Jánošík je legenda ustavične prítomná v našom živote pravdepodobne od čias romantizmu. Keď ide po lese, celý svet sa trasie. Horí ohník, horí na Kráľovej holi, ktože ho nakládol? Dvanásti sokoli. Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, ako by ich bola mala jedna mater. Jasné, že ich mala. Tou materou bola čerstvo uzákonená slovenská reč, slovenská myšlienka. Takže, nedá sa nič robiť, Juraj Jánošík sa stal symbolom a zároveň aj súčasťou nášho národného uvedomovania, jedným z pilierov našej hrdosti. Prečo by aj nie? Ako legenda bol bojovníkom proti krivde a krivda bola jednou z vecí, ktoré nás trápili od vekov. Bol, ak bolo treba, aj predstaviteľom sociálneho vzdoru, pretože bohatým bral a my sme boli vždy na strane chudoby, ktorej zase Jánošík dával to, čo zobral bohatým. Bohatým brať a chudobným dávať je ušľachtilé, hoci v mnohých prípadoch protiprávne. Ale čo tam po práve, keď ide o spravodlivosť! Jedna drobnosť v tejto nádhernej romantickej myšlienke je zanedbávaná, takmer zamlčovaná. Že ak chceme bohatým brať, tak musia najprv existovať bohatí. Komu by sme inak brali? Ale to nie je podstatné, lebo dôležitá je čistota tohto úmyslu. Juraj Jánošík sa stal symbolom vzdoru, vlastne akýmsi logom boja za spravodlivosť. On ten boj prehral, ale raz... Takže, je jasné, že J. J. je predmetom nášho uctievania. A ako to už v normálnych kultúrnych spoločenstvách býva, je aj predmetom parodovania. Nie je možné taký úžasný symbol, takú čistú legendu nevyvážiť trochou humoru. Symbol nie je tým ponížený, je len poľudštený. Parodovanie Jánošíka svedčí o našej zrelosti. Sám som sa o to pokúsil, keď som mal asi pätnásť rokov a napísal som scénku Tri dni ma naháňali, v ktorej dvaja pracovníci Akadémie vied idú hľadať do hôr Jánošíka, lebo sa dozvedeli, že žije a ukrýva sa. Nájdu ho a prehovoria ho, aby sa dal zlapať, lebo sa prezradí, že žije a bude po legende. Už vtedy sa mi zdalo, že jánošíkovské heslo treba trochu upraviť, a tak som sa rozhodol, že bude bohatým brať a chudobným dávať rady. Človek by si myslel, že takýto národný symbol neznesie humor. Ale, čuduj sa svete, tak ako máme radi romantického Jánošíka, tak sme si obľúbili aj jeho mierne skarikovanú podobu v podobe Pacha, hybského zbojníka. Tomu sa hovorí vyváženosť, alebo ak chcete, kultúrna kompletnosť. A ešte neslobodno zabúdať, že Jánošík sa stáva často aj súčasťou reklamy. Bol na syroch, tuším aj na zubnej paste, kdekade. Stal sa teda aj komerčným logom. Žije s nami, presnejšie, naša predstava o ňom žije s nami už zo dvesto rokov. Tento nový film má podtitul Pravdivý príbeh. Ktovie, ako to dopadne, keď sa budeme musieť rozhodovať medzi legendou a pravdou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.