Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Corynne, Florence a Natasha

.časopis .hudba

Keby mala prestížna cena Mercury Prize finále, je takmer isté, že by sa v ňom stretli tri mladé a mimoriadne talentované Londýnčanky. Hoci sa víťazkou nakoniec stala Corynne Elliot aka Speech Debelle, za pozornosť stoja všetky tri.

Mercury Prize za najlepší album vydaný vo Veľkej Británii alebo Írsku sa udeľuje od roku 1992. Porota zložená z hudobníkov, vydavateľov, novinárov a promotérov vždy v júli oznámi shortlist a v septembri z neho vyberie víťaza. Nominované sú automaticky všetky albumy vydané na Britských ostrovoch od udelenia poslednej ceny. Na rozdiel od populárnejšej BRIT Awards, Mercury Prize si zakladá na tom, že rozhodnutia jej poroty nie sú ovplyvnené predajnosťou platní ani celebritnosťou spevákov či speváčok. Ako to už v takýchto prípadoch býva, niekedy to vedie až k „intelektuálskej” zaslepenosti. Tak napríklad v roku 1994 porotcovia ocenili album skupiny M People, a nie epochálny Music For Jilted Generation od Prodigy. O tri roky neskôr zase porotcov viac zaujal album New Forms od Roniho Sizea ako OK Computer od Radiohead...
Väčšinou sa však výber podaril lepšie a Mercury Prize si odnášali možno nie najlepší (veď ako porovnávať popovú speváčku, hiphopera, gitarových rockerov a skladateľa vážnej hudby?) ale vždy zaujímaví umelci ako Primal Scream, Antony and the Johnsons, PJ Harvey či Dizzie Rascal.
.florence a Natasha
Tento rok boli za najväčšie favoritky považované kapely, vedené ostro vyhranenými dievčatami, ktoré vedia skladať muziku a spievať, pričom nepodceňujú ani vizuálnu zložku svojej produkcie. Bat For Lashes čiže hudobný projekt (pôvodne) výtvarníčky Natashi Khan sa do shortlistu Mercury Prize dostal už druhýkrát. Debutová platňa Fur and Gold z roku 2007 ukázala dcéru pakistanského profesionálneho hráča squashu a anglickej mamy vo veľmi dobrom svetle. Étericky jemným, občas takmer šepkavým hlasom spievané, šikovne skomponované a zvukovo objavné piesne umiestňovali Bat For Lashes do ťažko definovateľnej hudobnej krajiny, ktorú okrem nej obýva napríklad Kate Bush, Björk, Siouxsie Sioux či PJ Harvey. Natasha sa nebojí neobvyklých melódií ani zvláštnych inštrumentácií (rada používa napríklad čembalo, klavír, zvončeky či flauty), jemne a s citom využívajúc možnosti elektronikou vybaveného štúdia. 
Pred nahrávaním druhého albumu sa Natasha Khan na čas odsťahovala do New Yorku a inšpiráciu vraj hľadala aj na púšti Joshua Tree v Kalifornii. Jej tvorbe to veľmi pomohlo. Na platni Two Suns cítiť slobodu vlastnú kapelám z „brooklynskej scény” (TV On The Radio, Yeasayer či MGMT) a asi aj horúce kalifornské slnko. Natasha odvážnejšie využíva elektroniku, ktorá sa bez problémov prelína s „dreveným” klavírom, harmóniom, sláčikmi a gospelovo znejúcim zborom. Je to skvelá platňa, naplnená pesničkami, ktoré najprv zaujmú, potom zasiahnu a dlho doznievajú.
Florence Welch je dievča z dobre situovanej londýnskej rodiny, ktorému vraj namiesto uspávaniek púšťali The Smiths a R.E.M.. Podobne ako Natasha v sebe veľmi skoro objavila umelecké vlohy a začala študovať na umeleckej akadémii. Jej spolužiaci si zakladali bizarné kapely, ktoré potom vystupovali na školských žúrkach. Len tak zo zábavy si založila kapelu aj ona a nazvala ju Florence and the Machine. S hudbou to však zrejme myslela vážnejšie než kolegovia výtvarníci. Florence and the Machine začali hrávať v londýnskych kluboch a vďaka speváčkinmu ostrému hlasu, pripomínajúcemu Roísin Murphy a vášni, s akou svoje ľahučké pesničky spievala, zaujali poslucháčov, kritikov aj vydavateľov. Až tak, že si v júni 2009 zahrali v Glastonbury a o pár dní neskôr im vyšiel debutový album Lungs. Hudobne je určite menej zaujímavý ako platne Bat For Lashes, no na rozdiel od nej dokáže osloviť „každého”. Je to totiž, s prepáčením, pop. Dokonca pop, na ktorý sa dá tancovať a pop, ktorý spieva atraktívne vyzerajúca speváčka. Spieva však veľmi dobre a na rozdiel od popu, ktorý hrajú slovenské rádiá, má v sebe iskru a hudobný nápad.
Florence aj Natasha nahrali zaujímavé platne, Mercury Prize však nezískala ani jedna z nich.
.Corynne
Corynne Elliot, aka Speech Debelle, je ďalšie dieťa z dobrej londýnskej rodiny. Zatiaľ, čo Natasha Khan má pakistanské a Florence Welch európske korene, Speech Debelle má predkov na Jamajke. „Niektorí belosi v hudobnom priemysle si myslia, že som málo čierna,” povzdychla si pred časom na Twitteri a vyjadrila tým celkom presne to, prečo sa jej v londýnskom rapperskom prostredí ťažko presadzovalo a zároveň to, čo robí jej hudbu jedinečnou. Rapujúci černoch (skoro nikdy nie černoška) má tráviť detstvo na ulici uhýbajúc sa pred päsťami a guľkami gangstrov a žiť z toho, čo si ukradne na pumpe či v samoobsluhe. No a potom to má všetko rytmicky vykričať do brutálnych bítov a kvílivej elektroniky.
Speech Debelle však normálne chodila do školy, písala básne a študovala hudbu. Hudba je prvé, čo pri počúvaní jej debutu Speech Therapy človeka zaujme. Pod Debelliným rapom znejú saxofóny, klarinety, vibrafóny a akustické gitary. Aj bíty sú neagresívne mäkké. A keď sa v niektorých refrénoch rap zmení na spev, má to jemný, swingujúci grúv. Potom nastane čas na vnímanie slov. Namiesto prestreliek Speech Debelle rozpráva o normálnom živote v londýnskych hosteloch, uvažuje o Bohu, hudbe, priateľoch, trochu aj o politike, alebo – v predposlednom tracku – o tom, ako ukončiť album (keď má toľko roboty a na nič sa nedokáže poriadne sústrediť). Treba ešte dodať, že album produkoval vychytený producent Wayne Lotek, známy hlavne zo spolupráce s Roots Manuvom (ten v jednej piesni aj sám hosťuje) a plachú Corynne zaodial do krištáľovočistého zvuku.
Speech Debelle bola prekvapivým, ale celkom správnym víťazom Mercury Prize 2009. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite