Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď si nesadnem, schudnem

.lucia Kulihová .časopis .štýl

Koľkokrát za život človek balansuje na okraji priepasti? Zrejme si to neuvedomujeme, ale aj navonok nevinné odhodlanie na zmenu životného štýlu môže vyústiť do chorôb, s ktorými sa nezriedka spája smrť.

O anorexii a bulímií existuje mnoho materiálov. Internet je preplnený blogerskými stránkami mladých dievčat, ktoré verejne vyhlasujú, že sú proana a spoločne sa radia, ako najlepšie schudnúť kilogramy „navyše“. O tom, že tá a oná celebrita je či nie je anorektička, sa vedú siahodlhé diskusie. A predsa sa stále málo vie o tom, aké následky toto ochorenie spôsobuje.
Poruchy príjmu potravy sú zákerné najmä v tom, že je takmer nemožné zachytiť ich v okamihu  vzniku. „Spoznať mentálnu anorexiu, respektíve mentálnu bulímiu u dievčat a chlapcov v začiatočnom štádiu zvyčajne nie je možné,“ hovorí praktická lekárka MUDr. Eva Smíšková. Anorexia a bulímia sú totiž presne definované chorobné jednotky, do ktorých vyúsťujú rôzne formy poruchy príjmu potravy a ich vzájomné kombinácie. Sú však natoľko variabilné, že počiatočný obraz ochorenia je len ťažko čitateľný.
Začiatky sa často vysvetľujú záujmom o racionálnu stravu, rôzne očistné kury, často zastierané údajnými bolesťami brucha alebo tráviacimi ťažkosťami, pre ktoré sa postihnutý vyhýba normálnemu príjmu jedla. Spočiatku človek vôbec nemusí vedieť, kam smeruje. A ani túžba schudnúť nemusí byť na začiatku hlavným motívom. Problém je, že postihnutý nevyhľadá pomoc, pretože je k sebe aj k svojmu ochoreniu nekritický, a hoci chudne, stále sa cíti obézny. Ak má ďalšie zdravotné ťažkosti, radšej si ich nepripúšťa.
Ak pacienta vyšetrí internista, najskôr musí vylúčiť rôzne somatické ochorenia a až potom môže poukázať na možnosť poruchy príjmu potravy. Vtedy pacienta odporučí k psychiatrovi, ktorý stanoví konečnú diagnózu. Žiaľ, rodičia takto chorých dospievajúcich detí ani sami pacienti neprídu ako prví požiadať o pomoc. „Musela som rodičov a pacientov presviedčať, že majú vážne problémy, často svoju situáciu skôr bagatelizovali. Mali pocit, že liečbu a odbornú pomoc nepotrebujú, že si poradia sami,“ hovorí MUDr. Smíšková.
Zrejme to však nie je problém neinformovanosti alebo nevedomosti. Najčastejšie totiž ochorejú inteligentní, perfekcionistickí a ambiciózni jedinci, ktorí majú jednoducho dobrý pocit z toho, že sa ovládajú, že podriadili svoj život disciplíne.
Dosiahnuť spoluprácu pacienta je náročné. MUDr. Smíšková spomína kuriózny prípad, keď diagnostikovala mentálnu anorexiu u dospelého vysokoškolsky vzdelaného muža. Spúšťacím mechanizmom bola funkčná porucha tráviaceho traktu, ktorá sa dala dobre ovplyvniť liekmi. On však chcel predísť užívaniu tabletiek a zle si vysvetlil poučenie lekára o diétnom stravovaní, začal experimentovať s potravinami a diétami. Výsledkom bol hmotnostný úbytok asi tridsať kíl za rok (predtým nebol obézny) a neschopnosť prijímať potravu. Pravdu, samozrejme, vidieť nechcel.

.diagnóza F50

Mentálna anorexia a mentálna bulímia sa častejšie vyskytujú u dospievajúcich dievčat a mladých žien, ale v poslednom čase týmto ochorením trpia aj chlapci a muži. Odhadom ide o 0,5 až 1 percento populácie v ohrozenej vekovej skupine od 10 do 30 rokov života. Ochorenie sa však prejavuje aj u žien v menopauze a v iných životných obdobiach po tridsiatke, hovorí MUDr. Natália Dimová, psychiatrička z Psychiatrickej ambulancie pre poruchy príjmu potravy na Psychiatrickej klinike FN – Staré mesto v Bratislave. Existujú aj iné typy poruchy príjmu potravy, ktoré uvádza Medzinárodná klasifikácia chorôb. Spolu s mentálnou anorexiou a mentálnou bulímiou sa uvádzajú pod číslom F50.0 – D50.9.
Pri ich vzniku hrá dôležitú rolu aj prostredie, v ktorom človek vyrastá, a to, ako sa v detstve učí prvým stravovacím návykom. Rovnako dôležité je rodinné usporiadanie a to, či má dieťa zdravý štýl stravovania, alebo to preháňa. Hranica medzi zdravým stravovaním, držaním diét a trvalou nespokojnosťou s vlastným telom je totiž nebezpečne tenká. „Aby sme diagnostikovali poruchu príjmu potravy, musí pacient spĺňať presné diagnostické kritériá – pokles telesnej hmotnosti o 15 – 20 percent v priebehu šiestich mesiacov, strata menštruačného cyklu, závislosť od preháňadiel a redukčných čajov,“ vyratúva MUDr. Dimová.
Ak psychiater potvrdí diagnózu, pacient má rôzne možnosti liečby: ambulantnú, ústavnú alebo návštevy denného sanatória. Niekedy je vhodné doslova vytrhnúť pacienta z domáceho prostredia a liečiť ho ústavne. Špecializované oddelenia majú vypracovaný režim liečby, ktorý je prispôsobovaný na mieru každému pacientovi. Základom liečby je pravidelný stravovací režim a medikamenty podávané podľa telesného stavu pacienta. Okrem psychiatra sa na liečbe podieľa psychológ a iní špecialisti podľa toho, aké pridružené ochorenia sa u pacientov vyskytli. Pacient však musí predovšetkým pochopiť, že je chorý, a zmeniť stravovacie návyky. A to býva častý problém. Liečba je pomalá a závislá od motivácie pacientov. Aj po preliečení často nastávajú recidívy – je to ochorenie na celý život. Recidívy prichádzajú napríklad pri manželských problémoch alebo v zamestnaní – pacienti využívajú anorekticko-bulimické správanie na dosiahnutie svojich cieľov.
„Úmrtnosť je veľmi vysoká. Pohybuje sa v rozmedzí 0,7 percenta až 11 percent. Ak toto ochorenie dlho pretrváva, pacienti sa vysokého veku nedožívajú. Zomierajú na rozvrat vnútorného prostredia alebo na iné telesné alebo duševné pridružené ochorenia, napríklad depresie so samovražedným konaním, srdcové zlyhanie alebo zlyhanie obličiek.“ hovorí MUDr. Dimová.

.o čom sa nehovorí

Ester Danelová je študentka psychológie a psychoterapie na Masarykovej univerzite v Brne a otvorene hovorí o tom, ako prekonala anorexiu. A povedala aj to, o čom odborníci nehovoria. Nedávno robila prednášku na cirkevnej strednej škole a mala veľký úspech. Študentov zaujala svojím príbehom a vďaka nej zistili, že anorexia a bulímia sú vážne choroby.
Hovoríme spolu o historickom vývoji porúch príjmu potravy. Jednou z prvých „obetí“ anorexie bola cisárovná Sisi, o ktorej je všeobecne známe, že si odopierala jedlo, neprestajne cvičila a v čase tehotenstva jej váha nepresiahla 55 kíl. Nikdy si nesadla, dokonca ani na oficiálnych stretnutiach. Ester si myslí, že to robila z rovnakého dôvodu ako mnohé dievčatá trpiace anorexiou. „Ani ja som si nikdy, napríklad v autobuse, nesadla, pretože som vedela, že ak budem stáť, spálim o dvanásť kalórií za hodinu viac ako pri sedení.“ Ester hovorí, že pre ňu bola a pre mnohé dievčatá je anorexia životným štýlom. Človek stále premýšľa nad tým, čo zje, a nemá z jedla radosť, pretože dopredu plánuje, ako prijatú energiu spáli.
Anorexia je istým spôsobom záhadná, pretože ani odborníci nevedia určiť, kedy presne nastane zlom, keď človek začne chudnúť a nenávidieť svoje telo. Médiá nesú istý podiel viny, keď predkladajú ideál krásy a štíhlosti ako základné kritérium úspešnosti a pevnej vôle. Aj ženské časopisy sa príliš orientujú na články o zdravom stravovaní a ponúkajú diéty, často s protichodnými odporúčaniami, ako na bežiacom páse.
Ester z vlastnej skúsenosti hovorí, že najdôležitejšie je, aby rodičia dávali dieťaťu najavo, že sa môže diať čokoľvek, budú ho mať radi a sú ochotní kedykoľvek pomôcť. Azda práve toto je aj jeden z možných prístupov k prevencii – aby mal človek od detstva pocit, že jeho hodnota nezávisí od toho, aký „ideál krásy“ sa práve objavuje na obálkach časopisov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite