Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Medzi ateistami

.jaroslav Daniška .časopis .téma

„Musíme byť veľmi všímaví, čo nám chce táto krajina povedať,“ povedal Benedikt XVI. počas letu do Prahy v jednom interview. A zdá sa, že aspoň na jednu zaujímavú vec upozornil. Hoci si už samotní Česi zvykli o sebe hovoriť ako o najateistickejšej krajine Európy, dokonca v tom videli kus svojej identity, Benediktova návšteva im mala ukázať, že to nie je až také jednoznačné.

Veď normálne, hovorí pápež, „určujú budúcnosť kreatívne menšiny a ako kreatívna menšina, ktorá má dedičstvo, čo nepatrí minulosti, ale je živé a relevantné aj dnes, by sa mala vidieť aj samotná katolícka cirkev.“ V záujme o Českú republiku bol však aj ďalší zaujímavý kontrast. Prišla práve v čase, keď francúzsky prezident Sarkozy Čechom hrozí sankciami za Lisabonskú zmluvu, keď sa na Klausove menšinové názory nereaguje polemikou, ale pokusom o izoláciu, či keď sa nadpriemerne úspešné a zaujímavé predsedníctvo EÚ počas Topolánkovej vlády hodnotí skreslene. Keďže Benedikt je nielen biskupom, ale aj politikom, jeho slová o pozornosti, „čo nám chce táto krajina povedať,“ majú širší význam.
Voľba Českej republiky bola vôbec zaujímavá. Rímsky biskup zďaleka neprijíma toľko návštev doma a ani náhodou necestuje toľko ako jeho predchodca. Návšteva susedných Čiech bola za štyri roky len jeho trinástou cestou mimo Taliansko, pričom doteraz navštívil buď veľké a dôležité krajiny (USA, Brazília, Turecko, Španielsko, Poľsko), alebo malé krajiny so špecifickým významom (Izrael, Libanon, Rakúsko). Aký špecifický význam má v tom Česká republika? Najmä po tom, čo si 80-ročný pápež zlomil zápästie, nedokázal – na čo sa najviac sťažoval - šesť týždňov písať a dodnes má problém držať knihu? Zdá sa, že viac ako medzištátna cesta, ktorá má posilniť imidž Svätej stolice, to bola cesta „benediktínskeho mnícha“, ktorému leží na srdci odkresťančená Európa a problému rád čelí priamo na mieste.

.klaus a nový primas
Prvú menšinu stretol pápež už na letisku, krátko po pristátí. Čakal ho český prezident a asi 200 veriacich, čo je číslo, ktoré zaostáva za každou z okolitých krajín. Václav Klaus bol vôbec zaujímavým zjavom počas celej cesty. Dal si záležať, aby bol prítomný takmer na všetkých pápežových verejných vystúpeniach, a na českého politika vzdával Benediktovi neobvyklú úctu. Jediný s ním hovoril po nemecky, čo bola inak podľa nepotvrdených správ reč, ktorej sa organizátori snažili vyhnúť. Aký to rozdiel oproti Poliakom, ktorí ho počas návštevy v roku 2006 privítali práve v nemčine.
Pápež Klausa – na rozdiel od Václava Havla – ani raz necitoval, naopak, skôr sa zdalo, že keď kriticky hovoril o prílišnom sústredení sa na ekonomický pokrok, tak trochu hovorí aj o Klausovi. Klaus sa však v jeho tieni zrejme cítil dobre. Nenechal si ujsť (inak sympatickú) prezentáciu pred českými katolíkmi, medzi ktorými sa poprechádzal a musel strpieť aj komentáre českých médií, ktoré sa mu za jeho správanie vysmievali.
Inak však české médiá skôr prekvapili. Začalo sa to už anketou liberálneho týždenníka Respekt, ktorý vôbec nie je katolíkom naklonený a ešte pred pár týždňami zobrazoval pápeža v nacistickej helme nafarbenej na bielo. Štyria oslovení katolíci v redakčnej ankete už hovorili o veľkej udalosti, inšpirácii a vzťahu, ktorý novinár Tomáš Němeček prirovnal k vzťahu Angličana k svojej kráľovnej. Sobotný úvodník Lidových novín pápeža vítal ako muža rozumu, ktorý nahradil „pápeža citu“, a predpokladal, že podobne ako Ján Pavol II. sa Čechom ani on nezavďačí. Porovnávanie s Jánom Pavlom II., ktorého obraz si médiá všade na svete tak trochu prispôsobili, aby ním mohli kritizovať Benedikta, bolo opäť časté.
Stokrát obohraté frázy o „kontroverznom rotvajlerovi“ s reakcionárskymi názormi však tentoraz zostávali na okraji. Noviny riešili otázku, kto bude novým českým primasom, a pápežovu návštevu opisovali aj ako rozlúčku kardinála Vlka. V porovnaní so Slovenskom zaujala otvorenosť, s akou o novom primasovi a svojich očakávaniach hovoria všetci biskupi či ďalší oslovení, aj prvé porovnania éry kardinála Vlka s jeho predchodcami, kardinálmi Beranom a Tomáškom. Mimochodom, príloha Lidových novín práve meno nového trnavského  arcibiskupa Bezáka použila ako príklad, akým prekvapením môže byť Benediktova voľba.

.vaša kultúra je kresťanská

Benedikt za necelé tri dni verejne vystúpil jedenásťkrát. Vystúpenia neboli dlhé, spravidla mali osem až desať odsekov, časť posolstva sa opakovala, dôležitejšie časti však zodpovedali publiku, ku ktorému hovoril. Pravidelne, takmer vo všetkých príhovoroch, zaznel odkaz na november 1989, pád komunizmu a hodnotu vytrpenej slobody. Diktatúry 20. storočia boli podľa pápeža založené na lži a národ, ktorý si na prezidentskú štandardu vybral heslo „pravda víťazí“, si toho musí byť vedomý. Benedikt veľa hovoril o svätcoch spätých s českým územím, svätých Cyrilovi a Metodovi, českom patrónovi svätom Václavovi, Jánovi Nepomukovi. Spomínal aj svätorečenie Anežky Českej krátko pred pádom komunizmu.
Karlova univerzita, Katedrála sv. Víta, mesto Praha, vzdelanosť, veda, charita, všetky príklady, ktoré pápež pri svojich verejných prehláseniach používal, boli nielen tým, na čo sú Česi hrdí, ale všetko to boli výdobytky kresťanskej kultúry, dedičstvo kresťanských predkov. Akoby chcel povedať: vaša kultúra je kresťanská, bez kresťanstva by ste nemali nič, na čo ste dnes takí hrdí.
Keď hovoril o Karlovej univerzite, o jej zriadení pápežom Klementom VI., upozornil, že nie vzťah vedy a viery je nebezpečný. Naopak, náboženstvo vždy stálo pri vede a aj pri autonómii univerzity, ktorá rozvoj vedy umožnila. A opäť to ilustroval príkladom českých vedcov. Problém je inde, vo vzťahu k pravde: Čo sa však stane, ak zbavíme rozum jeho orientácie na hľadanie pravdy? „Čo sa stane, ak bude naša kultúra stavať iba na módnych argumentoch, s malým odkazom na skutočnú historickú intelektuálnu tradíciu, alebo na názoroch, ktoré sú najhlučnejšie presadzované a najviac sponzorované?“
Hovoril to nielen vplyvný akademik a profesor, ale aj muž, ktorému demonštranti znemožnili prehovoriť na univerzitnej pôde. „Hoci doba politického totalitarizmu pominula, nie sme vari často svedkami toho, ako je používanie rozumu a akademické bádanie po celom svete viac či menej jemne nútené skloniť sa pod tlakom ideologických záujmových skupín a podriadiť sa vábeniu krátkodobých prospechárskych alebo pragmatických cieľov?“

.latinčina pre stotisíc ľudí
Pápež však neoslovoval iba intelektuálov. Zaujímavo sa prihovoril aj veriacim: „Kristus si nežiada privilégiá,“ povedal, nežiadajte ich teda ani vy, nezriekajte sa však verejného rozmeru vlastnej viery a pri pohľade na svätcov minulosti „nesmiete stratiť nádej“. Podľa prieskumov v Boha verí v Čechách iba tretina populácie, o pár percent ľudí viac, zhruba 40 percent, sa hlási k nejakej cirkvi. Z toho je však iba tretina katolíkov. Pápež sa teda prihováral neveľkej menšine. Práve s ňou však spája najväčšiu nádej, od nej najviac požadoval a verejne na ňu kládol najväčšie nároky.
Ukázalo to aj slávenie svätej omše. Krátko pred jej začatím pápež zúčastnených vyzval, aby stiahli vlajky, nemávali a netlieskali. A aby sa správali ako v kostole. Podarilo sa. A podarilo sa ešte niečo. 120, ak nie 150-tisíc veriacich v Brne sa zúčastnilo svätej omše v latinčine. Ešte pred pár rokmi v našich končinách nevídaná vec, a teraz akoby samozrejmosť. Latinčina kde-tu škrípala a pápežovi šla z úst viditeľne ľahšie ako modliacim sa masám, ale aj tak to bol neuveriteľný pohľad.
Akú stopu zanechala návšteva v Čechách? Ťažko povedať. Hodnotiť možno reakcie médií. Kým utorkové titulné strany denníkov pápeža prezentovali priaznivo, písali, ako sa Benediktovi v Čechách a na Morave páčilo, prípadne si všímali Klausovo okúzlenie, prvé komentáre sklamali. Napríklad Bohumil Doležal v Lidových novinách: „Atrakcia sa skončila. Pre katolíckych veriacich znamenala veľa. Tí „bez vyznania“ sa zase trochu pocvičili v nenávisti (samozrejme, nie všetci a nie príliš). A v národnej pamäti zostane pravdepodobne zachovaná spomienka na to, ako po pápežovi pri prejave na Hrade liezol pavúk. Nič moc.“ Iní sa vracali k vatikánskej zmluve, reštitúciám či „kontroverzným“ názorom. Ivan Brezina v Mladej fronte Dnes obvinil Bendedikta zo zodpovednosti za státisíce mŕtvych v Afrike, a Tomáš Pavlů v Hospodářskych novinách (ešte pred návštevou) odmietnutie kondómov považoval za „premyslený mediálny ťah“.
Pozorovateľ si môže len položiť otázku: počúvajú ho? Alebo sa novinári a analytici pozerali na obrázky desaťtisícov veriacich s vypnutým zvukom, počítali autobusy zaparkované na diaľnici a názor mali hotový prv, než Benedikt otvoril ústa? Ktovie. Možno je to tak, že ono „nič“ zostane práve z vyššie spomínaných novinových komentárov a na pápeža sa bude u našich susedov spomínať úplne inak. O tom však môže rozhodnúť jedine menšina, ktorej sa snažil pápež prihovoriť najviac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite