Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Brusel Martina Leidenfrosta: Deti

.martin Leidenfrost .časopis .týždeň vo svete

V auguste, vravia skúsení eurokrati, beží bruselský eurostroj na núdzový pohon. Rozhodol som sa radikálne zmeniť program a tri dni som sa s deťmi túlal po meste. Keďže deti nemám, napĺňal ma tento zámer bezradnosťou. Čo si počnem v Bruseli, v úzkom, stiesnenom kongresovom meste, s deťmi?

Tie deti, to boli moji dvaja synovci z rakúskej provincie. Veľký má sedem, malý štyri roky. Ich mama bola s nami.

Náš hotel sa nachádzal na molenbeekskej štvrti „Malá Anatólia“, okrem tureckých pizzerií tam nebolo takmer nič. Moji synovci si proti zmenám počasia vrcholiaceho belgického leta obliekli svoje spidermanovské bundy. Možno to boli nápadne blond chlapčenské vlasy, možno pavučinovité gumené výčnelky, tak či onak, začalo kučeravé turecké dievča v trme-vrme toho veľkého obchytávať. Dievča sa pritom veselo smialo, chlapec sa namrzený odvrátil preč. Tie spidermanovské bundy im mama priniesla z dovolenky v Turecku.

Čo však podniknúť s deťmi? Múzeum detí, Múzeum čokolády, Bruparck? Moji synovci vyrastajú na vidieku, takmer výlučne sa vozia osobnými autami, a tak sa nezvyčajné dopravné prostriedky ukázali ako najspoľahlivejšia atrakcia. Ich prvý let v živote a hotdog, ktorý si v lietadle dali naservírovať. „Métro“, v ktorom si ten veľký išiel od zvedavosti vykrútiť krk, kým ten malý bezducho mlčal. Výťah v hlavnom pilieri Atómia, s pohľadom nahor do výťahovej šachty.

Vlaky, výťahy, eskalátory, bežiace pásy. A poschodový vyhliadkový autobus. Všetci sme dostali do ucha gombík a chlapci si trpezlivo vypočuli celú nahrávku, dokonca aj chválospev na belgický systém vzdelávania, prehratý v štvrti pri „kanáli“ so štyridsaťpercentnou nezamestnanosťou.

To, že majú Belgičania kráľa s dvoma zámkami, chlapcov mierne ohúrilo. S nadšením skackali po mokrých ostrovčekoch piesku, ktoré pred ich očami vytvorilo ustupujúce Severné more. Na tom istom mieste, na mestskej pláži v Ostende, som im neúmyselne urobil radosť. Plával som kúsok pozdĺž brehu, a hoci to nebola platená pláž, pracovníci západoflámskej provinčnej vlády ma pískaním zavrátili do povolenej zóny. Neskoro som pochopil, že to trúbenie a mávanie červeno odetých „Redders“ platilo mne. Chlapci to pochopili skôr.

Večer, späť v bruselskej Malej Anatólii, sa zrazu zjavila lopta. Lopta patrila malému tureckému chlapcovi, ktorého strážila stará bulharská Turkyňa „za peniaze“, ako zdôraznila. Zrazu moji synovci hrali futbal. Túto scénu na chatrnom námestí pred kostolom by som mohol opísať ako hrejivú multikultúrnu svornosť, ktorou v magickom zajatí futbalu aj bola. Zároveň však musím poznamenať, že fauly prevažovali nad regulérnou hrou. Traja chlapci na seba pokrikovali každý vo svojom jazyku. Po každom driblovaní zmenil turecký chlapec spôsob hry a predvádzal divoké pohyby pripomínajúce karate. Keď sa moji synovci snažili dostať k lopte, tak by ich za to najradšej zmlátil. „Mama, jemu šibe,“ kričal môj mladší synovec. A zahnal sa späť.
 
Musím sa ešte svojich synovcov opýtať, ako sa im to dovolenkujúce hlavné mesto vlastne páčilo. Priamo v Bruseli boli ich komentáre rozporuplné. Ten veľký nemal na odpovede čas, musel sa dívať, dívať, dívať. „Je to totálne škaredá krajina,“ povedal ten malý v bufete v jednej z gulí Atómia. Keď krátko nato dostal zmrzlinu, svoj úsudok zrevidoval na „totálne pohodovú“.

Možnože chlapci neskôr povedia, že to v Bruseli nevyzerá veľmi inak ako doma, ako doma v Rakúsku na dedine. Pizzeria bola turecká, ako doma. A aj deti boli turecké, ako doma na ihrisku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite