Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Náhoda a nevyhnutnosť

.časopis .veda

V hitparáde sprostostí, ktoré socialistická škola tlačila do detských hláv, patrila jedna z popredných priečok marxisticko-leninskej definícii slobody. „Sloboda je poznaná nevyhnutnosť“ – hlásala táto perla ducha.

Komunisti to, pravdaže, mysleli dobre. Im vždy išlo v prvom rade o človeka, takže celkom určite chceli, aby sa ľudia cítili slobodne. A to bez primeranej definície slobody v štáte obohnanom ostnatým drôtom dosť dobre nešlo.
Nuž, ale nech už to mysleli akokoľvek, intuitívne sme všetci cítili, že s tou slobodou je to predsa len nejako inak. V osemdesiatom deviatom potom vyhrala intuícia nad definíciou a všeličo sa zmenilo.
Málokto tú zmenu očakával a predsa k nej došlo. Bola to náhoda, alebo nevyhnutnosť? Aká bola pravdepodobnosť, že sa niečo podobné stane? 
Tieto otázky sú nepochybne zaujímavé, ale v tomto článku nie je našou ambíciou odpovedať na ne. Náš cieľ je podstatne skromnejší: preskúmať, čo vlastne znamenajú pojmy použité v týchto otázkach. Bude nás zaujímať, aký je vzťah medzi nevyhnutnosťou, náhodou, pravdepodobnosťou a slobodou.

.čo nám vraví zdravý rozum
Čo sa týka náhody a nevyhnutnosti, zdravý rozum nám hovorí dve protichodné veci. Väčšinou si to však neuvedomujeme, a preto nás to nijako zvlášť nevyrušuje.
Na prvý pohľad nič protichodné nevidíme, všetko sa zdá celkom jednoduché: náhoda je opakom nevyhnutnosti. A keďže na druhý pohľad spravidla nemáme čas ani chuť, zdravý sedliacky rozum si naozaj myslí, že tieto dve veci sú v priam bytostnom protiklade. Ale v skutočnosti si len myslí, že si to myslí.
Pretože, keď nad tým chvíľku porozmýšľame, zistíme, že zdravý rozum si myslí aj niečo celkom iné. Skúsme si to ilustrovať na príklade človeka, ktorý sa nešťastnou náhodou pošmykol na banánovej šupke. Prečo sa na nej pošmykol? No v prvom rade preto, lebo tam tá šupka bola, a potom preto, lebo tadiaľ išiel a krok mu vyšiel práve tak hlúpo, že na ňu stúpil. 
Prečo tam tá šupka bola? Pretože ju tam niekto zahodil. Kto ju tam zahodil? Zahodil ju tam opičiak Kerčak, ktorý utiekol zo zoologickej záhrady. Prečo utiekol? Pretože má slobodu radšej ako klietku a tú klietku zabudla ošetrovateľka zamknúť. Prečo ju zabudla zamknúť? Pretože je slobodná, ale má sa vydávať a má plnú hlavu svadby. Lenže ona je nielen slobodná, ale aj zodpovedná, takže hneď, ako si doma uvedomila, že klietku asi nezamkla, tak utekala späť do zoo a pritom sa pošmykla na tej šupke.
Keď sa to povie takto, tak sa celá vec začne javiť v trochu inom svetle. To, čo sa pôvodne javilo ako náhoda, prestáva byť náhodou a stáva sa dôsledkom predchádzajúcich udalostí. A to sme tých predchádzajúcich udalostí vymenovali iba niekoľko. 
Predstavme si teraz, že by sme o Kerčakovi a jeho ošetrovateľke vedeli nielen to, čo sme spomenuli doteraz, ale že by sme o nich aj o ich okolí vedeli úplne všetko. Nejavilo by sa nám v takom prípade pošmyknutie nie ako náhoda, ale ako nevyhnutnosť?
Ale áno, zdravému rozumu by sa to tak javilo. Uvažovanie v termínoch príčin a následkov je nášmu mysleniu natoľko vlastné, že inak možno ani myslieť nevieme. Zdravý rozum má rozhodne príčinné súvislosti rád a zvyčajne verí, že každá vec má svoju príčinu.
Všetky príčiny, samozrejme, nikdy nepoznáme, takže nám mnohé veci pripadajú náhodné, ale to považujeme (či už vedome, alebo nie) len za akúsi daň za naše nedostatočné znalosti. Náhoda nie je v takomto ponímaní niečo fundamentálne prítomné v svete okolo nás, je to len dôsledok nášho nedostatku informácií o tomto svete. 
Čiže, aby sme to zhrnuli: zdravý rozum, ktorý nám pred chvíľkou hovoril, že náhoda je opakom nevyhnutnosti, nám teraz hovorí, že náhoda je nepoznaná nevyhnutnosť. Tak ako to teda je?

.čo nám vraví teológia
Predstava sveta, v ktorom náhoda vlastne neexistuje a všetko je nevyhnutným dôsledkom predchádzajúcich príčin, je síce intelektuálne veľmi atraktívna, ale emocionálne dosť neznesiteľná. V takom svete by totiž všetko vrátane našich najvnútornejších pocitov a rozhodnutí bolo jednoznačne určené predchádzajúcimi udalosťami. Všetko by bolo už dopredu dané a my by sme s tým vlastne nemohli nič robiť. Slobodná vôľa by bola len ilúziou a zdravý rozum by musel pripustiť, že sa, prísne vzaté, sám sebe len zdá
Zdravý rozum to, samozrejme, nepripustí. Vyhlási, že on predsa musí vedieť najlepšie, či robí slobodné rozhodnutia, alebo nie, a odmietne sa tým ďalej zaoberať. To je od neho múdre. Nie preto, že by mal v tejto veci nutne pravdu, ale preto, že ak by sa tým príliš zaoberal, nemusel by zostať zdravý. 
Okrem zdravého rozumu odmieta predstavu sveta, v ktorom je všetko dopredu dané, aj teológia. V takom svete by totiž nemohla existovať slobodná vôľa, a bez nej by sa veru teológia, prinajmenšom tá kresťanská, budovala len ťažko. Čo však neznamená, že so slobodnou vôľou sa to robí ľahko. 
Ak totiž máme vševediaceho Boha, potom tento Boh vie o všetkom, čo sa kedy stane. A to už začína vyzerať tak, že všetko je vlastne dopredu ak aj nie dané, tak aspoň známe. Tým vzniká obraz sveta, ktorý nie je celkom jednoduché rozumom pochopiť.
Vráťme sa na chvíľku k nášmu príkladu s banánovou šupkou. Z kresťanského pohľadu v ňom hrá dôležitú úlohu slobodná vôľa ošetrovateľky, ktorá sa rozhodla napraviť svoju chybu (nie som si istý, do akej miery je slobodná vôľa priznaná aj opičiakovi, ktorý uteká na slobodu, ale to teraz nechajme tak). Lenže toto jej rozhodnutie zrejme nemohlo dopadnúť inak, než ako to dopredu vedel Boh. 
Rozum má  tendenciu z toho usúdiť, že v istom zmysle sa ošetrovateľka vlastne musela rozhodnúť tak, ako sa rozhodla. To, samozrejme, neznamená, že rozum je nezlučiteľný s predstavou sveta, v ktorom existuje súčasne vševediaci Boh aj človek so slobodnou vôľou. Znamená to len toľko, že rozum si zrejme musí poctivo priznať, že v otázkach viery sú pre neho niektoré veci nedostupné a zostávajú zahalené hlbokým tajomstvom. A jedno z tých tajomstiev súvisí práve so vzťahom medzi slobodou, náhodou a nevyhnutnosťou.

.čo nám vraví veda
Nech už to znie akokoľvek prekvapujúco, hlbokým tajomstvom zostáva tento vzťah zahalený aj v rámci vedy. Veda, ktorá dokázala uchopiť náhodu pomocou pravdepodobnosti a príčinu s následkom pomocou Newtonových a Maxwellových rovníc, tak táto veda je zoči-voči problému náhody a nevyhnutnosti tak trochu bezradná.
Ale nebolo to vždy tak. Boli časy, keď veda poskytovala celkom jasný obraz sveta. Tento sveta sa skladal z atómov, ktoré sa pohybovali podľa zákonov Newtonovej mechaniky. Bol to úplne deterministický obraz sveta, ktorý neposkytoval nijaký priestor na náhodu – všetko v ňom bola čistá nevyhnutnosť. 
Lenže taký obraz sveta bol nielen teologicky neakceptovateľný, on bol pre väčšinu ľudí aj emocionálne odporný. Takže veda bola nakoniec celkom rada, keď ho musela opustiť.
Prečo ho musela opustiť? Kvôli kvantovej mechanike. O atómoch sa totiž ukázalo, že sa nechovajú podľa Newtonových zákonov, ale podľa zákonov kvantovej mechaniky. A v tých hrá náhoda a pravdepodobnosť celkom zásadnú úlohu.
Takže by sa mohlo zdať, že veda sa nakoniec priklonila k obrazu sveta, ktorý je vo svojej podstate pravdepodobnostný. Lenže ani tak to nie je. Kvantová mechanika je v nejakom zmysle neúplná teória, ktorá neopisuje celý svet (pretože, ako sme spomínali v minulom čísle, niektoré časti sveta – konkrétne meracie prístroje – sa kvantovou mechanikou opísať nedajú). Inými slovami, my vlastne nemáme nijaký úplný a konzistentný vedecký obraz sveta.
Čiže, aby sme to zhrnuli: o svete, rovnako ako o vzťahu medzi nevyhnutnosťou, náhodou, pravdepodobnosťou a slobodou, vieme povedať v konečnom dôsledku len to, že je tajomný. Aj z hľadiska zdravého rozumu, aj z hľadiska viery a napokon aj z hľadiska vedy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite