorej by Menšík povedal, že je to „hotová Sibéria“.
Čo povedať ku súboju s poľskou orlicou? Využili sme jej zúfalé rozpoloženie a naše napumpovanie novej krvi po vlastnom góle Severina Gancarczyka. Nebolo to ľahké, prežili sme najdlhších 87 minút, zákopová vojna v druhom polčase nás držala v tranze, v napätí, šediveli nám vlasy, pribúdali roky, ale ten pocit po vyhratej chorzowskej bitke a celej kvalifikačnej vojne je nenahraditeľný.
Národný tím to zvládol napriek rozpadnutej obrane, Kozák, Saláta či Kopúnek ukázali, že aj hráči z Corgoň ligy sa môžu uplatniť na medzinárodnej scéne, Petráš a Karhan sú dôkazom, že zatracovanie je vo futbale efemérne, a hlavne: že máme mužstvo hrajúce so srdcom. „Takto sa bojuje o majstrovstvá sveta,“ povedal v rozradostenej šatni Jano Kozák. Kto by bol povedal, že v rozhodujúcom boji o postup bude naším najlepším hráčom?
Sme tam! Sme na MS vo futbale! Tréner, ktorý prekvapoval svojich hráčov zostavami i striedaniami, ktorý sa nebál ani v najdôležitejších chvíľach svojej kariéry, ktorý nezatracoval a hľadal cestu k hráčom a v ktorého tí hráči uverili! To je Weissov zázrak! Viera v to, že aj v našich podmienkach sa dá robiť dobrý futbal a že aj v našich podmienkach sa dá niečo pre ten futbal spraviť!
Mal 15 rokov, keď mu zomrela mama. Mal 25 rokov, keď sa mu narodil syn, tesne po postupe na MS. Na tie MS, po ktorých mu zranenie krížneho väzu v kolene prekazilo dobré zahraničné angažmán a lepšiu hráčsku budúcnosť. Mal 35 rokov, keď bol opäť pri reprezentácii – ako asistent trénera Adamca. Má 45 rokov a je prvým Slovákom, ktorý bude na MS ako hráč i tréner.   
Sú veci medzi nebom a zemou. Jeho národný tím nás naučil, že na zemi sa musí stáť pevnými nohami a že na oblohu je potrebné hľadieť s pokorou. Bude nebo limitom tejto partie? Uvidíme po 8 mesiacoch, aké sme s naším futbalom nezažili dve desaťročia...

autor je športový komentátor STV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite