Je to jasné, ostalo nám to z minulosti, keď nám ním bránili hovoriť. Pamätám sa, že môj starý otec, ročník 1888, veľký rodoľub a luterán, keď mal niečo vyrátať, rátal po maďarsky, pretože tak ho to naučili v škole. Áno. Boli časy, keď bol náš jazyk predmetom, ale aj prostriedkom politického boja. Zbraňou, ktorá mala vybojovať našu identitu. Tak nejako to vnímali štúrovci, ktorí tento jazyk kodifikovali v tisíc osemsto štyridsiatom treťom, a potom ešte zopár rokov komunikovali aj medzi sebou po česky, lebo jazyk bol mladý, bolo si treba navyknúť. Dnes náš jazyk, našťastie, nikto neohrozuje a ak áno, tak sme to my sami. Ohrozujeme ho nielen tým, že ho často neovládame, ale aj tým, že ho občas chceme regulovať a najmä tým, že ho zneužívame na politické ciele. Slovenčina je reč, v ktorej žijeme a ktorá nás živí. Skúsme sa pomocou nej dorozumieť. Aby sme nemali pocit cudzincov, ktorí hovoria tým istým jazykom a nerozumejú si. Spomenul som si na jeden svoj text o slovenčine spred dvadsiatich piatich rokov. Tuším aj dnes ešte niečo hovorí.
O slovenskej reči
Hovorí sa, že je nevyspelá
Mnohé o tom svedčí
Príkladov je ozaj veľmi veľa
Napríklad:
Už zabudli sme onikať
Už vieme iba unikať
Radostne unikáme
Aj z toho mála, ktoré máme
Treba si na to privykať
A vôbec – môžeme si potykať
Napríklad:
Ignorujeme piaty pád
Asi ho niekto nemá rád
Oslovili ho piatym pádom
Kde zobral prachy na dom
A teraz, slovenčino mladá
Si bez piateho páda
Napríklad:
Zobrali sme to dôsledné
A zrušili sme chvíle posledné
Ostali nám len chvíle ostatné
Chceme tu predsa ešte ostať, nie?
A kto tu nechce ostať
Neľúbi rodnú postať
Čo bude s ním, to určia
Tí, ktorí pijú burčiak
A keď ich zmôže alkohol
Až potom začnú naraz
Pod stolom v krčme tárať
Ako im zobák narástol
A preto práve
Preto sa mi prieči
Hovoriť v triezvom stave
O slovenskej reči.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.