Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ušami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Sú ľudia, ktorí chodia každý týžden na koncerty, do divadla, sledujú kultúru na internete, listujú v Kam v Bratislave a považujú tým svoj pobyt vo veľkom meste za výhodu. Väčšina ľudí vo veľkých mestách je však kultúrou presýtená.

Všade sú plagáty, všade sú koncerty, všade sú akcie, ktoré stoja za pozornosť a bilbordy a svietiace pouličné reklamy nás nútia všímať si ich. Je dosť veľká pravdepodobnosť, že práve čitateľ .týždňa je kultúrna bytosť. Ale keď sa človek vyberie medzi normálny dav a spýta sa ho, koľko ľudí už bolo v divadle inokedy ako so školou alebo na koncerte klasickej hudby, ruku zdvihne menej ako polovica.  Preto je občas vzácnejšie – pre umelca aj pre diváka – vychutnať si kultúrne podujatie v malom mestečku či na dedine. Niekde, kde sa deje maximálne jedna akcia do týždňa. Kde diváci majú na tvárach nadšené výrazy plné očakávania, na tele najlepšie šaty zo šatníka, a v sále nastane slávnostná chvíľa. Umelci sa na pódiu na seba usmievajú a oceňujú moment. Minulý týždeň som bola na poľskom filmovom festivale. V meste zvanom Zwierzynec, ktoré hraničí s národným parkom Rosztoce. V meste žije sotva 3 000 ľudí, kino smrdí po plesni, kancelária sídli v budove pripomínajúcej škôlku a jedinou krčmou a miestom na stretávanie umelcov je hotelová reštaurácia. Reštaurácia jediného hotela v mestečku. Nadšenie pre umenie, vrúcne privítanie, úprimný záujem. V mestečku, kde je viac stromov ako domov, som mala pocit, že žije filmom. Viac ako obrie festivaly, ktoré sú viac o všetkom ostatnom. A včera sa stalo to najlepšie. V levočskom evanjelickom kostole hralo Collegium Musicum. Nejakým nedopatrením (asi preto, že patrím medzi kultúrou rozmaznaných a presýtených ľudí z veľkomesta) som sa to dozvedela až krátko pred koncertom. Vypredané. Ľudia všetkých generácií. Čím mladší, tým nezaujatejší, čím starší, tým odviazanejší. Patrila som jednoznačne nadšením medzi seniorov. Zvuk bol zliaty do gule, čo sa dalo aj očakávať, keďže sme boli v kostole. Guľa sa valila ľudmi, z hlavy na hlavu, zo srdca do srdca, prinášala zimomriavky aj vzrušený pot. Priniesla do Levoče a okolia ozajstnú kultúru. Dorastenci, ktorí sa do kostola nahrnuli krátko po konci Táslerovho koncertu, na námestí šokovane odchádzali po prvej skladbe, väčšina by však najradšej ostala do rána. Po koncerte som ich stiahla do mojej čajovne v Spišskom Hrhove. Medzi knižkami na čítanie tam na poličke  jednoznačne tróni Vargova: O cestách ktoré nevedú do Ríma. Páni sa usadili, a vtedy mi došlo, že moja čajovňa ťažko bude mať ešte niekedy vzácnejších hostí. Keď odišli, uvedomila som si, ža napriek presýtenosti som ešte stále kultúrnou osobou. Neprejavuje sa to síce jej vyhľadávaním, skôr docenením. Už sa neviem dočkať svojho zajtrajšieho koncertu v Liptovskom Hrádku. Malé mesto s nepresýtenými ľuďmi. Teplo ľudí v malej čajovni. Kultúra s osobným dotykom.                                     
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite