Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O románoch rozprávali komunisti

.eva Čobejová .časopis .rozhovor

Spisovateľka, filmová i televízna scenáristka, autorka dvoch najlepších slovenských muzikálov. Okrem iného však aj učiteľka matematiky a fyziky, matka dvoch párov dvojčiat, manželka Petra Zajaca. Alta Vášová sa tohto roku dožíva okrúhleho jubilea. Ale nielen preto sme s ňou viedli zaujímavý rozhovor.

.vy ste sa narodili na Podkarpatskej Rusi v Sevljuši. Čo je to – mesto, dedina...?
Je to  mestečko, ale odsťahovali sme sa odtiaľ za otcom, keď som bola celkom malá.  
.ako sa tam vaši rodičia dostali?
Môj otec tam učil na priemyslovke. Robil bezmotorové lietanie, v Sevljuši bolo letisko a mal tam kamarátov. 
.odkiaľ pochádzal?
Jeho mama bola zo Žarnovice a otec pochádzal zo Sečoviec, ale môj otec sa narodil už na Podkarpatskej Rusi. Vyštudoval v Užhorode na rusínskom gymnáziu a keď cez vojnu Podkarpatsko odstrihli od Československa, mal otec problémy a musel ujsť. Spoznal ma až ako dvojročnú. 
.vaša matka vyštudovala konzervatórium, prečo sa rozhodla dobrovoľne odísť z Bratislavy na Podkarpatskú Rus?
Jej matka začala podnikať, stavať nájomné domy, ale súdila sa so staviteľmi a tie nedostavané domy sa medzitým totálne zničili, keď v nich počas zimy popraskalo potrubie. Takže skrachovali. Našťastie, moja mama práve skončila konzervatórium a v novinách našla inzerát, že na Podkarpatskej Rusi hľadajú učiteľku klavíru.  To bolo tak, ako keby ste dnes išli pracovať z Bratislavy niekam do Bardejova.
.boli ste sa tam niekedy pozrieť – v Sevljuši?
Nie. Neťahalo ma tam, neviem prečo. Svoje rusínske korene som zaradila medzi ostatné korene a všetky si rovnako vážim. (Úsmev.)
.vy ste dospievali v Bratislave, v jej Starom Meste. Aké to bolo vtedy mesto?
Pre mňa veľmi priateľské. Samozrejme, keď vyrastáte, tak okupujete okolité uličky, my sme poznali Zámockú a Kapucínsku a všetky tie dvory, ktoré sú teraz prerobené alebo zničené. Na tých uliciach boli byty pre nemajetné vrstvy a fungovali tak, že sa v nich otvorili dvere na ulicu a na schodíkoch pred nimi posedávali ľudia. Za domami boli ovocné záhrady, ktoré sa ťahali po Hradnom vrchu. Dobre sme poznali Palisády, ale aj Židovskú ulicu, boli tam brány a za nimi dielne, v ktorých pracovali rôzni remeselníci. Končilo sa to trhom a  pivovarom, v ktorom sa premietali úžasné filmy. Keď aj zvyšok Židov, čo prežili vojnu, emigroval, stratila sa celá tá komunita s pajesami a klobúkmi. Synagóga sa zmenila na televízne skladište a potom ju zbúrali. 
.zmizli synagógy, zo Zámockej je dnes prominentná štvrť, Kapucínska ulica je takmer vybúraná. Je neuveriteľné, ako sa to mesto zmenilo za jeden ľudský život.
Zmenili ho cieľavedomo. Bratislava mala byť robotnícke mesto, a tak ľudia v päťdesiatych rokoch vytiahli  hubertusy, montérky. V akcii B sa komunisti zmocnili veľkých meštianskych bytov, ale nedali ich robotníkom, o tom som presvedčená. Niektoré veľké byty prerobili podľa ruského vzoru – bývalo v nich viacero rodín, každý mal jednu izbu a spoločnú mali kuchyňu aj sociálne miestnosti.
.vo svojej autobiografii často spomínate Poľsko – so sestrou ste ho stopom a bez pasov precestovali krížom-krážom. Čo vás tak ťahalo práve do Poľska?
Chodili sme do Vysokých Tatier a zistili sme, že cez Rysy je ľahké dostať sa dolu k poľským morským okám – a odtiaľ až k moru. Nebol to pre nás žiadny problém.
.z Tatier k moru – to je ešte kus cesty.
Áno, išli sme zopár dní. (Úsmev.)
.čo vás tam ťahalo?
Najviac to more. A Poliaci boli slobodnejší. Mali súkromných roľníkov, obchodíky, nedali si vziať cirkevné sviatky.
.bol v päťdesiatych rokoch veľký rozdiel medzi Poľskom a Československom?
Áno. Československo bola vtedy šedivá krajina. Keď sme sa vracali do Bratislavy, vždy nám bolo do plaču. Poliaci boli veľmi zdvorilí, mali úžasný humor, vedeli sa smiať, bolo tam viac radosti.
.tu to tak nebolo?
Nie, všeobecný pocit z tejto krajiny bol, že nie je usmievavá. To však neznamená, že sa mladí ľudia nesmiali.
.ako sa dospievalo mladým slobodomyseľným ľuďom v tejto šedivej neusmievavej krajine?
Jedna ilustrácia: Moja spolužiačka Lucia Poppová prišla k tabuli a napísala na ňu Shakespeare. Povedala nám: píše sa to takto, vyslovuje sa to takto a je to jeden veľký autor.
.počkajte, prečo vám to oznamovala spolužiačka?
V našich školských osnovách bol Shakespeare vynechaný. Preto to Lucia napísala na tabuľu.
.ako sa začalo vaše písanie?
Chodila som na prechádzky, všeličo som si tam vymyslela, potom som si to v duchu opakovala, ale v pamäti mi zostalo iba to, čo bolo dôležité. A to som si doma zapísala. Tak vznikali moje zošity záznamov. Stalo sa  pre mňa  zvykom zapisovať si myšlienky, predstavy o tom, ako funguje svet. Reflexie o prečítanom, citáty.  A keď prišli deti –  štyria skvelí chlapci – mala som málo času, ale  ten zošit ma vedel nabudiť, stačilo mať pred sebou biely obdĺžnik. Bol to pre mňa odskok od všedného dňa. 
.svoje prvé veci ste uverejnili v Mladej tvorbe. Ako ste sa stali ich autorkou?
Vtedy som sa dostala k poézii Miroslava Válka, ktorá sa mi zdala objavná. Tak som si povedala: keď ten človek vedie Mladú tvorbu, možno ma bude publikovať. Šla som do redakcie, ale stretla som tam iného redaktora.Tie kratučké prózy vyšli v šesťdesiatom prvom.
.v šesťdesiatych rokoch sa už situácia začala meniť a vám sa zrazu otvorilo viacero možností.
Objavil sa človek, ktorý mi dal šancu. Peter Balgha. Bol to fantastický  dramaturg Televíznej filmovej tvorby. Vznikla tam Barabášova Krotká, Hollého Balada o siedmich obesených, Jakubiskovi Zbehovia... Balgha podľa mňa zomrel na normalizáciu, mladý, tridsaťšesťročný.   
.z toho obdobia je najvýznamnejší váš scenár k filmu Sladké hry minulého roka. Ako vznikol?
Povedala som si, že skúsim nájsť nejaký motív u Maupassanta, a našla som príbeh Muška. Ten film robil režisér Juraj Herz s kameramanom Dodom Šimončičom, ktorý veľmi dobre pochopil moju predstavu, vytvoriť film v atmosfére impresionistických obrazov.
.aký je rozdiel medzi písaním poviedok a scenárov?
To je úplne iná vec. Pri scenári je všetko v obraze, nemala by tam byť nijaká autorská reč a celá atmosféra musí byť vyjadrená filmovými prostriedkami. Pri scenároch som sa naučila robiť tie hrozné strihy, ktoré uplatňujem aj v próze. (Úsmev.)
.v šesťdesiatych rokoch ste dostali viacero príležitostí, potom prišla normalizácia. Čo pre vás znamenala?
Moje druhé dvojičky sa narodili v roku 1971, takže som šla na materskú dovolenku a tú som natiahla na sedem rokov, lebo som bola bez roboty. 
.ako sa to vôbec dá – písať popri štyroch deťoch?
Keď som si nedávno prezerala svoje denné programy z obdobia, keď boli starší chlapci malí, tak som nevychádzala z úžasu. Vstať, obriadiť deti, utekať učiť, lebo to bola moja profesia, potom som prišla domov, prebrala deti od mamy, lebo potom išla učiť ona. A večer som si sadla k stolu a písala. Pár hodín spánku a zase dookola. V istom veku sa to dá. 
.neľutovali ste, že ste sa doma uviazali pri štyroch deťoch?
Človek je síce viazaný na isté prostredie, ale deti vám donesú témy domov. Zo školy, z rodín spolužiakov, kamarátov. Vedela som prostredníctvom nich o svete. 
.prečo ste po úspechu filmu Sladké hry minulého leta mali na Kolibe stop?
Film vyhral festival v Monte Carlo, ale potom sa na nejakom zasadnutí  niekto veľmi kompetentný vyjadril, že je to vlastne inotaj – Muška je v skutočnosti Československo a tí chlapci sú spriatelené armády, a basta! Tým pádom film zarazili. Pár rokov som stála, ale potom som našla nejakú cestu, lebo som nebola presvedčená o tom, že nemám písať a publikovať. Niektoré knižky si počkali na vydanie tri roky, iné päť, napríklad  Po, alebo román V záhradách. Je to sci-fi, tým žánrom som sa trochu prikryla, hoci to bolo spoločenské sci-fi, nie technické. 
.ale veľký úspech mali najmä knižky pre deti.
Áno, cestu mi v tom čase prerazili knižky pre deti. Ako učiteľka som spoznala, že mnohé deti sú otvorené a premýšľavé, preto sú výborní adresáti a nemusím sa starať o „pribrzdených“ dospelých.  
.v televízii ste uspeli aj so scenárom o Božene Němcovej. Neskôr ste publikovali aj novelu S Boženou – akýsi dialóg s touto českou spisovateľkou. Cítili ste s ňou nejaké spojivo?
Bola slobodná svojou podstatou, nedala sa ničím spútať. Keď som písala ten scenár, mala som pocit, že bola vo veľmi podobnej situácii, ako som bola ja. Tie chlebové problémy, úzkoprsá spoločnosť, klebety, nepriamy zákaz tvorby, prežívanie zo dňa na deň – to som zažívala aj ja, preto mi to bolo blízke.
.poďme k muzikálom, lebo s tými ste zaznamenali obrovský úspech. Ako vznikol Cyrano z predmestia?
Oslovil ma Kamil Peteraj, vtedajší dramaturg Novej scény  a navrhol, aby som sa pokúsila o muzikál. Ja som dovtedy žiadny muzikál nevidela, iba na páske som počula West Side Story. Ale keďže rada skúšam nové veci, tak som si vymyslela princíp, ako by to mohlo fungovať. Chcela som, aby ten príbeh bol postavený na základe niečoho, čo ľudia poznajú. Tak som našla Cyrana, ktorý v sebe niesol silný náboj protestu. 
.texty pesničiek robili dvaja ľudia – Kamil Peteraj a Ján Štrasser. Tak ste to chceli?
Ja som oslovila svojho kamaráta Jána Štrassera, ale chcel to robiť aj Kamil Peteraj, tak sme sa dohodli, že si texty rozdelia. To vyšlo,  jeden je racionálnejší, druhý je viac citový – a podľa toho si aj rozdelili piesne. 
.najväčší problém bol s obsadením Cyrana. Koho ste chceli vy?
Jara Filipa. Ale Jaro by určite nešiel spievať cudziu muziku.
.vraj sa uvažovalo, že autorom hudby bude Dežo Ursiny.
Máte pravdu.  Lenže Kamil Peteraj spolupracoval s Paľom Hammelom a Marianom Vargom, a to už nešlo, aby to robili traja autori. Zvládli to úžasne.  
.dežo Ursiny sa neurazil?
No, keď som robila ďalší muzikál, navrhla som hudobnej dramaturgičke Gabike Vyskočilovej spoluprácu s  Dežom. A ona pochopila, že z toho naozaj môže niečo byť. A Dežo urobil do muzikálu Neberte nám princeznú pesničky, ktoré sa stali hitmi a aj keď o tom nehovoril, myslím, že ho to tešilo.
.ako vlastne vznikol nápad natočiť detský muzikál?
Dramaturgička Gabika Vyskočilová mi ukázala jeden hotový scenár a opýtala sa ma, či s tým niečo neurobím, že je to už schválené, ale nevie, ako ďalej.  Prečítala som si to a povedala som jej, že  s tým ani ja nedokážem nič urobiť, ale že jej dodám v rámci schválenej zmluvy iný scenár. Takto to prešlo, takže som bola akože spoluautorkou. 
.ako sa Dežo Ursiny postavil k tejto robote? Predsa len, detský muzikál nebol celkom jeho šálka kávy. Navyše tam mal ľudí ako Marie Rottrová, Luděk Sobota, Marika Gombitová, Miro Žbirka... 
Súhlasil rád, aj napriek tomu, že  mu to niektorí priatelia neradili. To on vybral a presadil obsadenie, hudbu komponoval na konkrétne hlasy.  A keď Dežo do niečoho šiel, tak  to robil naplno. Našťastie sme spolupracovali s režisérom Martinom Hoffmeistrom, ktorý mal cit pre muzikál.   
.ako Ursiny – prudký bohém – znášal nakrúcanie?
Jeho základná vlastnosť bola, že pri ničom, čo robil, neuhol. Dával dôraz na text, vážil si každé slovo Jana Štrassera.  Mal svoje čiary – a tie sa často končili u nás doma – ale keď pracoval, pracoval na doraz. 
.vaša autorská skupina vytvorila skvelý muzikál. Nebola objednávka, aby ste urobili spolu ešte niečo?
S Dežom sme urobili ešte jeden detský televízny muzikál – Niekto ako ja. Nechodí v televízii tak často ako Princezná. Dežo tam dokonca hral a spieval postavu otca. Režisérom bol opäť Martin Hoffmeister. Potom sme robili muzikál P+L, je hotové libreto, texty piesní, Dežove podklady piesní, myslím, že je to silná vec, ale nikto si zatiaľ na to netrúfol.
.v novembri 1989 sa z vášho domu stalo jedno z centier Nežnej revolúcie, keďže váš manžel Peter Zajac bol v strede diania. Ako si na tie časy pamätáte?
Najmä ako som robila obložené chlebíčky a varila čaje. (Smiech.) Peter bol v tom až po uši, videla som ho vtedy stále unaveného, prepracovaného, ale myslím, že sa im to podarilo.
.podarilo sa?
Podarilo – ideály ostali nezmenené. (Úsmev.) Boli tam víťazstvá, prehry, ale spravila sa úžasná vec. Otvoril sa nám svet. Ľuďom sa vrátila dôstojnosť.
.ženy sú zväčša v takých zlomových chvíľach realistickejšie, radili ste aj vy vtedajším politikom, aby niečo urobili inak?
Dávala som recepty, ale neboli prijaté. (Úsmev.)
.napríklad?
To, že kupónová privatizácia je absolútna volovina. Podniky bolo treba dať do prenájmu s tým, že keď to tomu človeku pôjde,  zaplatí a podnik bude jeho. 
.čo sa pre vás zmenilo po roku 1989?
Zanikla kolibská dramaturgia, kde som pri tvorbe detských filmov spolupracovala s Dušekom, Lihositom, Lutherom, Hledíkom. No moje knižky vychádzali oveľa rýchlejšie ako predtým. 
.je dvadsať rokov po Novembri. Čo sa stalo s literatúrou a kultúrou?
V prvom rade sa zahltil trh a prišlo sem všetko zvonka. Chýbala však nejaká membrána, ktorá by vybrala kvalitu. Spolu s cenzormi sa, žiaľbohu, stratili aj vydavateľskí redaktori, ktorí boli často veľmi dobrí a nároční. Ekonomika víťazí, čo nie je nesprávne, ale začiatky sú vždy ťažké, bola to taká divoká fáza kapitalizmu. 
.my sa často pýtame, prečo o normalizácii nevzniklo viac dôležitých kníh.
Knižky nie sú hríby, že keď zaprší, tak je ich plno. A ono ten November pre mnohých nebol až taký skok. Veľa vecí, štruktúr sa zachovalo a pre mnohých spisovateľov to dodnes nie je veľká zmena. Pohybujú sa stále medzi tými istými ľuďmi. Iní autori ako Vilikovský alebo Hrúz však mali knihy napísané počas normalizácie. A konečne im tie skvelé veci vyšli.  Alebo sa pozrite na Kadlečíka. A niektoré knihy potrebujú čas. Napríklad kniha Stanislava Rakúsa Nenapísaný román. A Mitanove romány... 
.no práve tých románov by mohlo byť viac.
O románoch stále rozprávali komunisti. Román  – to bola forma, ktorá mala zhrnúť všetky tie zajtrajšky, včerajšky a ideály... Akoby sa  román spájal s realistickým pohľadom na svet, so socialistickým realizmom.  My sme preto možno trošku aj alergickí na klasickú románovú formu. 
.takže komunisti formu románu v očiach slovenských spisovateľov zdiskreditovali?
Keď sa začala normalizácia, posielali nás do výroby, aby vznikali výrobné romány. Ja som sa bránila, že mám doma štyri deti, nemôžem si len tak odísť. Niektorí sa z toho vyhovorili, iní nie  a Jano Johanides im prešiel cez rozum a  napísal Nepriznané vrany  o príšerných dôsledkoch chemickej výroby. 
.existuje čosi ako ženské písanie?
S tým mám trošku problém. Som ženská autorka, z toho sa nemôžem vyvliecť, ale často som knižky písala z mužského aspektu. Nemám pocit, že svet sa má deliť na mužský a ženský, má byť pekne prepletený. 
.v kníhkupectve sme pred pár dňami videli policu a nad ňou letnú výzvu: Čítajte slovenské autorky! Bol tam všelikto – od Táne Keleovej až po Janu Beňovú. Ale vy ste na tej polici ani náhodou neboli. Vaša knižka Ostrovy nepamäti bola na celkom inej polici. Akoby na vedľajšej koľaji.
To je v pohode, to sa mi stáva často, je to veľmi výhodná pozícia. (Úsmev.)
.ak by ste si vy mohli sama vybrať, s akými autormi chcete susediť na poličkách v kníhkupectvách, koho by ste si vybrali?
Napríklad autorov Fragmentu. 
.čo čítate v súčasnosti?
O úlohe náhody v našom živote. Čítam stále a je to akoby cezo mňa tiekol potok. Nič vo mne neostane, ale stále ma to osviežuje. A to, čo potrebujem, aby ostalo, to si zapíšem. (Úsmev.)
Alta Vášová sa narodila v roku 1939 na Ukrajine. Vyštudovala pedagogickú školu, pracovala ako učiteľka, dramaturgička a scenáristka. Vydala viacero kníh pre dospelých i pre deti (Zaznamenávanie neprávd, Po, V záhradách, Sviatok neviniatok, Úlety, Ostrovy nepamäti, Veľkáči, Niekto ako ja, Blíženci z Gemini). Je autorka scenára k viacerým filmom, najúspešnejšie boli Sladké hry minulého leta. Je autorkou libreta k muzikálom Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznu a Niekto ako ja.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite