Ohrozuje banky insolvencia?

Prvej vlne  – vlastníctve toxických aktív – sme sa vyhli, pretože naše banky nevlastnili tieto typy cenných papierov, dokázali vygenerovať dostatočnú mieru zisku na vlastnom trhu. Boli sme teda „uchránení“ od investícií amerických či islandských bánk. To je rozdiel medzi západnými a našimi bankami. Slovenské mali niekoľko rokov po sebe vysoké rasty úverov, dostatočne vedeli investovať klasickým bankovníctvom. Či sa teraz treba báť? Jednoznačne áno. Už skoro rok hovoríme, že príde dôsledok ekonomickej krízy v podobe problémov so splácaním úverov, obyvateľstva i podnikov. NBS hovorí o šiestich percentách nesplácaných úverov. 

Je to skôr o kapitálovej dostatočnosti. Na konci roka bol podiel zlyhaných úverov v celom sektore na úrovni troch percent. Číslo postupne rastie, ja som odhadoval, že na konci tohto roka to budú štyri percentá, vychádzajúc z našich čísel v ČSOB. Čo sa týka celého sektora, NBS hovorí o šiestich. To číslo sa získalo matematickým modelom podľa odhadov rastu nezamestnanosti a poklesu HDP. Nemyslím si, že to bude až tak veľa, ale definitívne to bude niečo medzi tým, pričom ku koncu roka dôjde k miernemu zhoršeniu, ale to bude dobiehací efekt. Z prvých správ o oživení ekonomiky v západnej Európe a z faktu, že aj náš automobilový priemysel sa začína oživovať, možno predpokladať pozitívne efekty v roku 2010. Množstvo firiem sa ešte aj budúci rok bude dostávať do problémov a objem nesplácaných úverov bude ešte rásť. Ale ani šesť percent by nemalo ohroziť súčasné postavenie bánk. Majú dostatok kapitálu, aby ho vykryli. Hoci je možné, že niektoré banky sa dostanú z hľadiska aktuálnej ziskovosti na nulu a treba rátať aj so stratami.    

Samozrejme, je tu to riziko, ale nebojím sa ho. V slovenskom bankovníctve je hodnota kolaterálu, teda pomer poskytnutého úveru k cene nehnuteľnosti, priemerne 60 percent. To je jedna rezerva. Druhá je, že špirála a systémový problém pre bankovníctvo by sa spustil možno pri poklese o 40-50 percent. Vtedy by ľudia mohli prestať veriť hodnote svojho majetku a začali by ho masívne ponúkať so stratou. Nemyslím si, že by hrozil tento scenár. 

Boli to prvotné uvádzacie ceny, ktoré boli nastavené na vtedajšie predkrízové správanie investorov. Skúšali, čo trh unesie. Ponúkali sa v najoptimistickejšom čase, ale poučili sa a rýchlo zareagovali. Ale to nemôžeme považovať za smerodajné pre celý trh. Oficiálne štatistiky priemerujúce celý trh hovoria skôr o poklese v jednotkách percent. Ani pri nových projektoch nedochádza k výraznej panike. 

Samozrejme, ale nemôžeme hovoriť len o J&T, tak sa správal celý trh developerov, možno ďalšia stovka. River Park je len známejší, lebo je imidžový. Bežne dosahovali investori marže okolo 50 percent. Trh sa krízou uzdravuje. Ľudia očakávali obrovský rast. A mnohí kupovali nie pre potrebu, ale ako investíciu, často nenakupovali byty pre seba či druhý byt do rodiny, ale kupovali ho ako investíciu s vidinou vysokého rastu. Každý podnikateľ skúša nastaviť cenu, ktorú znesie trh. River Park je špičkový rezidenčný projekt, developer logicky skúšal, čo trh unesie. V tomto prípade sa ukázalo, že je to príliš. Ale čo by sa stalo, ak by kríza neprišla? Možno by sa všetky byty predali za pôvodnú cenu. Ale sú to jedinečné, nenapodobiteľné projekty, ťažko zopakovateľné, pri rieke, v centre hlavného mesta, čo sa odzrkadľuje na cene. 

Určite nie, hoci výber vkladov môže nastať teoreticky v každej banke a kedykoľvek, otázka je, aké silné musia byť negatívne informácie, ktoré by to vyvolali. KBC mala problémy ako ostatné banky, všetky matky slovenských dcér prijímajú štátnu pomoc, či už vo forme zvýšenia kapitálu, alebo garancií. Na začiatku sme sa obávali, že podobné informácie môžu znamenať riziko, po určitom čase sa ukázalo, že situácia je stabilizovaná. Kľúčový moment bol, keď štáty vrátane Slovenska garantovali všetky vklady do úrovne sto percent. A nie je možné, aby ktorákoľvek matka stiahla likviditu zo Slovenska len tak. Sme pod stálym dohľadom NBS. Teoreticky – ak by došlo ku krachu ktorejkoľvek materskej banky, čo pri dnes nastavených systémoch garancií štátmi ani nie je možné, slovenská dcéra je nezávislý právny subjekt, má vlastné ukazovatele, ktoré musí napĺňať a ktoré denne reportuje do NBS. 

V kríze sa prijímajú opatrenia, ktoré nikdy nie sú dobré, a toto bolo menším zlom. Treba mať určitú sociálnu záchranu, ak by dochádzalo k hromadnému nesplácaniu. Vtedy by banky museli hromadne odoberať nehnuteľnosti a ponúkať ich na trh. Tento problém nastal napríklad s kamiónmi v sektore leasingu, kde sa vrátilo celkovo 1 500 ťahačov, ktoré teraz ponúkajú leasingovky na sekundárnom trhu. Pričom ceny musia ísť dole a dopyt je malý. Je teda lepšie, ak nastúpi pomoc na prekonanie nejakého času, teda napríklad jedného roka. Ak dochádza na strane klienta k problémom, snažíme sa s ním komunikovať, reštrukturalizovať úver, predĺžiť možnosť splátok. Pre obe strany je to lepšie ako krach. Garancia je rozšírenie možností reštrukturalizácie. Pomoc štátu takýto efekt oddiali, inak by to mohlo spôsobiť špirálu. Štát navyše preklenie len určité obdobie. Morálny hazard by to bol, ak by sa zaručil za celé obdobie. No Slováci sú opatrnejší, nie sú ako Američania. Nedajú sa nahovoriť len tak na nejakú reklamu, nepožičajú si nerozumne len preto, že „štát tak či tak pomôže“. 

To úplne vylučujem. V bankách sa dodržuje zlaté pravidlo: požičať nielen na základe hodnoty majetku, ale len tým, ktorí preukázateľne dokážu splácať. Záruky štátu sú len dodatočným krytím. 

Oboje. Prvá polovica minulého roka bola extrémne dobrá. Najmä vďaka devízovým operáciám, ktoré pre euro už dnes nemáme. Ďalší dôvod sú opravné položky, ktorými sa už dnes pripravujeme na úverové riziko. Sme opatrní, tvoríme ich možno rýchlejšie ako ostatní. Tiež znášame náklady na fúziu s Istrobankou. Sú tu aj výpadky príjmov, ktoré sa týkajú celého sektora: úroky z depozít padli na minimálnu úroveň, ako aj pokles príjmov z platobného styku, keďže sú nižšie poplatky a vzhľadom na krízu aj menšia frekvencia platobného styku. 

Každá banka sleduje, čo sa deje s klientmi a ich úvermi, ak dochádza k problémom, rokujeme s nimi, ak sa inak nedá, reštrukturalizujeme úver, dokonca sa môže stať, že sa oddiali splácanie istiny a splácajú sa iba úroky. Každá banka personálne posilňuje tieto krízové útvary, dnes máme na tomto útvare viac ľudí ako pred rokom. Analyzujeme si stresové scenáre, kde prepočítavame, čo sa stane pri takom či onakom podiele nesplácania, aké straty sa môžu diať pri takom objeme nezamestnanosti a nesplácaných úveroch. Podľa týchto scenárov nám vyšlo, že aj pri šiestich percentách nesplácaných úverov banky budú mať dostatok kapitálu, aby prežili. Hoci najbližšie roky to bude bolieť, no ich stabilitu to neohrozí. 

Takú štatistiku nemáme. Ale myslíme si, že najskôr ľudia prestanú splácať to, čo ich bolí najmenej, teda dovolenky či autá. Pri spotrebných úveroch nie je ručenie nehnuteľnosťami, sú väčšinou bez záruk. Strecha nad hlavou, prirodzene, príde na rad ako posledná. No neobávam sa, že by to došlo až sem.   

Vývoj cien nehnuteľností závisí od toho, ako sa vyvíja ekonomika a spotrebiteľská dôvera v jej rast. Je otázne, do akej miery budú ľudia pritlačení predávať s vysokými stratami. U nás nemáme veľa špekulatívnych investícii. Odhadujem, že ak by sa nezamestnanosť blížila až k 20-tim percentám, vtedy by mohlo dôjsť k masívnejšiemu ponúkaniu nehnuteľností na trhu, toto je však katastrofický scenár. Dnes ľudia nie sú dotlačení k tomu, aby predávali byty so stratou a kým byty držia, nie je možné hovoriť o strate. Ak uveríme prognóze, že do dvoch rokov je kríza za nami – aj ľudia, čo vlastnia byty, tie správy čítajú – podržia si ich. Dôjde iba k selektívnemu poklesu cien, napríklad ako River Park. Celkovo môžeme očakávať pokles maximálne 10-15 percent. A je reálna potreba nových bytov, zmení sa len štruktúra, keďže veľa z nich je luxusných.  

Je toho viacej. Slovenské bankovníctvo je prvýkrát od ozdravenia a prechodu k zahraničným vlastníkom v poklese. Doteraz sme mali len rastovú históriu, neriešili sa veľké problémy. Čo západné banky prekonávali v 70. rokoch, zažívame my teraz. Naša ekonomika neprešla plnými cyklami krízy. Nemáme teda za sebou dostatočnú negatívnu skúsenosť, aby sme si mohli sebavedome povedať, že naše štatistické modely vedia jednoznačne predpovedať riziko. Všetci bankári majú pred sebou znižovanie nákladov, s čím sme sa ešte v takomto rozsahu nestretli. Manažmenty sa budú zamýšľať, čo bude po kríze z hľadiska stratégie. Je tu jeden protiklad: v spotrebných úveroch sa očakáva najväčšie riziko splácania, podobne ako pri malých a stredných podnikateľoch, ktorí majú jeden zdroj príjmu, nediverzifikované portfólio a nie sú dostatočne veľkí, aby si straty z jednej oblasti vynahradili inými. Na druhej strane sú tieto dve oblasti analytikmi označované ako oblasti najväčšieho rastu pre banky. Je teda otázka, ako si bankári s touto dichotómiou poradia. Sám som zvedavý, ktoré banky pôjdu do tohto rizika najagresívnejšie. Podľa toho, ako banky nastúpia do týchto oblastí, bude závisieť fungovanie po kríze.