Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Chudák Karsten, milovník Goebbels

.lucia Piussi .časopis .literatúra

Ak v duchu komunistickej ideológie definujeme slobodu ako „poznanú nevyhnutnosť“ (ako nám v minulom čísle vtipne pripomenul Martin Mojžiš), nová kniha Pavla Vilikovského, s príznačným názvom Vlastný životopis zla, je potom podrobným svedectvom veľmi nedobrovoľného poznávania tejto nevyhnutnosti. Za ostnatým drôtom.

Najmä jej prvá časť. Druhá časť je po tej prvej  priam štebotavým, hravým mapovaním terénu po odstranení ostnatého drôtu.  Veselé kroky – tam a späť. Lenže nebol by to Vilikovský, keby popri drôte stále nepobehovali, hoci krútiac chvostami, tie isté staré, dobré cvičené nemecké ovčiarske psy: jeden Kain a druhý Ábel.
Pavel Vilikovský je z tých spisovateľov, (je vôbec u nás, na Slovensku, taký druhý?) ktorí si počas celej dlhej normalizácie nenápadne písali vlastné prózy do šuplíka. Radšej, než by podstúpili schizoidnú cestu cenzorských zásahov či kompromisov s mocou. Hoci bola táto jeho cesta neporovnateľne ťažšia – keď už pre nič iné, tak pre to, že knihy takéhoto autora nežijú čulým čitateľským životom, ale skôr životom nevyplatených účtov na dne šuplíka, oplatilo sa. Bez ohľadu na to, že si tým spisovateľ zachoval charakter, alebo možno práve preto sú jeho knihy také cenné. Pretože všetko so všetkým súvisí. Aj spisovateľovi hrdinovia s ním samým a tak sú Vilikovského postavy jasné: Nič nemajú ľahké a nikto ich nešetrí. Ak ich nenakopáva život, nakopávajú sa sami, nemysliac si o sebe nič zvlášť dobré a výnimočné. Sú plní pochybností, humornej skepsy, trápností a strachu. Zbytočne a príliš veľa rozmýšľajú. Päťkrát merajú a ani potom nerežú. Akoby sme videli samých seba ráno v zrkadle! Preto sa to tak dobre číta!

.karsten
Prvá časť knihy, Extrémna osamelosť Jozefa K., je priam filmovou, akoby klasicky čiernobielou expresívnou drámou boja Karstena, muža, ktorému eštebáci obliekli novú identitu, s démonom moci. Moc tu síce zosobňuje len jeden-jediný eštebák Hálek, ale ďakujeme pekne. Celkom stačí. Jeho smrad sa valí celým mestom, tou klietkou na Dunaji, je cítiť, že má za sebou celú ľudovodemokratickú armádu. Karsten je sám. Príliš sám. A všetko ide tak rýchlo!
 „Karsten, ten vzdorovitý a nepodkupný, bol rozhodnutý cigaretu odmietnuť, ale to bola hlava. Ruka si vzala.“ Akú má vlastne človek šancu ostať dobrým v totálnom obkľúčení zla? Povedané vzletnejšie, v duchu autorovho hrdinu z druhej časti knihy, „Geblska“ – môžeme vzdychnúť aj my, na Slovensku, slovami Miroslava Válka, básnika i perfídneho ministra kultúry zároveň: „Aký zvuk vlastne vydáva slza, padajúca v absolútnom tichu, jasná, priezračná?“   
Vilikovský ukazuje človeka pádlujúceho ostošesť v mori zla. Toho zla,  ktoré je navonok banálne ako zívnutie sivej, neviditeľnej tlamy. Navonok. V skutočnosti  je to však jeho požieranie. Človeka, nie hrdinu. Tak by sám seba určite nenazval. Vilikovský nám predhadzuje dobrú korisť: Takzvaného našinca, ktorý si o sebe síce nič dobré nenaluháva, čo mu často slúži skôr ku cti,  no občas, ako sám vraví „v bytostných okamihoch“, ho to skôr brzdí v odraze. Nie je zlý. K zlu má prirodzený odpor. K tomu komunistickému má zvlášť aj vychovanie. A má aj vlastnú hrdosť. Tak v čom je problém? Karsten je ako väčšina dobrých ľudí našej, či hociakej inej krajiny v Európe. Radšej by si zachoval charakter, keby to šlo. Ale žiaľ – nedá sa. Smola.  Život ako čerstvo natretý chlieb padnutý maslovou stranou nadol. Ách, smola.
„A už je to tu, pomyslel si Karsten.  Mal svoj vlastný plán, krížom cez mužove plány i cez plány Božie, asi. Vlastne ešte ani nie plán, iba zámer, ale veril, že ho bude vedieť uskutočniť. V tom práve bola jeho čierna sloboda.“ Vilikovského majstrovstvo je v uveriteľnosti všetkého, čo sa stane, každého kroku. V tom, ako jednoducho, s pár postavami a rekvizitami, rozohrá pred nami osudovú hru. Dokonca mu vidíme do karát, nič neskrýva, vieme, aké má hrdina myšlienky,a predsa je autor vždy o krok pred nami. Nevieme, čo bude. Čítame, nasvecujeme Karstena zo všetkých uhlov. Aký vlastne v skutočnosti je ten Karsten?  Nejde nám do hlavy. A to je dráždivé, veľmi dráždivé.
Extrémna osamelosť Jozefa K. sa číta ako napínavá detektívka. Je to jedna jazda po čerstvo zamrznutej dlažbe smerom nadol, v ktorej ani jediná kocka nie je vylámaná, všetko do seba perfektne zapadá. Kĺže ako po masle, len občas nám od celkom nečakanej zmesi – povedzme trápnosti a hrôzy – Vilikovského obľúbená špecialita – vylezú oči z jamiek , (keď napríklad Karsten vytiahne prvýkrát z kabáta zicherku)...  Ale až k zimničnej pančuchovej scéne na povale ide všetko hladko, sme s ním. S Karstenom! Napokon – čo nám ostáva? Držíme mu palce! Veď je jedným z nás!

.geblsko
Takto sa s nami Vilikovský zahráva aj v druhej časti knihy. Je oproti tej prvej celkom odlišná, vydýchneme si, má rôzne farby, chute, vône, je zhovorčivým rozprávaním niekoho, kto môže byť, ale nemusí, Karstenovým synom. Ale dôležité na ňom, na našom hrdinovi je niečo celkom iné. Dôležitá je tu jeho – učiteľova – vášeň: skúmať zlo.
A tak v druhom, hravom rozprávaní na scénu nastupuje autorovo zľahka komediálne alter ego – komediálne preto, lebo ho autor nakopáva ako pajáca z každej strany a on to musí ustáť takpovediac so stoickým humorom.  A to je ďalšia z chutných špecialít knihy.  Hrdina, vyslúžilý stredoškolský profesor, okrem toho, že pátra po stratenom príbehu nikdy nenájdenej socialistickej defraudantky, má ešte inú vášeň: Skúma s pasiou Goebbelsove denníky. V tejto časti sa do reality vpletá  strhujúca, neuveriteľná zvrátenosť  košatých, romantických, milostných výlevov  „Geblska“, tretieho najmocnejšieho muža v tretej ríši , čo by v kontexte hrdinovho skúmania zla možno nebolo ničím výnimočným, keby to Vilikovský nerobil tak bravúrne. Je to kokteil neustáleho hrdinovho sebaporovnávania, premiešaný s ukážkami z jeho sarkastického manželského spolunažívania,  s vypätými milostnými aférami estéta a masového vraha „Geblska“. Tak sledujeme tohto muža moci už od jeho školských liet, keď Geblsko nakrivo močí do pisoáru (chúďatko s kopytom namiesto nohy), či v časoch tvorby jeho divadelnej hry, ktorú píše viac o Judášovi, než o Ježišovi, až po jeho triumfy moci v tretej ríši, keď sa Geblskovo postihnutie  „ z pozície vysmievanej odchýlky povýšila na firemnú značku či logo svojho nositeľa“. Nevychádzame z úžasu.  A keď hrdinova manželka po tom všetkom vytkne svojmu mužovi, že jej v živote nikdy nepovedal, že ju miluje a že Goebbels, „chuj-nechuj, ten človek vedel, čo je to“...
To vám už neprezradím, tú facku si musíte vychutnať sami. Aby vám až slzy vytryskli, keď čítajúc skutočnú, dobrú súčasnú knihu od súčasného, žijúceho a ešte k tomu slovenského autora, budete špekulovať nad vlastným zlom a dobrom.

Autorka pracuje v Artfore a spieva v Živých kvetoch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite