Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

V obývačke je zrazu nejaká zámocká komnata. V spálni ružové kvetinky. Mama behá po byte a teší sa. Zadáva rodine a robošom úlohy a oči jej svietia. Maliar nespokojne krúti hlavou, asi má vlastný umelecký zámer, väčšina ostatných súhlasne pritakáva a oceňuje kreativitu, a ja sa len rehocem a konštatujem, že nič nie je silnejšie, ako túžba po zmene.

„Nie je tá stena veľmi tmavá, mami?“ „Je, ale hlavne, že je to zmena.“ Pred rokom to boli hnedé pramene v jej vlasoch. Snažím sa vidieť seba týmito očami. Mala som už vlasy všetkých farieb a strihov. Čím viac to človek mení, tým viac zmenu potrebuje. Nezniesla by som však, keby sa mi zrazu frajer ostrihal, alebo keby mi niekto prestaval nábytok či premaľoval byt. Ani ja sama by som si to nedovolila. Malé, jemné, praktické zmeny, to áno. Ale čokoľvek, čo prezrádza nestálosť domnelej reality ma ruší a vyvoláva úzkosť. Tak napríklad ten Hrad. Ked som to zbadala, padla mi sánka a rozbúchalo sa mi srdce...„Veď to sa nemôže!!!“ boli moje prvé slová. Pravda je taká, že cudzincom a ľuďom, ktorí naň neboli notoricky zvyknutí, sa teraz Hrad páči viac. Mne však zobrali ďalší symbol domoviny a ako človek na úteku už mám takmer prázdne ruky. V Bratislave už nespoznávam skoro nič. Ani kamarátov. Bolo mi potom vysvetlené, že Hrad bol taký už za Márie Terézie...ale to je nič oproti úzkosti, ktorú mi vyvoláva jeho čistá beloba či mamina hnedá stena so zlatými ornamentmi. Bojím sa zmien, strašne sa ich bojím. Necestujem kvôli pocitu zmeny. Prvých pár dní mi je kdekoľvek úzko. Keď sa už zabehnem, zlepší sa to a nakoniec nechcem odísť. Keď som psychicky rozhádzaná, dokonca sa musím niekoľko dní podobne obliekať. Napríklad taký košeľový týždeň čí sukňový víkend... Moja mama zo všetkého najradšej vyhadzuje veci. Keď som bola malá, poslala nás cez prázdniny k babke a všetko nám vyhodila. Pochopiteľne, keby všetky haraburdy, čo ja za rok nazbieram, nechala doma, spali by sme na zemi a zjedli by nás chrobáky. Nasledovalo pár dní trucu, plaču, osočovania a nakoniec pomalá tichá a nepriznaná radosť z novej čistej detskej izby. Mama sa tešila, že niečo zmenila, Terezke to bolo jedno a ja som sa dlho nevedela spamätať z traumy. Keď idem raz za čas Bratislavou, ustavične sa rozčuľujem. Je mi jedno, či je zmena dobrá, alebo zlá, je to zmena. Niekde tam v tých nechutných kanceláriach sedia osoby, ktoré majú, naopak, mamin variant postihu, a zmenili by čokoľvek, aj k horšiemu, len aby sa ukojili. Vďaka nim majú plastickí chirurgovia na chleba a politici na bavoráky. Veľa ľudí dnes túži po zmene. Vonkajšej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite