Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koniec príbehu III

.fedor Gál .časopis .história

V čase trnavskej iniciatívy boli celkom evidentné aj snahy spojiť návrat Jána Budaja do aktívnej politiky s dosadením Vladimíra Mečiara na čelo hnutia.

Siedmeho alebo ôsmeho decembra 1990 sa konalo zasadnutie Slovenskej rady VPN, ktoré sme očakávali s istou nervozitou. Mečiar pár dní predtým totiž ohlásil možnosť svojho nástupu na čelo hnutia, v médiách vyslovil nedôveru federálnemu premiérovi a mužovi VPN Mariánovi Čalfovi. Oprávnene sa predpokladaIo, že práve na tomto stretnutí vystúpi trnavská skupina so svojimi požiadavkami.
Napokon sa však stalo niečo iné. Pri rokovaní Rady som premiérovi vyčítal spôsob, akým zvyšuje napätie na politickej scéne. Mal som na mysli predovšetkým fakt, že českým partnerom predkladá razantné tézy, ktoré nevzišli z politických dohôd (pred diskusiou o kompetenčných zákonoch vo federálnom parlamente napríklad oznámil, že SNR je pripravená v prípade konfliktu vyhlásiť zvrchovanosť), že nerešpektuje pravidlá normálnej politickej hry (často sme sa o jeho rozhodnutiach dozvedeli až z televízie či novín), že vnáša do politického života napätie a natoľko hektické tempo, že sme postavení neraz pred nutnosť bojovať súčasne na viacerých frontoch.
Rokovanie Rady VPN sa skončilo asi po desiatich hodinách celkom jednoznačnými vyhláseniami: rešpektovať pri riešení česko-slovenských problémov ústavnú cestu, riešiť personálne zmeny v jestvujúcej štruktúre moci korektným dialógom a zvolať na február 1991 snem VPN, na ktorom sa bude diskutovať o súčasnom stave a perspektívach hnutia.
.fenomén Klaus
Január 1991 bol mesiac veľkých príprav. Vo vzduchu viselo napätie. Vládny denník Národná obroda – prostredníctvom komentátora Igora Cibuľu – zvestoval národu nevyhnutnosť uchopenia moci vo VPN Vladimírom Mečiarom, („inak nás tí Česi úplne prečúrajú“). V KC VPN sme mali jednotný postoj: Mečiar je britký premiér, ale spraviť z neho „vodcu“ by bolo tragédiou. 
V tom čase už prebiehali dramatické zmeny v Občianskom fóre, ktoré mohli byť v mnohom predobrazom našich vlastných osudov. Na čele tohto hnutia si za masívnej podpory nespokojných okresov upevňoval svoje mocenské postavenie Václav Klaus, ktorého zjavné úsilie pretvoriť OF na pravicovú politickú stranu bolo v tom čase signálom rozpadu Občianskeho fóra na niekoľko prúdov: pravicový, liberálno-demokratický a I'avicový. 
Osobne som proces takejto diferenciácie považoval za prirodzený. Znepokojoval ma však spôsob, akým prebiehal. Vízia profilovania novej pravicovej strany sa na nižších úrovniach hierarchie OF vnímala predovšetkým ako štart k definitívnemu vyrovnaniu sa s „triednym nepriateľom“. V dokumentoch z konferencie OF venovanej týmto problémom som sa napríklad dočítal, že dôjde k „definitivnímu odstranění lidí zkorumpovaných a netalentovaných“ či k lustráciám všetkých členov obecných zastupiteľstiev a ich náhradníkov.
Predstava, že môže tu a teraz jestvovať mohutná skupina ľudí – členov víťazného politického hnutia – čo si reálne želá kádrovú vojnu a lustrácie masy ľudí, ktorí už nastúpili do svojich úradov na základe výsledkov komunálnych volieb, ma naplnila úžasom a znepokojením. A to už nehovorím o tom, že sa Klaus s bohorovným pokojom chystal na odstavenie celej plejády protagonistov ponovembrového vývoja len preto, že nesúhlasili s jeho názormi alebo preto, že kedysi boli členmi Komunistickej strany. 
Keď som sa vzápätí dozvedel, že vo federálnom parlamente vzniká popri skupine demokratickej pravice aj skupina liberálnej orientácie, prijal som túto správu s uspokojením.
Treba však popravde povedať, že fenomén Klaus (t. j. fenomén vodcu s nekooperatívnym správaním, a nie príliš vyzretou politickou kultúrou) a diferenciácia OF majú a budú mať pre VPN závažné dôsledky. To, čo na povrchu politickej scény vyzerá ako prirodzená diferenciácia, to je v skutočnosti legitímny politický boj, ktorý sa môže v konečnom štádiu prejaviť aj zásadnými zmenami v zastupujúcej štruktúre moci.
Nerád by som robil predčasné závery (konečnú redakciu tejto kapitoly som robil v druhej polovici januára 1991), ale v krátkom čase sa môže ukázať, že niektoré z vecných problémov (napríklad prijímanie republikových a federálnej ústavy) sa stane terénom, kde si novosformované politické zoskupenia vyskúšajú sily spôsobom, ktorý môže opäť ohroziť našu spoločenskú scénu, ešte vždy krehkú.
.útok
Vráťme sa však k vnútornému vreniu v hnutí VPN. To malo, samozrejme, svoju mikro a makrorovinu. V mikrorovine šlo predovšetkým o riešenie problémov konkrétnych miest a obcí. Som presvedčený, že práve tu sa v drámach každodenných problémov rodila perspektíva našej spoločnosti.
Osobne som však bol zainteresovaný do tzv. „veľkej politiky“. Musím priznať, že to nebol zážitok príliš osviežujúci. Rád by som tento svoj pocit demonštroval na konkrétnom príklade. V týždni medzi 7. až 13. decembrom 1990 sa rozhodovalo o osudoch federatívneho usporiadania Českej a Slovenskej republiky. Jazýčkom na váhe bol zákon o deľbe kompetencií medzi republikami a federálnymi orgánmi. 
Začalo sa to 7. decembra, keď premiér Mečiar v televízii tvrdo zaútočil na federálneho predsedu vlády Mariána Čalfu. Vyčítal mu, že prekračuje program VPN a implicite navrhol jeho odvolanie. Súčasne obvinil ministrov federálnej vlády Klausa, Dlouhého a Vavrouška z protislovenskej politiky. V tých istých televíznych novinách prišiel protiúder. Klaus, Dlouhý a Čalfa obvinili Mečiara z nezodpovednosti. V pozadí bol – tak to aspoň vnímala verejnosť – boj o kompetencie, ktoré sa v najbližších dňoch mali stať predmetom rokovania vo Federálnom zhromaždení. 
Vzápätí sa začala situácia zauzľovať nad kritickú mieru. Premiér Českej vlády Petr Pithart sa v českom parlamente vyjadril, že federácia je ohrozená spupnosťou federálnych byrokratov a vôľou slovenského parlamentu vyhlásiť v prípade neschválenia kompetenčných zákonov svoju zvrchovanosť nad zákonmi federálnymi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite