Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vyhorená krajina

.robert Žitňanský .časopis .týždeň v ekonomike

Kam sa podela tá spoločenská eufória a rýchle bohatnutie z minulých rokov, to tuší každý. Ale kam sa podeli nové nápady, ktoré by dávali nádej, že o rok alebo o päť sa s dávkou šťastia môže reformný zázrak zopakovať?

Globálna ekonomická kríza všetko zmenila, bolo by však falošné tvrdiť, že ona je príčinou neradostných vyhliadok našej krajiny. Aj keď bol veľmi prudký prepad HDP na začiatku tohto roka nepríjemný, ak sa pozrieme na prepad reálneho HDP (očisteného o jednorazové faktory), uvidíme, že tohtoročný náraz na dno po páde v prvom štvrťroku neznamená nijakú apokalypsu, ale iba návrat na úroveň reálneho HDP spred dvoch rokov. To nie je maličkosť, ale aj keď je aktuálna situácia neradostná, oveľa väčší problém sú naše vyhliadky.

.kríza ako urýchľovač

Kríza podľa všetkého len urýchlila a zvýraznila procesy, ktoré by sa v slovenskej ekonomike a spoločnosti diali tak či tak. Inými slovami, kríza príchod našich problémov urýchlila, nie spôsobila.
Údaje o hospodárskom raste majú len obmedzenú výpovednú hodnotu (a to aj pre veľké nepresnosti pri jeho výpočte), ale aspoň nahrubo vývoj ekonomiky ukazujú. Pri pohľade na štatistiky HDP z posledných rokov vidíme zaujímavý vývoj. Po rokoch stabilne solídneho rastu HDP v rokoch 2002 až 2004 prišiel v roku 2005 zlom a rast ekonomiky sa začal citeľne zrýchľovať. Medziročné rasty HDP o 6,5 percenta v roku 2005, o 8,5 percenta v roku nasledujúcom a rekordných 10,4 percenta v roku 2007 mali byť odmenou za reformy, ktoré zatraktívnili Slovensko pre zahraničných investorov a celkovo zlepšili podnikateľské prostredie v krajine. Tejto odmeny sa však – od istej miery v logike politického cyklu – nedočkali reformátori, ale tí, ktorí reformy odmietali.
Prečo tieto banálne fakty vôbec spomínať? Pretože z nich vyplýva, prečo sme dnes tam, kde sme – a kde by sme s niekoľkoročným omeškaním boli aj bez krízy. V roku 2006 prišla Ficova vláda, ktorá síce reformami nastolené zmeny nezrušila so sľubovaným veľkým treskom, ale postupne ich deštruuje hlúpymi zásahmi alebo nečinnosťou. Podnikateľské prostredie sa na Slovensku podľa všetkých existujúcich meraní a prieskumov od roku 2006 permanentne zhoršuje. Vláda navyše robí politiku, ktorá vyslovene odrádza veľkých investorov – pravidlá podnikania a regulácie sa menia v priebehu hry, nevypočítateľne a spravidla sa nimi tiahnu dve nite – rozdeľovanie koristi a nekompetentnosť.
Keďže ostatné krajiny, ktoré sme v období druhej Dzurindovej vlády predbehli, na rozdiel od nás nespia a pracujú na zmenách k lepšiemu, bolo jasné, že boj proti investorom, zhoršovanie podnikateľského prostredia, úplné zlyhanie štátu v zaisťovaní právnej istoty a ďalšie sprievodné javy Ficovej vlády spôsobia v budúcnosti problémy. Slovensko totiž nie je jedinou krajinou na svete, o ktorej investori snívajú.
Vysoké tempá hospodárskeho rastu by postupne klesali tak či tak. Kríza tento vývoj extrémne urýchlila a zmazala zisky minulých období. A keď kríza odznie a ekonomiky sa začnú zviechavať, bude mať Slovensko krídla zlepené korupciou, nekompetentnosťou a provinčnou nehybnosťou.

.najväčší problém
Ani príchod krízy nič nezmenil – ak by sme sa aj vzdali nádejí na nejaké zásadnejšie zmeny, vidíme bezradnosť a hlúposť ešte aj v maličkostiach, ktorými sa vláda snaží „zmierniť dôsledky krízy“.
Zatiaľ posledným vypuklým príkladom sú opatrenia, ktorými vláda reaguje na najväčší okamžitý problém, priviaty krízou. Je to rýchlo klesajúca zamestnanosť. Zámerne nie je reč o nezamestnanosti, ktorej percento je vždy vecou nastavenia kritérií (a teda podlieha riziku štatistickej manipulácie), ale o zamestnanosti, ktorá má napriek istým obmedzeniam väčšiu výpovednú hodnotu, pretože ukazuje, aké percento ľudí v produktívnom veku pracuje.
Zamestnanosť na Slovensku podľa údajov Štatistického úradu v druhom štvrťroku klesla o 1,3 percenta, čo pôsobí ako neškodný pohyb, ale len do momentu, kým sa nepozrieme na vývoj v minulosti. Ten odhalí, že v skutočnosti ide o najväčší prepad za posledné desaťročie – a čo je ešte horšie, počet ľudí, ktorí stratili prácu, sa bude podľa všetkých prognóz ešte (možno aj výrazne) ďalej zvyšovať, a to zrejme nielen v tomto, ale aj v budúcom roku. Ak je bez práce veľa ľudí, ktorí by mohli a chceli pracovať, je to mimoriadne nepríjemné pre nich samotných a ich rodiny, ale aj pre ekonomické vyhliadky celej krajiny. Navyše z vlastnej skúsenosti vieme, že nie je vôbec triviálne tento problém uspokojivo vyriešiť.

.dva návrhy

Vláda sa s hľadaním dobrých riešení ani príliš nezdržiava. Rozhodla sa presadiť dvojicu opatrení, ktoré nemôžu vyriešiť problémy ľudí bez práce, ale naopak, ohrozia ďalšie desaťtisíce pracovných miest. Ide o zvýšenie minimálnej mzdy a rozšírenie uplatňovania kolektívnych zmlúv na celé odvetvia.
Zvýšenie minimálnych miezd o osem percent (na 320 eur, čo je vyššia úroveň ako napríklad v Českej republike, kde je platová úroveň oveľa vyššia), ohrozí nielen pracovné miesta slabo zarábajúcich, ktorých si po zvýšení minima firmy v kríze nebudú môcť dovoliť zaplatiť, ale môže ohroziť všetkých. Vinou ustanovení Zákonníka práce, ktoré zaviedla Ficova vláda, by sa o tých osem percent nezvýšili len najnižšie platy, ale aj takzvané minimálne mzdové tarify, ktoré platia pre všetkých zamestnancov.
Rozširovanie uplatňovania kolektívnych zmlúv na celé odvetvia aj bez vedomia podnikov či zamestnancov, ktorých sa týkajú, znamená vnútenie podmienok, vyjednaných s najsilnejšími zamestnávateľmi, celým odvetviam, a teda aj podnikom, ktoré s nimi nesúhlasia alebo vôbec nie sú súčasťou kolektívneho vyjednávania s odbormi. Nie je to maličkosť, pretože kolektívne zmluvy vyššieho stupňa určujú napríklad aj to, ako sa budú zvyšovať mzdy či príplatky. Vládou navrhnutý zákon teda môže mať za následok, že kolektívne zmluvy dohodnuté prosperujúcimi firmami položia zvyšok odvetvia.  
Tieto opatrenia by boli veľkým problémom aj v dobrých časoch. Na pochopenie toho, prečo s nimi vláda prichádza v čase takýchto problémov na trhu práce, normálna predstavivosť nepostačuje.

.kde sú nové idey?
Problémom však nie je len takáto vláda, ale aj to, že tu celkovo chýbajú nápady na budúce reformy, ktoré by krajinu zasa posunuli ďalej, priniesli oživenie a zabránili čoraz zjavnejšej hrozbe opätovného skĺznutia ekonomiky do úpadku. Slovensko je akoby vyhorenou krajinou – nielen v dôsledku nevídaného drancovania (politickej deľby koristi), ale aj preto, že spoločnosť nediskutuje o tom, čo a ako zmeniť, ale takmer výhradne o tom, kto viac kradne.
Veľa vecí sa zmenilo. Mnohé z minulých veľkých reforiem mohla presadiť pomerne malá, ale dobre pripravená skupina nadšených reformátorov. Lenže to sa už zrejme nedá zopakovať. Teraz je totiž čas na reformy „druhej generácie“, ktoré už nebudú riešiť „kvantitu“ (ako napríklad výšku daní), ale skôr „kvalitu“ (kvalita vzdelania, pritiahnutie investícií s pridanou hodnotou, zvyšovanie kvality života). Aby sa takéto reformy ujali a zaviedli do života, vyžadujú nielen osvieteného ministra a šikovných poradcov, ale aj kvalitnú byrokraciu, dobre fungujúce inštitúcie, zmeny v spôsobe uvažovania a v motiváciách. Inými slovami, treba zmeniť veci, ako sú napríklad kvalita vzdelávania či zdravotníctva, ktoré nezlepší jeden zákon alebo prudké zvýšenie výdavkov, ale kde sa bez širšej zhody, ktorá prinesie aj zmeny v uvažovaní a správaní sa tisícov priamych aktérov systému, nezmení nič.
Zdá sa teda, že na ďalší väčší posun k lepšiemu si chvíľu počkáme. Ako dlho bude trvať vygenerovanie ideí, ktoré budú aspoň v základných obrysoch prekračovať hranice idelogicky vyhranených skupín spoločnosti, sa odhaduje ťažko, pretože dnes tu chýba zhoda čo i len na pomenovaní základných problémov. Isté je len to, že úspech nepríde sám od seba.

Autor je partner v inštitúte SGI a manažér projektu Nové idey pre Slovensko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite