Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nepohodlný

.tomáš Gális .časopis .fenomén

V uplynulých týždňoch Slovenská televízia opäť vysielala seriál Povstalecká história. Všetko je jasné: komunisti sú dobrí, nekomunisti sú neschopní, prípadne ich tam vôbec nie je vidieť. Jedným z tých, ktorých nebolo vidieť nielen v tomto obskúrnom seriáli, ale po celých takmer štyridsať rokov, bol Viliam Žingor.

Po prečítaní knihy Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom), ktorú v roku 1950 vydalo povereníctvo spravodlivosti a ktorú spísal Ladislav Mňačko, sa ani niet čo čudovať. Mňačko v nej okrem iného píše: „Žingor sa nikdy vážne nestaral o prácu. Veď nemal pocit zodpovednosti k rodine, neživil svoje deti, a svoj vlastný život si vždy nejako vedel „zariadiť“. Práca bola v jeho očiach niečím ponižujúcim, nehodným vzletného ducha „inteligenta“, za akého sa pokladal. Chcel sa silou mocou dostať medzi tých, čo vládli, medzi „seberovných“, chcel vždy hrať vysokú úlohu, neprimeranú jeho schopnostiam, znalostiam a inteligencii.“ Kruté hodnotenie v krutej dobe.  

.letáky
Žingor sa narodil 30. júla 1912 v Bystričke neďaleko Martina. V roku 1930 tam na miestnom gymnáziu zmaturoval a dva roky potom študoval na Vysokej škole zemědělskej v Brne. V roku 1932 sa oženil, o dva roky neskôr odišiel na vojnu a do zálohy ho prepustili ako podporučíka.
Od roku 1938 do roku 1942 bol Žingor zamestnaný ako účtovník v Bryndziarskom syndikáte v Martine. Toto obdobie však narušilo napadnutie Sovietskeho zväzu Nemeckom. Žingora spolu so žilinským delostreleckým plukom previezli do Poľska a neskôr na hranicu ZSSR, kde sa dozvedeli, že idú spolu s Wehrmachtom bojovať proti Červenej armáde. (Ešte v marci 1939 ho povolali proti Maďarom a v septembri toho istého roku proti Poliakom.) Žingor sa s niekoľkými spolubojovníkmi dohodol, že pri prvej príležitosti prejde k červenoarmejcom, ale nestihol to. Ešte v auguste 1941 odoslalo velenie slovenskej armády pod zámienkou reorganizácie jednotku domov.
Kým mnohí komunisti ešte vysedávali v kaviarňach, Žingor na jar roku 1942 vydal niekoľko letákov s výzvou k slovenskej armáde prejsť do hôr a organizovať partizánske oddiely, ktoré sám odnášal do martinských kasární.

.povstanie
Dňa 4. júla 1943 prišlo nepríjemné prekvapenie: Žingor dostal opäť povolávací rozkaz na východný front s poznámkou „ihneď do poľa“. Tentoraz neposlúchol. V nasledujúcich dňoch si odniesol veci do úkrytu v horách nad rodnou dedinou, ktorý si už dlhší čas pripravoval. A kde sa chystal zorganizovať partizánsky oddiel. Ako píše Pavel Dvořák v knihe Kto zabil Viliama Žingora? „konečným cieľom jeho úsilia bola obnova Československej republiky“.
V lese Žingor nezostal dlho sám, pridávali sa k nemu ďalší zbehovia, utečenci z protektorátu, ako aj sovietski vojaci, ktorí utiekli z nemeckých zajateckých táborov. Dvořák tvrdí, že nebola náhoda, že práve Turiec sa stal azda najvýznamnejším centrom partizánskej vojny na Slovensku: „Mal na to viaceré predpoklady – geografické, historické a koniec koncov aj konfesionálne. V Turci žili zväčša evanjelici (ešte aj vládny komisár a funkcionári Hlinkovej strany a Hlinkovej gardy boli luteráni) a tí sa v katolíckom štáte ľahko dostávali do opozície.“
Prvý partizánsky oddiel v Turci, ktorý sídlil v lesnom tábore v priestore Valče, mal koncom apríla 1944 asi 40 členov. Postupne vznikli lesné tábory aj na piatich ďalších miestach a spolu sa v nich nachádzalo asi 190 bojovníkov.
Rozpisovať na tomto mieste všetky udalosti posledných mesiacov roku 1944 by nemalo veľký zmysel, preto len v skratke. Žingor dohodol premiestnenie sovietskych výsadkárov pod vedením Petra Alexejeviča Velička z Nízkych Tatier do Turca. Týždeň pred začiatkom povstania obsadili partizáni obec Sklabiňu, kam začali prichádzať ďalší zbehovia a partizáni. Tí utvorili jadro Druhej československej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika, ktorej veliteľom sa stal, samozrejme, Žingor.
Nasledovalo obsadenie Čičmian a Fačkova, kde si 1. septembra zriadila Žingorova jednotka štáb, protiútok proti okupačným vojskám v okolí Žiliny, mobilizácia obyvateľstva v Rajeckej doline, ostreľovanie nepriateľa v priestore Vrútok.
Po tom, ako nemeckí okupanti obsadili Martin (21. septembra) sa Žingorova brigáda ocitla v obkľúčení a po niekoľkých dňoch bojov sa stiahla do lesov. Žingor sa rozhodol rozdeliť brigádu na niekoľko samostatne rozmiestnených oddielov, ktoré až do konca vojny pokračovali v diverzných akciách.

.náš Tito
„Viliam Žingor sa po skončení aktívneho boja proti fašizmu zapojil do budovania nového života a aktívne vystupoval na politickej scéne,“ píše v knihe Do pamäti národa Dušan Halaj. Čo to znamenalo? V polovici mája 1945 sa stal Žingor podpredsedom dočasného Ústredného výboru Zväzu slovenských partizánov. Stal sa aj členom Slovenskej národnej rady za Komunistickú stranu Slovenska. V rokoch 1946 a 1947 však zo Zväzu i zo strany vystúpil.
Zmeny, ktoré nastali po februári 1948, bývalý partizánsky veliteľ odmietol. Postupne ho vyhodili z niekoľkých zamestnaní (v Detskom domove v Mošovciach napríklad pracoval ako skladník), a tak prijal ponuku svojho spolubojovníka a nasťahoval sa do jeho chaty v Račkovej doline.
Tento „odchod do hôr“ sa neskôr, v roku 1950, stal jedným z hlavných „previnení“, ktorých sa mal dopustiť. Mňačko to veľmi sugestívne opísal týmito slovami: „Február zničil jeho nádeje. Jeho morálna tvár bola odhalená, jeho schopnosti známe, jeho podliacka povaha dostatočne osvetlená.“ Podľa súdu i Mňačka sa Žingor chcel stať „našim Titom“, čo bola na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov jedna z najväčších urážok. A tak vraj Žingorovi  zostala iba ilegalita a pomsta. Žingor vraj „osnoval teroristické akcie, vraždy, rozvrat, plánoval puč, spoliehal na vojnu, na víťazstvo západných anglo-amerických imperialistov. Hľadal s nimi spojenie, očakával od nich a od ich víťazstva veľa pre svoju osobu. On, Žingor, chcel byť vodcom nového štátu. A tomuto štátu už vypracoval svoju koncepciu.“
Žingora a mnohých jeho spolubojovníkov (dokopy ich bolo asi 200) zatkli a uväznili ešte v novembri 1949. Obžaloba Žingora vinila zo zrady ideálov SNP a z rozkladnej činnosti v partizánskom zväze. Problémom malo byť, že vraj v Juhoslávii „bol ovplyvňovaný tamojšími titovskými politickými činiteľmi v tom smere, aby presadzoval pre slovenských partizánov také postavenie, aké majú postavenie partizáni v Juhoslávii, t. j. zámerné povyšovanie a odpútavanie sa od robotníckej triedy a pracujúcich más vôbec.“
Ilegálna protištátna organizácia, ktorú mal Žingor, tento „najatý žoldnier kapitalizmu“, zorganizovať, mala v príhodnom čase, najmä po vypuknutí vojnového konfliktu, vyvolať na Slovensku ozbrojené povstanie, nastoliť kapitalistický spoločenský poriadok a „začleniť ČSR do tzv. Únie stredoeurópskych štátov.“

.súdy
Hlavné pojednávanie pred štátnym súdom v Bratislave sa konalo 18. – 20. októbra 1950. Proces prebiehal podľa scenára, podľa ktorého sa konali všetky monsterprocesy a ktorý stál na vymyslených obvineniach, na vynútených priznaniach a na hysterickej reakcii verejnosti, ktorá mala „spontánne“ žiadať najťažšie tresty. Žingor, podobne ako dvaja ďalší obžalovaní, dostali za „velezradu“ a „vyzvedačstvo“ trest smrti a pokutu. Ostatní boli odsúdení na dlhoročné väzenie.
O sedemnásť rokov, vo februári 1968, krajský prokurátor v Banskej Bystrici predložil bystrickému krajskému súdu návrh na obnovu konania. V to čase už  hádam nikto nepochyboval, že pôvodný proces bol zinscenovaný, mala sa však zvažovať miera viny a neprimeranosti trestu, ale to základné – Žingorova zrada – malo zostať nedotknuté.
Nezostalo. Už vtedy sa ukázalo, že niečo ako Žingorova skupina (či skupiny) nikdy neexistovalo. Súd vyniesol oslobodzujúci rozsudok, ale neskoršia normalizácia zabránila, aby sa o veci hovorilo a písalo. Plnej rehabilitácie sa Žingor dočkal až po roku 1989.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite