Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lustrácie III

.fedor Gál .časopis .história

Slovenská rada VPN poverila päticu svojich reprezentantov, aby otvorili obálku, obsahujúcu výsledok lustrácií, a urobila príslušné úpravy kandidátky. Veľmi presne sa pamätám na atmosféru, ktorá zavládla po otvorení obálky.

Obsahovala mená, identifikáciu vzťahu k ŠtB (dôverník, spolupracovník), časové obdobie spolupráce a oblasť nasadenia (vnútorný nepriateľ a podobne). Vzápätí sme vyslali do Prahy Jána Langoša, aby si dal znovu objasniť procedúru lustrácií a vierohodnosť jej výsledkov.
S podstatnou väčšinou kandidátov sme absolvovali rozhovor, počas ktorého sme ich oboznámili s výsledkom lustrácie. Vzápätí takýto kandidát buď sám odstúpil, alebo sme ho stiahli my. Boli to hrozné dni. Defilovali pred nami osudy ľudí, ktorí sa zlomili počas dlhoročných väzení, v uránových baniach, počas ciest do zahraničia či jednoducho v zamestnaní. Niektorí z nich patrili medzi našich dlhoročných známych, priateľov.
Boli sme však presvedčení, že túto prekérnu situáciu nemôžeme vyriešiť systémom výnimiek. Bol prijatý princíp, že na kandidátke VPN nesmie byť nik, kto má záznam v spisoch ŠtB. Súčasne sme však boli rozhodnutí, že každému z nich umožníme, aby vstúpil do kontaktu s patričnými úradmi a dokazoval svoju nevinu.

.odstúpi sám?
Diskusia s Janom Budajom však postupne prerastala do tragédie. Boli sme postavení pred osud človeka, ktorý prežil svoj život v permanentnej konfrontácii s represívnym aparátom bývalého režimu a ktorý – ako tvrdil – v rámci svojej partizánskej vojny s ŠtB podpísal aj ono inkriminované vyhlásenie. Žiadal nás o plnú podporu a väčšina z nás zasa jeho, aby pochopil skutočnosť a na nejaký čas sa stiahol z politickej scény. Voľby sa však nezadržateľne blížili, a tak sme stáli pred dilemou: odvolá svoju kandidatúru sám, alebo ho stiahne z kandidátky hnutie? Niekoľko minút pred záverečnou – čo bolo neskôr interpretované ako manipulácia s voličmi – urobil tak sám.
Nemôžem však zamlčať, ako to urobil. Vedeli sme, že posledné úpravy kandidátky sú možné do 14. hodiny posledného dňa volieb, t. j. 10. júna 1990. V to predpoludnie sme do poslednej sekundy s Budajom hovorili ako priatelia a partneri. Bol však neoblomný. Napokon som dal pripraviť dva dokumenty. Jeden, v ktorom sa  vzdáva účasti na kandidátke sám a druhý, ktorým ho z nej odvolávam ja. Do14. hodiny chýbalo azda desať minút, keď Budaj absolvoval dva posledné rozhovory medzi štyrmi očami: s Dubčekom a Langošom. Neviem, o čom sa zhovárali, je však isté, že asi tri minúty pred vypršaním lehoty odišiel do Košíc (Budaj kandidoval za Východoslovenský kraj) fax, ktorým sa Ján Budaj vzdal účasti na kandidátke VPN.
Hneď na prvej tlačovej konferencii po vyhlásení výsledkov volieb Budaj vysvetlil okolnosti svojej situácie. A hnutie, ústami svojich popredných autorít Mira Kusého, Františka Mikloška, mňa a ďalších vyhlásilo Budajovi plnú ľudskú podporu a dôveru. Považujem za dôležité citovať aspoň časť Budajovho vysvetlenia aféry:
„Som jeden z tých, ktorí boli v zoznamoch ŠtB vedení ako spolupracovníci.. To, že naša krajina bola krajinou násilia, som spoznal veľmi skoro, už ako osemnásťročný, keď som sa pokúsil ilegálne prekročiť hranice. Zažil som pocit človeka, na ktorého iný človek strieľa. Môj priateľ, ktorý bol pri tom, je doživotne poznačený... Vtom období som sa definitívne rozhodol z vlasti emigrovať. Štátna bezpečnosť už vtedy vedela o mojich kontaktoch s Miroslavom Kusým a Milanom Šimečkom, o našich súkromných filozofických seminároch, ktoré sme honosne nazývali antiuniverzitou. Na jednom z výsluchov mi „súdruh eštébák“ povedal, že pas nikdy nedostanem, iba ak by som podpísal spoluprácu. Text, ktorý mi predostrel, bol veľmi mierny, nič neznamenajúci. Zdalo sa mi, že nemám na výber, a tak som podpísal...“

.ostatní sú čistí?
Aféra sa však iba začínala. Prispeli k tomu nielen masovokomunikačné prostriedky, ale aj ďalšie skutočnosti. Dominoval medzi nimi fakt, že agentúrny spis Jána Budaja už od marca protiprávne vlastnil bývalý námestník federálneho ministra vnútra Viliam Ciklamini. Jeho „senzačné“ odhalenia v tlači mali nejasnú motiváciu. Sčasti vyzerali ako súčasť jeho boja za vlastnú očistu po prepustení zo služieb ministerstva vnútra a sčasti ako hra, ktorej protagonistami boli Budaj a CikIamini iba zdanlivo. Inak si neviem vysvetliť skutočnosť, že Viliam Ciklamini mohol niekedy v marci odcudziť z trezoru ministerstva vnútra agentúrny spis Jána Budaja a iné materiály a držať ich dlhý čas v osobnom vlastníctve. Napokon netreba ani zvlášť obhajovať fakt, že problém lustrácií nie je iba problémom Jána Budaja či hnutia Verejnosť proti násiliu.
Veľmi nejasný ostáva však aj postoj ostatných politických strán a hnutí. Takmer všetci si zgustli na tom, čo sa dialo vo VPN. Veľmi skromne a potichu však hovorili o vlastných problémoch spätých s lustráciami. Zažil som tlačovú konferenciu krátko po voľbách, kde sa napríklad predstaviteľ KSS vyjadril o lustráciách asi tak, že oni si poriadok vo svojich radoch urobili. Podobne sa vyjadrili aj predstavitelia KDH. SNS sa dokonca dala počuť, že ona taký problém nemá a jej kandidáti sú „čistí“. Nepoznám, samozrejme, výsledky lustrácií týchto strán a hnutí. O jednom som však presvedčený: nejestvuje jediný rozumný dôvod na podporu tvrdenia, podľa ktorého zastúpenie dôverníkov a spolupracovníkov ŠtB bolo v slovenskej spoločnosti rozdelené tak, že zhruba polovica z nich patrila k VPN a druhá polovica ostatným šestnástim politickým stranám a hnutiam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite