Sziget je skutočne zvláštny festival. Je obrovský: na festivale sa počas vrcholných dní pohybovalo takmer 70-tisíc návštevníkov (a niekoľkotisíc účinkujúcich, usporiadateľov, novinárov, kuchárov, bufetárov, promotérov a hostí z partnerských festivalov). Je dlhý: začína sa v stredu a končí sa v nedeľu, prvému dňu však predchádza nultý a „mínus prvý“ deň, takže skutoční fanúšikovia tu strávili kompletný týždeň. Je vo veľkomeste: Óbudai Sziget je blízko klasického panelákového sídliska kúsok od centra Budapešti, v dôsledku čoho sa program na veľkých otvorených pódiách končí o jedenástej večer. Je plný zábavy, jedla a pitia: od adrenalínových atrakcií cez všetky možné remeselné a kultúrne dielne až po stovky stánkov s kulinárskymi a degustátorskými pokladmi – to všetko dáva festivalu neopakovateľný pôvab a atmosféru. Je plný hudby: v tom sa od iných festivalov nelíši, rozdiel je – žiaľ – len v tom, že okrem koncertov a dídžejských setov slúži na Szigete hudba aj ako hluková kulisa, nakoľko znie zo všetkých možných reproduktorov a bez prestávky.
.streda: Nouvelle Vague a Lily
Okolo štvrtej kráčame po železnom moste, ktorý spája Sziget s pravým brehom Dunaja. Všetko je také ako minulý rok: na starom mieste je bankomat aj trafika, adrenalínová veža aj zástavy krajín, z ktorých pochádzajú účinkujúci, sajtóiroda čiže tlačové stredisko aj Nagyszínpad čiže hlavné pódium. Na ňom práve začína hrať francúzska skupina Nouvelle Vague s dvoma pôvabnými speváčkami. Počuli sme ich v komornom Wilsonic Clube a bolo to veľmi príjemné. Nevedeli sme si však celkom dobre predstaviť, ako budú znieť na vysokom pódiu pred tisíckami ľudí. Už z diaľky bolo počuť krehkú verziu tvrdej pesničky Too Drunk To Fuck od Jella Biafru a krátko po nej podobne krehký cover Guns of Brixton od Clash. Keď Nouvelle Vague spievali This Is Not A Love Song od P.I.L. a I Just Can´t Get Enough od Depeche Mode, už sme ich počúvali s plným sústredením. Hneď bolo jasné, že s veľkým pódiom žiadny problém nemajú. Dobrý zvuk a komunikatívne speváčky ovládli tancujúce davy úplne suverénne. Príjemný začiatok festivalu. Zvláštnosťou bolo len zaradenie pesničky o tom, aké je dobré, že nie sme v Amerike. Nuž áno, boli sme radi, že sme na Szigete, a teda, že nie sme v tej chvíli v Amerike. Alebo vo Francúzsku, Japonsku či v Taliansku. Alebo – čo by bolo oveľa horšie – povedzme v Sudáne alebo v Somálsku...
Keď Francúzi dohrali a Francúzky dospievali, nastal čas na prvú návštevu stánkov s občerstvením. Od jedného z nich sme sledovali vystúpenie španielskej kapely Ska-P, ktoré bolo prvoplánové a primitívne: namotávať davy na zvolania typu „Viva la Revolución!“ či „Fuck the police!“ svedčí o chudobe ducha a nedostatku invencie. Odchádzame preto na západnú časť ostrova a hľadáme útočište pri stejdži, venovanom „hudbe sveta“. Dostávame sa tam popri stánkoch neziskových organizácii, kde vedľa seba sídli centrum psychologického poradenstva, stánok adventistickej cirkvi a stan, v ktorom sa môže človek porozprávať s mladým rabínom a naučiť sa židovské tance.
Nejdeme celkom bez cieľa. Chceme vidieť koncert kapely Oi Va Voi, ktorá na Pohode údajne odohrala skvelý koncert. Je to kapela z londýnskeho židovského prostredia s dlhonohou černošskou speváčkou, virtuóznou huslistkou, klezmerovými dychmi a svižnou rytmikou. Speváčka, dychy aj rytmika boli v poriadku, huslistka však pripomínala Vanessu Mae a jej efektné fidlovačky. Vydržali sme tri piesne. Nemalo to silu ani atmosféru. Odchádzame. Na hlavnom pódiu ešte zhliadneme niekoľko piesní skupiny Snow Patrol, prvej z množstva anglických gitaroviek, ktoré tento rok na Szigete hrali. Celkom pekné pesničky, no keď dohrali, nezostalo z nich v hlave ani v srdci nič.
Lily Allen, anglická popová hviezdička, ktorá skladá a spieva ľahučké piesne s nepopovo priamymi textami. Jej koncertom program na hlavnom pódiu vyvrcholil. Pravdupovediac, do Budapešti sme prišli už v stredu hlavne kvôli nej. Začala trochu fádne, ale po dvoch-troch kúskoch sa celkom dobre rozbehla. Netvárila sa ako hviezda, spievala čisto, zazneli hity aj zopár cover verzií (od Kaiser Chiefs a Britney Spears). Substancia, ktorú mala ubalenú v cigaretovom papieri, spôsobila, že sa čoraz viac chichotala a na konci bola celkom odviazaná. Lily patrí medzi nie úplne vyleštené, nie celkom uhladené, a tak trochu vrávorajúce popové speváčky. Práve to je na nej zaujímavé a príťažlivé. Je to čistý pop, no človek nemá pocit, že ho spieva hitostroj, ale v podstate celkom normálny človek. Dobré to bolo.
Náš hudobný program sa končí kúskom koncertu skupiny White Lies, ktorej debutový album nás ničím neoslovil, ale anglických kritikov zaujal natoľko, že ho nominovali do shortlistu Mercury Prize. Kapela má mohutný, elektronikou podopretý zvuk a veľa energie. Silná atmosféra, ktorej sme sa však akosi necítili súčasťou. Sadáme si radšej na trávu a pri pohári osviežujúceho kékfrankos rosé vedieme s priateľmi nočné debaty o živote. Aj to však patrí k festivalu.
.štvrtok: Miss Platnum a Bloc Party
Jedna vec je na Szigete zvláštna a nepochopiteľná. Prečo sa koncerty na hlavnom pódiu začínajú až o tretej a na ostatných pódiách až o štvrtej hodine? Už okolo obeda je totiž ostrov plný túlajúcich sa ľudí, ktorým jedinú (no zato hodnotnú) zábavu poskytujú bufety a bary. My sme tento hluchý čas strávili vášnivou hrou stolového futbalu. Na koncert Miss Platnum sme išli viac-menej preto, lebo sme futbal už hrať nevládali (a došli nám stoforintové mince).
V Nemecku žijúca Rumunka Ruth Maria Renner, aka Miss Platnum bola však prvým a vlastne jediným veľkým objavom tohtoročného Szigetu (ďalšia zvláštnosť tohto festivalu: uvidíte tu kapely, ktoré máte radi, ale objavíte málo nového). Na pódiu boli najprv len muzikanti – rocková rytmika a k tomu balkánsky znejúce dychové trio. Potom pred divákov vtancovali dve černošské vokalistky. Nakoniec prišla hviezda: plnoštíhla Miss Platnum s veľkými náušnicami, výrazným „východoeurópskym“ mejkapom a v pseudofolklórnom kostýme. Bola to v tom najlepšom slova zmysle „world music“. Priamy, nesyntetický hlas speváčky, soulovo rozochvené, intonačne bezchybné vokalistky a kapela plávajúca v príjemných vodách rocku, popu, ska, džezu a balkánskej dychovky. Give Me The Food, bola prvá pieseň, I Want Mercedes Benz („...like all of my friends“), spievala neskôr. Subverzívne antipopový imidž, anticelebritný obsah piesní, rumunské tanečky (keď ich tancujú dve černošky, je to zvlášť pôsobivé), energiou nabitá kapela. Hoci na Szigete nie je prídavok samozrejmosťou, Miss Platnum bez neho neodišla.
Po veselom koncerte The Ting Tings nasledovala dlhá pauza, počas ktorej „nebolo na čo ísť“. Teda, ak človek nie je fanúšikom Die Toten Hosen. My sme sa venovali adrenalínovým atrakciám (autor článku len pasívne) a kulinárskym zázrakom. O 19.45 sa začal koncert Bloc Party. Ďalšia britská gitarovka, no v tomto prípade zaujímavá a originálna. Devízou kapely je zvonivým hlasom (a obrovskými ústami) disponujúci spevák Kele Okereke, za ktorým stojí kapela s chuťou hľadať nové zvuky. Koncert Bloc Party ani na chvíľu nenudil. Stále bolo čo počúvať, aj známe hity zneli ináč – zaujímavejšie, svižnejšie, farebnejšie. Bloc Party je kapela, ktorú možno počúvať len tak, alebo sa do ich hudby možno „započúvať“ (ako hovorievajú moderátori Rádia Devín). Toho, kto počúva len tak, to nevyruší, ten, kto sa „započúva“, objaví všeličo zaujímavé.
Vrcholom večera mal byť Fatboy Slim. Po skúsenosti na Pohode sme vedeli, že to bude len trochu nadpriemerná diskotéka a presne tak to aj bolo. Škoda, že si Norman Cook nepostaví kapelu a nerobí živé vystúpenia. Určite by to bolo silné. Takto len púšťa platne, pričom s majstrami dídžejmi sa nemôže ani porovnávať.
Nč to, hovorili sme si, ešte nás čaká koncert Trickyho vo veľkom stane. Nasledovalo však veľké sklamanie. V prvých troch piesňach nebolo typický Trickyho šepot do pomalých bítov, ani speváčku Frankie vôbec počuť a optimálne vyváženie zvuku sa nepodarilo dosiahnuť do konca koncertu. Keďže chýbal onen „spodný prúd“, ktorý dáva Trickyho vystúpeniam silu a hĺbku, základným pocitom bola nuda. Najväčším osviežením bola (riadená) invázia fanúšikov na pódium. Keď sa ich tam natlačilo niekoľko desiatok, kapela spustila Ace of Spades od Motorhead, pričom Tricky pogujúcich fanúšikov chladil vodou, ktorú im striekal na hlavy...
.piatok: Bobby, Amadou & Mariam
Doobeda pršalo. Celá obloha bola depresívne sivá, zdalo sa, že druhá polovica Szigetu bude zablatená a mokrá. Dážď však ustal a keď na hlavné pódium vybehol ukrajinský „Kozack Sound System“ Haydamaky, začalo pomedzi mraky presvitať slnko. Priestor na pódiu a pod ním sa počas vystúpenia Haydamaki zmenil na zvrchované územie Ukrajiny. Ukrajinské zástavy, desiatky ľudí v tričkách s nápisom „Haydamaky on Sziget“, ukrajinskí novinári, filmári, ešte aj – kúzlo nechceného – ochranka pod pódiom bola v ukrajinských národných farbách modrej a žltej. Ukrajinskí muzikanti však zaujali všetkých. Ich energická dávka punkových rytmov, ukrajinských melódií a kozáckych tancov mala uhrančivú silu. Bolo to efektné a presvedčivé. Presne o to na takýchto festivaloch ide. Tancujúci diváci preto nechceli pustiť veselých Ukrajincov z pódia.
Primal Scream je kapela, pri ktorej si človek nikdy nemôže byť istý tým, čo od nej na koncerte dostane. Od jej vzniku v polovici osemdesiatych rokov ju sprevádzajú najprv užívaním drog, neskôr nezriadeným správaním spôsobené škandály, no – povedané Satinského slovami – nielen preto ich máme radi. Robia totiž zaujímavú a netriviálnu hudbu, ktorej dôkazom sú albumy Screamadelica, Vanishing Point, XTRMNTR, alebo najnovší Beautiful Future. Frontmanom a spevákom kapely je Bobby Gillespie, niekdajší bubeník slávnych Jesus and Mary Chain, na basgitare hrá v posledných rokoch Mani z nemenej slávnej kapely The Stone Roses. Na Szigete odohrali výborný koncert, v priebehu ktorého zazneli obidva póly ich tvorby: ostré rockové pesničky aj elektronikou obohatené a hlukovými plochami zahustené kompozície. Bobby bol vo forme, Swastika Eyes, Movin´On Up či Suicide Bombs zneli dunajským ostrovom ostro a jasne, Shine Like Stars či The Glory of Love zasahovali hlboké miesta.
Piatkový program na hlavnom pódiu vrcholil energetickou smršťou austrálskych Pendulum a anglických The Prodigy. Keďže sme obidve kapely už viackrát videli, dali sme prednosť „hudbe sveta“, čo sa ukázalo najprv ako chybné, neskôr ako šťastné rozhodnutie. K worldmusicovému pódiu sme prišli v čase koncertu korzickej skupiny Zamballarana, čo bol veľký omyl. Niekoľko pánov hralo pomalé ľudové pesničky, ktoré by unudili aj Korzičana. Veď aj priestor pred pódiom sa takmer vyprázdnil. Vyzeralo to trápne. Je nepochopiteľné, ako sa môže takáto kapela dostať do line-upu veľkého festivalu. A ešte na druhé najväčšie pódium a čase vyhradenom pre headlinerov. Aspoň nám zostal čas na prechádzku po festivalovej „Afro-latinskej dedine“. Tu sme sledovali vznik afro účesov, havajské tanečnice, počúvali sme bubnovanie a vystúpenie nejakej maďarskej kapely, ktorá sa pokúšala hrať reggae.
Vrcholom večera bolo vystúpenie manželského páru Amadou & Mariam. Nádherný spev nevidiacich Afričanov (pochádzajú z Mali) hladil a vzrušoval. Za speváčkou a spevákom stála s citom a bravúrou hrajúca kapela, ktorú dopĺňali ešte dve vlniace sa vokalistky. Exoticky znejúce melódie sa kĺžu pomedzi prsty, človek ich nedokáže uchopiť. Len sa o neho obtrú a odletia. Zostáva pocit, že sa vás dotkla krása. Hudba, ktorú možno počúvať donekonečna. My však krátko pred koncom odchádzame k hlavnému pódiu zistiť, ako davy (v tento deň ich bolo na Szigete najviac) zvládajú The Prodigy. Liam Howlett a jeho kamaráti boli vo svojom živle, v prostredí, ktoré ich energickej hudbe najviac vyhovuje. Keď ich počúvate v uzavretej sále PKO, musíte si zapchať uši, aby ste niečo počuli. Na otvorenom priestranstve zo stometrovej vzdialenosti znejú ideálne. Ľudia sa bavia. A o to ide predovšetkým.
.sobota: Briti, Briti, Briti
Náš posledný deň na Szigete. Z programu jasne vyplýva, že ho strávime v blízkom okolí hlavného pódia, kde po sebe vystúpi päť (!) britských gitarových kapiel. Nevieme prečo bol tohtoročný program takýto monotematický, zdá sa nám to zvláštne, no nebudeme kritizovať, ale jednoducho si to užijeme.
Tri hodiny popoludní, slnko páli ako bláznivé. Začína sa koncert tria The Subways. Ako žiletka tvrdá hudba, hraná s radosťou a ľahkosťou. O nič vážne ani veľké nejde. Gitarista neustále atakuje publikum otázkou „Are you ready?“, no do konca koncertu sa nedozvieme, na čo to vlastne máme byť pripravení. Svižné pesničky potešia, koncert sa končí hitom Rock & Roll Queen. Počas koncertu Editors je jasné, že festivaloví návštevníci potrebujú z pódia dostať hlavne energiu a aspoň trochu zábavy. Hudobná kvalita nestačí. Tú Editors nepochybne majú – ich piesne sú zaujímavé, hlboké, v niečom pripomínajú Joy Division. Chýba im však iskra a vtip. Nič z toho nechýba mladej kapele Klaxons a navyše sa ešte dokážu zaujímavo pohrať so zvukmi a ako bonus ešte zložiť chytľavé hity. Tisíce ľudí skáče, tancuje, tlieska. Radosť počúvať.
Manic Street Preachers. Neobyčajne talentovaná kapela, ktorá sa neospravedlniteľne skompromitovala vystúpením pre Fidéla Castra pred pár rokmi v Divadle Karla Marxa v Havane. Možno ich po tom ešte vôbec brať vážne? Neviem. Jedno je však isté: v minulosti zložili niekoľko silných piesní a pred pár mesiacmi nahrali album Journal For Plague Lovers, venovaný bývalému spoluhráčovi Richiemu Jamesovi Edwardsovi, ktorý je už 14 rokov nezvestný. Zanechal po sebe skvelé texty a tie sa stali podkladom pre pozoruhodný a vynikajúci album. Manics na ňom svoju hudbu pritvrdili, zjednodušili a odromantizovali. Škoda, že na Szigete zahrali z nového albumu len asi štyri piesnie – práve ony boli vrcholom ich vystúpenia. Ale aj Motorcycle Emptiness alebo If You Tolerate This... či Everything Must Go boli fajn. Jamesovi Deanovi Bradfieldovi, Nickymu Wireovi a Seanovi Moorovi sme tú Havanu neodpustili, ale že vedia hrať, to uznávame.
Nakoniec Placebo. Keď sme v sobotu večer počúvali v Budapešti ich hudbu, netušili sme, že to je na dlhší čas ich posledný koncert. Spevák Brian Molko totiž o niekoľko dní neskôr skolaboval a jeho stav je taký vážny, že si vynútil zrušenie celého severoamerického turné. Nemohli sme to tušiť, lebo Placebo odohrali jednoducho famózny koncert. Kapelu sme už videli viackrát, no prvý raz s bubeníkom Stevom Forrestom, ktorý nahradil Steva Hewitta. Forrest spája valihorovskú presnosť a ľahkosť s punkovou tvrdosťou, čo kapele pomohlo ako plechovka energetického nápoja po náročnej noci. Cítiť to na novom album Battle For The Sun, no ešte oveľa viac na koncerte. Aj staršie piesne získali novú jasnosť a švih. Na vystúpení Placeba bola nová aj akási zvláštna pokora. „We come in peace,“ mali napísané na bicích a Brian Molko to počas koncertu niekoľkokrát zopakoval. Ešte pred pár rokmi nosil tričko s nápisom „I am EVIL,“ teraz hovorí o láske a pokoji, s publikom sa lúči buddhisticky zloženými rukami. Molkove piesne s nami zostávajú dlho. „Couse there´s nothing else to do, every me and every you...,“ spievam si, ešte aj keď vystupujem z auta pred bratislavským panelákom.
Štyri dni na Ostrove boli príjemné. Okrem Miss Platnum sme síce neurobili žiadny zásadný objav a niekoľko koncertov nás sklamalo, no to ostatné bolo silné, zaujímavé a krásne. Aj tie nočné debaty s priateľmi. Hlavne tie.
.streda: Nouvelle Vague a Lily
Okolo štvrtej kráčame po železnom moste, ktorý spája Sziget s pravým brehom Dunaja. Všetko je také ako minulý rok: na starom mieste je bankomat aj trafika, adrenalínová veža aj zástavy krajín, z ktorých pochádzajú účinkujúci, sajtóiroda čiže tlačové stredisko aj Nagyszínpad čiže hlavné pódium. Na ňom práve začína hrať francúzska skupina Nouvelle Vague s dvoma pôvabnými speváčkami. Počuli sme ich v komornom Wilsonic Clube a bolo to veľmi príjemné. Nevedeli sme si však celkom dobre predstaviť, ako budú znieť na vysokom pódiu pred tisíckami ľudí. Už z diaľky bolo počuť krehkú verziu tvrdej pesničky Too Drunk To Fuck od Jella Biafru a krátko po nej podobne krehký cover Guns of Brixton od Clash. Keď Nouvelle Vague spievali This Is Not A Love Song od P.I.L. a I Just Can´t Get Enough od Depeche Mode, už sme ich počúvali s plným sústredením. Hneď bolo jasné, že s veľkým pódiom žiadny problém nemajú. Dobrý zvuk a komunikatívne speváčky ovládli tancujúce davy úplne suverénne. Príjemný začiatok festivalu. Zvláštnosťou bolo len zaradenie pesničky o tom, aké je dobré, že nie sme v Amerike. Nuž áno, boli sme radi, že sme na Szigete, a teda, že nie sme v tej chvíli v Amerike. Alebo vo Francúzsku, Japonsku či v Taliansku. Alebo – čo by bolo oveľa horšie – povedzme v Sudáne alebo v Somálsku...
Keď Francúzi dohrali a Francúzky dospievali, nastal čas na prvú návštevu stánkov s občerstvením. Od jedného z nich sme sledovali vystúpenie španielskej kapely Ska-P, ktoré bolo prvoplánové a primitívne: namotávať davy na zvolania typu „Viva la Revolución!“ či „Fuck the police!“ svedčí o chudobe ducha a nedostatku invencie. Odchádzame preto na západnú časť ostrova a hľadáme útočište pri stejdži, venovanom „hudbe sveta“. Dostávame sa tam popri stánkoch neziskových organizácii, kde vedľa seba sídli centrum psychologického poradenstva, stánok adventistickej cirkvi a stan, v ktorom sa môže človek porozprávať s mladým rabínom a naučiť sa židovské tance.
Nejdeme celkom bez cieľa. Chceme vidieť koncert kapely Oi Va Voi, ktorá na Pohode údajne odohrala skvelý koncert. Je to kapela z londýnskeho židovského prostredia s dlhonohou černošskou speváčkou, virtuóznou huslistkou, klezmerovými dychmi a svižnou rytmikou. Speváčka, dychy aj rytmika boli v poriadku, huslistka však pripomínala Vanessu Mae a jej efektné fidlovačky. Vydržali sme tri piesne. Nemalo to silu ani atmosféru. Odchádzame. Na hlavnom pódiu ešte zhliadneme niekoľko piesní skupiny Snow Patrol, prvej z množstva anglických gitaroviek, ktoré tento rok na Szigete hrali. Celkom pekné pesničky, no keď dohrali, nezostalo z nich v hlave ani v srdci nič.
Lily Allen, anglická popová hviezdička, ktorá skladá a spieva ľahučké piesne s nepopovo priamymi textami. Jej koncertom program na hlavnom pódiu vyvrcholil. Pravdupovediac, do Budapešti sme prišli už v stredu hlavne kvôli nej. Začala trochu fádne, ale po dvoch-troch kúskoch sa celkom dobre rozbehla. Netvárila sa ako hviezda, spievala čisto, zazneli hity aj zopár cover verzií (od Kaiser Chiefs a Britney Spears). Substancia, ktorú mala ubalenú v cigaretovom papieri, spôsobila, že sa čoraz viac chichotala a na konci bola celkom odviazaná. Lily patrí medzi nie úplne vyleštené, nie celkom uhladené, a tak trochu vrávorajúce popové speváčky. Práve to je na nej zaujímavé a príťažlivé. Je to čistý pop, no človek nemá pocit, že ho spieva hitostroj, ale v podstate celkom normálny človek. Dobré to bolo.
Náš hudobný program sa končí kúskom koncertu skupiny White Lies, ktorej debutový album nás ničím neoslovil, ale anglických kritikov zaujal natoľko, že ho nominovali do shortlistu Mercury Prize. Kapela má mohutný, elektronikou podopretý zvuk a veľa energie. Silná atmosféra, ktorej sme sa však akosi necítili súčasťou. Sadáme si radšej na trávu a pri pohári osviežujúceho kékfrankos rosé vedieme s priateľmi nočné debaty o živote. Aj to však patrí k festivalu.
.štvrtok: Miss Platnum a Bloc Party
Jedna vec je na Szigete zvláštna a nepochopiteľná. Prečo sa koncerty na hlavnom pódiu začínajú až o tretej a na ostatných pódiách až o štvrtej hodine? Už okolo obeda je totiž ostrov plný túlajúcich sa ľudí, ktorým jedinú (no zato hodnotnú) zábavu poskytujú bufety a bary. My sme tento hluchý čas strávili vášnivou hrou stolového futbalu. Na koncert Miss Platnum sme išli viac-menej preto, lebo sme futbal už hrať nevládali (a došli nám stoforintové mince).
V Nemecku žijúca Rumunka Ruth Maria Renner, aka Miss Platnum bola však prvým a vlastne jediným veľkým objavom tohtoročného Szigetu (ďalšia zvláštnosť tohto festivalu: uvidíte tu kapely, ktoré máte radi, ale objavíte málo nového). Na pódiu boli najprv len muzikanti – rocková rytmika a k tomu balkánsky znejúce dychové trio. Potom pred divákov vtancovali dve černošské vokalistky. Nakoniec prišla hviezda: plnoštíhla Miss Platnum s veľkými náušnicami, výrazným „východoeurópskym“ mejkapom a v pseudofolklórnom kostýme. Bola to v tom najlepšom slova zmysle „world music“. Priamy, nesyntetický hlas speváčky, soulovo rozochvené, intonačne bezchybné vokalistky a kapela plávajúca v príjemných vodách rocku, popu, ska, džezu a balkánskej dychovky. Give Me The Food, bola prvá pieseň, I Want Mercedes Benz („...like all of my friends“), spievala neskôr. Subverzívne antipopový imidž, anticelebritný obsah piesní, rumunské tanečky (keď ich tancujú dve černošky, je to zvlášť pôsobivé), energiou nabitá kapela. Hoci na Szigete nie je prídavok samozrejmosťou, Miss Platnum bez neho neodišla.
Po veselom koncerte The Ting Tings nasledovala dlhá pauza, počas ktorej „nebolo na čo ísť“. Teda, ak človek nie je fanúšikom Die Toten Hosen. My sme sa venovali adrenalínovým atrakciám (autor článku len pasívne) a kulinárskym zázrakom. O 19.45 sa začal koncert Bloc Party. Ďalšia britská gitarovka, no v tomto prípade zaujímavá a originálna. Devízou kapely je zvonivým hlasom (a obrovskými ústami) disponujúci spevák Kele Okereke, za ktorým stojí kapela s chuťou hľadať nové zvuky. Koncert Bloc Party ani na chvíľu nenudil. Stále bolo čo počúvať, aj známe hity zneli ináč – zaujímavejšie, svižnejšie, farebnejšie. Bloc Party je kapela, ktorú možno počúvať len tak, alebo sa do ich hudby možno „započúvať“ (ako hovorievajú moderátori Rádia Devín). Toho, kto počúva len tak, to nevyruší, ten, kto sa „započúva“, objaví všeličo zaujímavé.
Vrcholom večera mal byť Fatboy Slim. Po skúsenosti na Pohode sme vedeli, že to bude len trochu nadpriemerná diskotéka a presne tak to aj bolo. Škoda, že si Norman Cook nepostaví kapelu a nerobí živé vystúpenia. Určite by to bolo silné. Takto len púšťa platne, pričom s majstrami dídžejmi sa nemôže ani porovnávať.
Nč to, hovorili sme si, ešte nás čaká koncert Trickyho vo veľkom stane. Nasledovalo však veľké sklamanie. V prvých troch piesňach nebolo typický Trickyho šepot do pomalých bítov, ani speváčku Frankie vôbec počuť a optimálne vyváženie zvuku sa nepodarilo dosiahnuť do konca koncertu. Keďže chýbal onen „spodný prúd“, ktorý dáva Trickyho vystúpeniam silu a hĺbku, základným pocitom bola nuda. Najväčším osviežením bola (riadená) invázia fanúšikov na pódium. Keď sa ich tam natlačilo niekoľko desiatok, kapela spustila Ace of Spades od Motorhead, pričom Tricky pogujúcich fanúšikov chladil vodou, ktorú im striekal na hlavy...
.piatok: Bobby, Amadou & Mariam
Doobeda pršalo. Celá obloha bola depresívne sivá, zdalo sa, že druhá polovica Szigetu bude zablatená a mokrá. Dážď však ustal a keď na hlavné pódium vybehol ukrajinský „Kozack Sound System“ Haydamaky, začalo pomedzi mraky presvitať slnko. Priestor na pódiu a pod ním sa počas vystúpenia Haydamaki zmenil na zvrchované územie Ukrajiny. Ukrajinské zástavy, desiatky ľudí v tričkách s nápisom „Haydamaky on Sziget“, ukrajinskí novinári, filmári, ešte aj – kúzlo nechceného – ochranka pod pódiom bola v ukrajinských národných farbách modrej a žltej. Ukrajinskí muzikanti však zaujali všetkých. Ich energická dávka punkových rytmov, ukrajinských melódií a kozáckych tancov mala uhrančivú silu. Bolo to efektné a presvedčivé. Presne o to na takýchto festivaloch ide. Tancujúci diváci preto nechceli pustiť veselých Ukrajincov z pódia.
Primal Scream je kapela, pri ktorej si človek nikdy nemôže byť istý tým, čo od nej na koncerte dostane. Od jej vzniku v polovici osemdesiatych rokov ju sprevádzajú najprv užívaním drog, neskôr nezriadeným správaním spôsobené škandály, no – povedané Satinského slovami – nielen preto ich máme radi. Robia totiž zaujímavú a netriviálnu hudbu, ktorej dôkazom sú albumy Screamadelica, Vanishing Point, XTRMNTR, alebo najnovší Beautiful Future. Frontmanom a spevákom kapely je Bobby Gillespie, niekdajší bubeník slávnych Jesus and Mary Chain, na basgitare hrá v posledných rokoch Mani z nemenej slávnej kapely The Stone Roses. Na Szigete odohrali výborný koncert, v priebehu ktorého zazneli obidva póly ich tvorby: ostré rockové pesničky aj elektronikou obohatené a hlukovými plochami zahustené kompozície. Bobby bol vo forme, Swastika Eyes, Movin´On Up či Suicide Bombs zneli dunajským ostrovom ostro a jasne, Shine Like Stars či The Glory of Love zasahovali hlboké miesta.
Piatkový program na hlavnom pódiu vrcholil energetickou smršťou austrálskych Pendulum a anglických The Prodigy. Keďže sme obidve kapely už viackrát videli, dali sme prednosť „hudbe sveta“, čo sa ukázalo najprv ako chybné, neskôr ako šťastné rozhodnutie. K worldmusicovému pódiu sme prišli v čase koncertu korzickej skupiny Zamballarana, čo bol veľký omyl. Niekoľko pánov hralo pomalé ľudové pesničky, ktoré by unudili aj Korzičana. Veď aj priestor pred pódiom sa takmer vyprázdnil. Vyzeralo to trápne. Je nepochopiteľné, ako sa môže takáto kapela dostať do line-upu veľkého festivalu. A ešte na druhé najväčšie pódium a čase vyhradenom pre headlinerov. Aspoň nám zostal čas na prechádzku po festivalovej „Afro-latinskej dedine“. Tu sme sledovali vznik afro účesov, havajské tanečnice, počúvali sme bubnovanie a vystúpenie nejakej maďarskej kapely, ktorá sa pokúšala hrať reggae.
Vrcholom večera bolo vystúpenie manželského páru Amadou & Mariam. Nádherný spev nevidiacich Afričanov (pochádzajú z Mali) hladil a vzrušoval. Za speváčkou a spevákom stála s citom a bravúrou hrajúca kapela, ktorú dopĺňali ešte dve vlniace sa vokalistky. Exoticky znejúce melódie sa kĺžu pomedzi prsty, človek ich nedokáže uchopiť. Len sa o neho obtrú a odletia. Zostáva pocit, že sa vás dotkla krása. Hudba, ktorú možno počúvať donekonečna. My však krátko pred koncom odchádzame k hlavnému pódiu zistiť, ako davy (v tento deň ich bolo na Szigete najviac) zvládajú The Prodigy. Liam Howlett a jeho kamaráti boli vo svojom živle, v prostredí, ktoré ich energickej hudbe najviac vyhovuje. Keď ich počúvate v uzavretej sále PKO, musíte si zapchať uši, aby ste niečo počuli. Na otvorenom priestranstve zo stometrovej vzdialenosti znejú ideálne. Ľudia sa bavia. A o to ide predovšetkým.
.sobota: Briti, Briti, Briti
Náš posledný deň na Szigete. Z programu jasne vyplýva, že ho strávime v blízkom okolí hlavného pódia, kde po sebe vystúpi päť (!) britských gitarových kapiel. Nevieme prečo bol tohtoročný program takýto monotematický, zdá sa nám to zvláštne, no nebudeme kritizovať, ale jednoducho si to užijeme.
Tri hodiny popoludní, slnko páli ako bláznivé. Začína sa koncert tria The Subways. Ako žiletka tvrdá hudba, hraná s radosťou a ľahkosťou. O nič vážne ani veľké nejde. Gitarista neustále atakuje publikum otázkou „Are you ready?“, no do konca koncertu sa nedozvieme, na čo to vlastne máme byť pripravení. Svižné pesničky potešia, koncert sa končí hitom Rock & Roll Queen. Počas koncertu Editors je jasné, že festivaloví návštevníci potrebujú z pódia dostať hlavne energiu a aspoň trochu zábavy. Hudobná kvalita nestačí. Tú Editors nepochybne majú – ich piesne sú zaujímavé, hlboké, v niečom pripomínajú Joy Division. Chýba im však iskra a vtip. Nič z toho nechýba mladej kapele Klaxons a navyše sa ešte dokážu zaujímavo pohrať so zvukmi a ako bonus ešte zložiť chytľavé hity. Tisíce ľudí skáče, tancuje, tlieska. Radosť počúvať.
Manic Street Preachers. Neobyčajne talentovaná kapela, ktorá sa neospravedlniteľne skompromitovala vystúpením pre Fidéla Castra pred pár rokmi v Divadle Karla Marxa v Havane. Možno ich po tom ešte vôbec brať vážne? Neviem. Jedno je však isté: v minulosti zložili niekoľko silných piesní a pred pár mesiacmi nahrali album Journal For Plague Lovers, venovaný bývalému spoluhráčovi Richiemu Jamesovi Edwardsovi, ktorý je už 14 rokov nezvestný. Zanechal po sebe skvelé texty a tie sa stali podkladom pre pozoruhodný a vynikajúci album. Manics na ňom svoju hudbu pritvrdili, zjednodušili a odromantizovali. Škoda, že na Szigete zahrali z nového albumu len asi štyri piesnie – práve ony boli vrcholom ich vystúpenia. Ale aj Motorcycle Emptiness alebo If You Tolerate This... či Everything Must Go boli fajn. Jamesovi Deanovi Bradfieldovi, Nickymu Wireovi a Seanovi Moorovi sme tú Havanu neodpustili, ale že vedia hrať, to uznávame.
Nakoniec Placebo. Keď sme v sobotu večer počúvali v Budapešti ich hudbu, netušili sme, že to je na dlhší čas ich posledný koncert. Spevák Brian Molko totiž o niekoľko dní neskôr skolaboval a jeho stav je taký vážny, že si vynútil zrušenie celého severoamerického turné. Nemohli sme to tušiť, lebo Placebo odohrali jednoducho famózny koncert. Kapelu sme už videli viackrát, no prvý raz s bubeníkom Stevom Forrestom, ktorý nahradil Steva Hewitta. Forrest spája valihorovskú presnosť a ľahkosť s punkovou tvrdosťou, čo kapele pomohlo ako plechovka energetického nápoja po náročnej noci. Cítiť to na novom album Battle For The Sun, no ešte oveľa viac na koncerte. Aj staršie piesne získali novú jasnosť a švih. Na vystúpení Placeba bola nová aj akási zvláštna pokora. „We come in peace,“ mali napísané na bicích a Brian Molko to počas koncertu niekoľkokrát zopakoval. Ešte pred pár rokmi nosil tričko s nápisom „I am EVIL,“ teraz hovorí o láske a pokoji, s publikom sa lúči buddhisticky zloženými rukami. Molkove piesne s nami zostávajú dlho. „Couse there´s nothing else to do, every me and every you...,“ spievam si, ešte aj keď vystupujem z auta pred bratislavským panelákom.
Štyri dni na Ostrove boli príjemné. Okrem Miss Platnum sme síce neurobili žiadny zásadný objav a niekoľko koncertov nás sklamalo, no to ostatné bolo silné, zaujímavé a krásne. Aj tie nočné debaty s priateľmi. Hlavne tie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.