Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako nafúknuť víkend

.časopis .štýl

Jedným z najväčších snov detstva je prevrátiť týždeň – aby bolo päť dní voľných a dva pracovné. A jednou z najhorších nočných môr ranej dospelosti je poznanie, že človek sa už do dôchodku nevyslobodí z neúprosného rytmu: víkend, práca, víkend, práca.

Aj z takýchto snov a nočných môr sa potom rodia rôzne viac či menej realistické predstavy, ako by sa dal pracovný týždeň usporiadať, aby bol znesiteľnejší. A nie je ich málo: od úvah o sieste pre všetky klimatické pásma až po utópiu o voľne posuvnom pracovnom čase pre všetkých, ktorí si musia zarábať na živobytie.
.v Utahu to skúsili
Najnovším hitom je štvordňový pracovný týždeň. Len si predstavte: štyri dni v práci, tri dni doma – alebo trebárs na krátkej dovolenke. Lákavé? Scientific American vo svojom článku Mal by byť štvrtok novým piatkom? uvádza tvrdenia, podľa ktorých by to bolo dokonca aj ekonomické a ekologické.
Pravdaže, štyri pracovné dni by neboli osemhodinové, ale desaťhodinové, čo by údajne úplne vynahradilo ten piaty deň, ktorý by sa stal voľným. Argumenty znejú takto: v čase krízy aj tak mnohé firmy zisťujú, že jeden voľný deň, počas ktorého nemusia využívať svoje kapacity, im ušetrí na prevádzkových nákladoch viac, než získajú za ten piaty deň, ktorý je aj tak už „skoro víkendový“. Hovorí sa o úľavách pre životné prostredie. „Ak sú zamestnanci na ceste o dvadsať percent menej a ak pracoviská čerpajú energiu len štyri dni v týždni, predstavuje to obrovské úspory,“ tvrdí John Langmaid, ktorý organizuje sympózium o štvordňovom pracovnom týždni pod patronátom Connecticut Law Review. Dodáva, že idea štvordňového pracovného týždňa celkom nová. Dnes však nadobúda väčšiu aktuálnosť práve preto, že jej zavedenie do praxe by vyriešilo viacero problémov: tlak na životné prostredie, na rozpočty firiem a tiež stresy tých ľudí, ktorí ťažko nachádzajú rovnováhu medzi časom venovaným práci a rodine.
Americký štát Utah odštartoval minulý rok v lete iniciatívu s názvom Working 4 Utah – zaviedol do praxe štyri desaťhodinové pracovné dni pre svoje úrady. Zmena sa týkala vyše 17-tisíc zamestnancov a program, ktorý sa začal v auguste 2008, ušetril štátu odhadom 1,8 milióna dolárov len na elektrine. Zamestnanci strávili menej času na péenke a uvádzali, že sa cítia menej stresovaní. Čo bude s iniciatívou ďalej, keďže bola pôvodne plánovaná na jeden rok, to sa uvidí. Je celkom možné, že Utah pri štvordňovom pracovnom týždni vydrží.
.kto bude s deťmi?
Vyzerá to dobre, aspoň na prvý pohľad. Veď kto by už netúžil mať každý týždeň to, čo je momentálne známe ako „predĺžený víkend“ a aby to nastalo, musí prísť štátny sviatok, technický problém, čo vyradí pracovisko z prevádzky, chrípkové voľno alebo iný zásah vyššej sily.
V prospech štvordňového pracovného týždňa, aspoň navonok, hovorí aj skutočnosť, že mnohí vysokoškoláci sú zo svojho pôsobenia v akademickom prostredí na dlhé víkendy navyknutí, keďže piatkovým prednáškam a seminárom sa vyhýbajú ako môžu. Tým by sa uľahčil prechod na regulárny pracovný režim a zmiernili sa depresie, aké zvyčajne po nástupe do zamestnania postihnú aj najodolnejšieho jedinca.
Azda aj ženy na materskej dovolenke by lepšie znášali manželov dlhší pracovný deň: chlapské šomranie na neľudského šéfa a podrazáckych kolegov je rovnaké po ôsmich hodinách v práci ako po desiatich, akurát že po tých desiatich vydrží chlap šomrať kratšie. Trojdňový víkend by navyše ušomraným ťažko pracujúcim otcom rodín umožnil tráviť viac času s rodinou, prípadne na bowlingu, na futbale, na prerušovanom miniturné s kapelou a podobne.
Pokiaľ ide o počtom nízky, no vitálny poddruh zvaný muž na otcovskej dovolenke, tu je možno otázne, ako by domácnosť prežila, keďže žena by po desaťhodinovom pracovnom čase sotva zvládla aj domácnosť – muž sa predsa celý deň staral o dieťa, tak prečo by malo byť ešte aj upratané a navarené?
Treba však vziať do úvahy aj nepopierateľnú skutočnosť, že mnohí muži a ženy si už delia starostlivosť o domáci kozub pomerne rovnoprávne. A práve takým by mohol desaťhodinový pracovný deň nepriaznivo zamiešať karty. Ak sa obaja rodičia vrátia domov až vo večerných hodinách, kto bude medzitým strážiť deti po návrate zo školy a zabezpečovať, aby si robili úlohy, kultúrne sa vyžívali aj inak ako pri počítači a nezbúrali príbytok?
Je teda logické, že menej nadšenia pre predstavu desiatich hodín strávených v práci prejavujú najmä tí ľudia, ktorí uprednostňujú skorší príchod na pracovisko, aby sa z neho potom mohli o niečo skôr odobrať a venovať sa partnerom, deťom, domácim prácam, koníčkom a podobne. To trochu nabúrava dojem, že režim štyroch pracovných a troch voľných dní by priniesol viac času pre rodinu.
.neformálne štvrtky
Ďalšia otázka znie, čo by bolo s ľuďmi, ktorí nepracujú striktne päť dní po osem hodín. A netýka sa to iba tých, ktorí sú na voľnej nohe. Zamestnanci, ktorí už dnes trávia v práci deväť až desať hodín denne, by sa možno potešili, lebo ich pracovný čas by sa stal normou – až na to, že by mali o jeden deň viac voľna ako doteraz. No čo ak workaholickí šéfovia začnú od podriadených vyžadovať pre istotu rovno dvanástky, lebo kto neprekračuje normu, nech ani neje...
V neposlednom rade sa ozývajú obavy, že desaťhodinový pracovný deň nie je možno pre ľudský organizmus zdravý a v niektorých profesiách by mohol byť priam nepredstaviteľne náročný. Nejde iba o fyzicky pracujúcich, ale aj tých, ktorých živí hlava. Produktívne a tvorivo myslieť desať hodín denne je asi také nerealistické ako desať hodín denne stáť pri vysokej peci či liať asfalt.
Aj preto nevedno, či by sa do tých desiatich pracovných hodín napokon nezmestilo ešte viac „fajčpáuz“, odskokov za vybavovaním (pretože po robote by už naozaj nebolo nikde nič otvorené), debát pri káve a súkromného chatovania či e-mailovania. A nedá sa odhadnúť ani to, či by sa prax skorovíkendových piatkov, keď každý uteká z práce, čím skôr môže, nepreniesla pekne-krásne na štvrtky.
A to je možno argument, ktorý by o výhodách štyroch pracovných dní presvedčil aj zaháľačov, ktorých inak vízia desiatich hodín strávených na pracovisku desí.
Možno raz budeme nadávať v pondelkových a štvrtkových dopravných zápchach, alebo, ak sa týždeň začne o deň neskôr, šomrať na modré utorky. Až kým niekto nepríde s geniálnym nápadom, že by sa dalo makať len tri dni – napríklad po trinásť hodín? A odtiaľ je to už len krôčik k detskej utópii – päť dní voľných, dva dni pracovné...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite