Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mayall v Akadémii

.luboš Houška .časopis .hudba

John Mayall, krstný otec britského blues či biely kráľ čierneho blues. Legenda, ktorá aj po sedemdesiatke nahráva a koncertuje. Blues je hudba, ktorá každým pribúdajúcim rokom života dozrieva a Mayall je toho dôkazom.

Keď som pred pár mesiacmi vstupoval do manchesterskej Evening News Arény, aby som si pozrel koncert B. B. Kinga a Johna Mayalla, tušil som, že to bude len povinná jazda bluesového fanúšika – unikátna šanca vidieť na jednom pódiu dve legendy naraz. Blues totiž patrí do komornejšieho prostredia. V hale s kapacitou dvadsaťtisíc ľudí, ktorá bola znížená zhruba na tretinu prekrytím prázdnych sedadiel, jednoducho nevznikla tá pravá atmosféra. Podobný pocit som mal hádam len na prvom porevolučnom koncerte Rolling Stones na pražskom Strahove, kde pred stotisícovým davom predskakoval Vladimír Mišík a ETC.
Našťastie sa mi koncom júla naskytla možnosť dať si aspoň polovičné repete. Bol ním koncert Johna Mayalla v írskom Dubline. Tentoraz v hudobnom klube The Academy. Sála približne pre päť stovák ľudí bola beznádejne vypredaná. Ako predkapela vystúpili The Deans z mestečka Galway v západnom Írsku. Mladučkí hudobníci hrajúci drsné rockové blues,sa poctivo chytili svojej šance a predviedli dobrý výkon. Prekvapili kvalitnými inštrumentálnymi schopnosťami, zaujímavým vlastným repertoárom a príjemne naštartovali publikum.
Po ich malej prestavbe pódia vystriedala nastupujúcu generáciu legenda – 75-ročný John Mayall & his new band. Pre mnohých bola práve nová skupina najväčším prekvapením večera. Mayall totiž po dlhých desaťročiach rozpustil svojich Bluesbreakers. Kritici okamžite tvrdili, že bez nich to už nebude ono a hodnotili to ako rozmar „starého pána“. Mayall však dokázal, že to nie je pravda. Krstný otec britského blues (sám toto označenie nemá veľmi rád) už v šesťdesiatych rokoch „zaškolil“ vo svojej skupine takých hudobníkov ako Eric Clapton, Peter Green, John McVie, Andy Fraser či Mick Taylor. Teraz oslovil ostrieľaných bluesových muzikantov. Dnešná zostava je zložená zo skvelých inidvidualít s obrovskými skúsenosťami. Gitarista Rocky Athens, blízky priateľ a neskorší spoluhráč Stevie Ray Vaughana, hrával napríklad aj s Johnym Winterom. Basgitarista Greg Rzab sa môže popýšiť spoluprácou s takými osobnosťami ako John Lee Hooker, Buddy Guy, alebo Willie Dixon. Klávesák Tom Canning bol pár rokov členom pôvodných Bluesbreakers a bubeník Jay Davenport naberal skúsenosti priamo v Chicagu ako žiak Cliftona Jamesa. To, akú mal Mayall vo výbere šťastnú ruku, dokázala táto partia aj na pódiu. Samotný John hral v tento večer však len na klávesoch, neodmysliteľnej ústnej harmonike a samozrejme spieval. Hneď v úvode v skladbe Another Man Done Gone dokázal, že koncert bude plný energie, ktorej má aj napriek pokročilému veku dostatok. Medzi skladbami, ktoré odzneli, nechýbali prebraté veci od starých majstrov, napr. Freddieho Kinga (Mayall mu venoval svoj minuloročný album In The Palace Of The King), alebo Sonny Boy Williamsona. Nechýbali legendárne Chicago Line, Room to move, California, Congo Square, Dream about the blues... Mayallov nenapodobiteľný spevácky prejav a hráčske schopnosti boli pozoruhodné. Mimoriadne zaujímavé bolo sledovať aj to, ako spoluhráči dokázali rešpektovať svojho kapelníka. Mayall im nechal dostatok priestoru na improvizáciu. Pozorne sledoval spoluhráčov a oni rešpektovali jeho. Keď niektorý z nich pri sólach „uletel“, Mayall ho dokázal jediným pohľadom či kývnutím hlavou vrátiť späť. Všetko sa to dialo s úsmevmi na perách, nenásilne a hlavne s citom. Výsledok bol excelentný. S každou ďalšou skladbu Mayall a spol. stupňovali svoje dávky poctivého blues. Robili to skoro dve hodiny s takou neomylnou presnosťou, že aj po skončení koncertu ste ním nemohli byť presýtení. Niet sa čo čudovať. John Mayall kraľuje na bielej bluesovej scéne mnoho desaťročí a neviem, či ho niekto niekedy nahradí. Keď som po koncerte opúšťal klub, zachytil som poznámku jedného z divákov: „He is not a godfather, he is a god“.

John Mayall & His Band, The Academy, Dublin 23. júla 2009
Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite