Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Všetci sa tam vrátime

.časopis .téma

Rozhovor s gruzínskou novinárkou Ninou Kupunia, pôvodom z Abcházska, o vojne a knižnici jej otca.

.ako ste žili pred vojnou?
Pochádzam z abcházskeho prímorského mestečka Očamčira. Žili sme tam spokojne až do vojny v rokoch 1992 – 93. Pracovala som ako novinárka, tak ako môj otec. Všetky peniaze išli na knihy, často sme kvôli tomu aj hladovali. Keď som mala jeden rok, mama si vypožičala od susedov tri ruble a poslala otca, aby priniesol chlieb a trocha mäsa – na polievku. On sa však vrátil s knihou. Mama sa veľmi hnevala, hoci sama bola filologička. Otec vtedy vzal pero a napísal mi do knihy tieto slová: Zjedla by si polievku, na čo by si zabudla. No táto kniha u teba ostane navždy. 
.knihy vás sprevádzajú celý život?
Môj otec bol aj etnograf, mal niekoľko zborníkov, medzi nimi aj slovník nášho regionálneho megrelského jazyka. Keď sme v roku 1993 utiekli do západného Gruzínska, všetky knihy ostali v Abcházsku. Niekoľko stoviek, možno tisícov titulov. Istý ďaleký známy, Abcházec, sa nasťahoval do nášho bytu. Zvolili ho za starostu mesta. Potom sa rozhodol, že to bude byt pre jeho syna – aj s našimi ruskými knihami. Ten Abcházec bol však čestný a povedal, že zachráni naše gruzínske knihy. A keď budeme môcť, nech si po ne prídeme. Celých dlhých desať rokov sme žili v nádeji, že naše knihy „sú ešte živé“,  že im nehrozí to, čo postihlo knižnice iných ľudí. 
.čo postihlo iné knižnice?
Hádzali ich na kopu, zapaľovali a vyhadzovali. Neskôr bolo pre nášho abcházskeho priateľa  čoraz ťažšie chrániť naše knihy. O to viac, že už nebol starostom. Presídlil do Suchumi a predal náš byt aj s knihami inému Abcházcovi. Dozvedeli sme sa, že ten chce vyhodiť našu knižnicu. Okamžite som tam s mamou išla, otec tam ako muž z obáv o život nesmel. Pustili nás so starým sovietskym pasom, no ja som sa dostala iba do údolia Gali za hranicou. Mamu pustili ďalej. Sama prišla do nášho bývalého bytu a nového majiteľa poprosila, aby nevyhadzoval naše knihy. Povedal, že sú mu na príťaž. No dodal, že keď kupoval náš byt, kupoval ho aj s knižnicou.
.chcel tým povedať, aby ste mu zaplatili za vaše knihy?
Po vojne zugdidskí a tbiliskí kníhkupci robili biznis. Jazdili do Abcházska, kde lacno skupovali gruzínske knihy. Potom ich vyvážali a tu ich predávali. Objavili aj náš byt. Mnohé naše knihy v gruzínčine boli náučného charakteru, určené študentom, vedcom. My sme však novým majiteľom nášho bytu zaplatili – za naše vlastné knihy. Ako utečenci sme pritom nemali peniaze, zadlžili sme sa. Môj zomierajúci otec mal iba jedno želanie, získať svoju knižnicu. V roku 2004 teda mama zaniesla peniaze novým majiteľom nášho domu. Boli to čistokrvní Abcházci, veľmi dobrá a vážená rodina. Poviem pravdu, neboli priaznivo naklonení Gruzíncom. Päť bratov z rodiny bojovalo vo vojne proti nám. No táto rodina pochopila, čo sme zač. 
.a čo urobili?
Vzali naše peniaze, za náš byt nám nezaplatili ani kopejku, no knihy nezničili.
.podarilo sa vám ich vyviezť?
Najprv nie, stalo sa to citlivou politickou témou. Dozvedela sa o tom miestna moc, bývalé KGB. Mamu dva dni držali vo väzení, obvinili ju z narušenia hraníc nezávislého Abcházska. Keď sa to dozvedeli naši susedia, Abcházci, išli na políciu, aby ju prepustili, že ju poznajú. Autority prikázali tej rodine naše knihy nahádzať do mora alebo ich verejne spáliť.
.urobili to?
Nie, odmietli. Povedali, že sľúbili knihy starej žene, čaká na ne starý človek, jej muž a nemôžu vziať späť svoje slovo. Tri-štyri roky sme sa o to pokúšali, rôznymi spôsobmi, no nešlo to. Paradoxne, keby to boli drogy, čokoľvek iné, tak každý deň jazdili autá, ktoré také veci prevážali. Potom sa raz o našom probléme dozvedel jeden 26-ročný Abcházec. Pracoval v administratíve. Trochu sa zaoberal aj čiernym biznisom, ako každý. Povedal pred svedkami, že nám pomôže tie knihy vyviezť. Myslel si, že ide o jednu-dve škatule kníh. Keď pochopil, že na to treba nákladné auto, bolo neskoro. No bol to skutočný Abcházec, dobre vychovaný. Ak dal raz slovo, späť ho už nevzal.
.ako vám pomohol?
Našiel tú rodinu, lenže tá už v tom čase opustila náš byt. Presťahovali sa o dve poschodia vyššie, do bytu po inom Gruzíncovi. Vzali tam aj naše knihy. No ani tam sa im nepáčilo a našli si dom, tiež po Gruzíncovi, kde to všetko preniesli. A keď prišiel tento mladý muž, Chadžarat sa volal, odmietli mu vydať knihy s tým, že ich dostane iba niekto z našej rodiny.  Dňa 11. apríla 2006 nás teda čakal pri hranici s nákladným autom a zaviezol nás do Očamčiry.
.splnil svoj sľub?
Do bodky. Keď nás po ceste zastavovali hliadky, tvrdil, že vezie svoje staršie sestry. So sestrou sa nám celý čas triasli ruky. O to viac, že po príchode nás tí ľudia posadili za náš rodinný stôl, uvarili nám kávu do našich šálok, mali náš televízor, náš nábytok – no už v cudzom dome. Bolo to pre nás veľmi bolestivé. Spomenula som si na svoje detské hračky, ktoré mi dala vychovávateľka v škôlke, Abcházka, a každý rok, keď sme pripravovali jedličku, som ich nosila v kufríku. A tak som ich túžila ukradnúť, až som si ten kufrík uchmatla. Chápete? Svoju hračku od cudzích ľudí. No oni si to všimli a nepáčilo sa im to. Pretože dohoda sa týkala iba gruzínskych kníh.
.vzali ste si ich napokon?
V rýchlosti sme ich začali nakladať, všetci naokolo videli nákladné auto. Báli sme sa. No Chadžarat nás doviezol až na colnicu, ešte sa ospravedlňoval, že berie od nás peniaze. Veľmi som si ho obľúbila. Keď sme sa vracali, držala som sa a neplakala som. Ale bolo veľmi ťažké prechádzať okolo nášho bývalého domu, kde už žili iní. Prechádzali sme aj okolo cintorína, kde sú pochovaní moji starí rodičia. Keď sme už boli na hranici na moste, zasekli sa mi slová v hrdle a nedokázala som sa tomu mužovi ani poďakovať. On si to všimol a vraví mi v našom megrelskom nárečí: netreba mi ďakovať, netreba zabúdať, že Megrelci a Abcházci rastú spolu, ako fazuľa a kukurica. 
.zblížili ste sa s ním?
Raz prišla správa, že zahynul, predávkoval sa drogami. Rozhodli sme sa tam ísť so sestrou, no báli sme sa. Žil v zapadnutej dedinke. Vedela som, že u Abcházcov je taký zvyk, že ak idete na pohreb, neskrivia vám ani vlas na hlave. Chceli sme hovoriť s jeho rodičmi. Podľa tradície stoja muži a ženy na pohrebe oddelene, je to hrdý národ. Mužom je nepríjemné ukazovať svoje slzy. No ja som túto tradíciu porušila, prišla som k jeho otcovi a povedala som to, čo mu odkazuje môj otec: aby dlho žil, že vychoval dobrého syna. 
.čo si myslíte o Abcházcoch?
Čo zlé si môžem myslieť? To som aj ja sama. Neviem, kde je vo mne abcházska a kde gruzínska krv. Nechceli sme vojnu, vedeli sme, že je to pre peniaze, aby nás rozčlenili. V tej vojne hral prvé husle Kremeľ. 
.túžite íst naspäť do Abcházska?
Nemôžem tam ísť, je to pre mňa zlý, absurdný sen. Môj otec, už chudák nežije, vravieval: ak ostane čo len jedna moja kosť v zemi, si povinná ju zobrať na náš rodinný hrob do Abcházska. Všetci utečenci to tak robia. Dúfame, že živí alebo mŕtvi, všetci sa tam raz vrátime. (Plač.).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite