.demonštrácia
My, čo sme vtedy pracovali vo vedení VPN, sme si opäť začali pripadať ako v prednovembrových časoch – ako menšina na periférii spoločnosti. Bol to tuším Peter Zajac, ktorý vtedy povedal, že koaličný návrh jazykového zákona je v tejto chvíli na Slovensku asi tým, čím bola v Čechách Charta 77 – model správania úzkej skupiny intelektuálov, ktorý široká verejnosť jednoducho odmieta.
Na trhu informácií bolo rušno – odlíšiť pravdu od lži, manipulácie a šumu začínalo byť nemožné. Pamätám sa na náš návrat z Prahy, kde sme boli rokovať s Klausom, Koordinačným centrom OF, Poslaneckými klubmi OF a VPN a českou vládou o kompetenčných zákonoch. Prišli sme okolo jednej hodiny popoludní. Okamžite sme sa presunuli na pravidelný tlačový brífing VPN a informovali novinárov o výsledkoch našej cesty. O 16.00 sa mal začať míting na Námestí SNP na podporu premiéra Mečiara v konflikte s ministrom Andrášom. Na námestí sa zhromaždila rovnaká masa
ľudí ako v novembrových dňoch 1989, boli to však už iní ľudia. Nadšene pozdravovali a skandovali meno nového silného muža slovenskej politiky. Vystúpili sme s ním na tribúnu aj my, spolu s početnou ochrankou (niekoľko minút pred začiatkom mítingu ma z ministerstva vnútra informovali, že tu má byť na premiéra spáchaný atentát).
To už som vedel, že sa začínajú šíriť informácie a podozrenia o zahraničnej réžii kulminujúceho napätia na Slovensku a v celej republike (KGB). Cestou domov som v aute premýšľal, čo sa asi stane na druhý deň v slovenskom parlamente. Vedel som totiž, že do akcie za podporu matičného návrhu zákona boli okrem vysokoškolákov
zapojené aj deti zo základných a stredných škôl.
Ráno ma na pracovisku čakali muži z ochranky. Prvý raz v živote som mal vedľa seba ozbrojeného muža, ktorý mal za úlohu dbať o moju bezpečnosť.
.rok po novembri
Je 25. októbra 1990. Sedím už niekoľko hodín pred televíziou a pozorujem takmer neuveriteľnú scénu. Pred Slovenskou národnou radou sa zišiel dav ľudí, ktorí v mene matičnej verzie jazykového zákona žiadajú odstúpenie vlády a parlamentu, zvoleného v prvých slobodných voľbách po 44 rokoch. Televízia i rozhlas dávajú voľný priechod vášňam – počúvam, ako z úst stredoškolskej mládeže zaznievajú výzvy na generálny štrajk, počúvam, ako sa poslanec federálneho parlamentu Móric podpisuje pod petíciu, ktorá žiada rozpustenie parlamentu a demisiu vlády, počúvam výzvy na hladovku a skandovanie na adresu poslancov a vlády „Odstúpiť, odstúpiť!“.
Pred mojimi očami sa tu opakuje scenár novembrovej revolúcie. Rozdiel spočíva v tom, že nie je november 1989, ale október 1990 a rozdiel je aj v tom, o čo ide. Vtedy to bola revolta občanov, teraz je to revolta nacionalistov. Vtedy sa lámal monopol moci KSČ, dnes sa láme krehká moc mladej demokracie. Okolo pol desiatej večer sa v parlamente končí hlasovanie. Ak sa nemýlim, prezentovalo sa 142 poslancov, tzv. koaličný zákon je schválený väčšinou 82 hlasov.
V tých istých minútach dostávam fax z Európskej demokratickej skupiny v Európskom parlamente, v ktorom sa píše: „... členovia Demokratickei skupiny v Európskom parlamente sú znepokojení správami ustanoviť slovenský jazyk ako oficiálny iazyk Slovenskej republiky bez výnimky. Narýchlo ho prekladáme a posielame do televízie. Tam sa medzitým začal dialóg medzi predsedom slovenskej vlády Vladimírom Mečiarom a predsedom Matice slovenskej Jozefom Markušom. Mečiar v ňom jednoznačne nastoľuje otázku zodpovednosti za ďalší vývoj krajiny, za ekonomický krach, národnostné napätie, potenciálne násilie a eskaláciu sociálneho napätia. Po prvý raz jemne naznačuje, že v pozadí správania predsedu Matice slovenskej môže byť aj jeho temná minulosť (v Bratislave sa pošuškáva, že bol spolupracovníkom ŠtB vo veci ilegálnej cirkvi). Jozef Markuš argumentuje svojou láskou k národu a jazyku.
V tej chvíli si azda iba málokto uvedomuje súvislosti prijatia koaličného návrhu zákona. Až týmto aktom sa nám vlastne otvorili možnosti prijatia Ústavnej listiny ľudských práv, vstupu do Európskej rady a v konečnom dôsledku aj možnosti lepšieho prístupu k riešeniu problému Slovákov žijúcich v Maďarsku ako aj na pritlmenie maďarskej agresivity voči riešeniu problému Maďarov žijúcich na južnom Slovensku. Domov odchádzam pred polnocou v sprievode dvoch ochrancov. O pár týždňov oslávime prvé výročie nežnej revolúcie.
My, čo sme vtedy pracovali vo vedení VPN, sme si opäť začali pripadať ako v prednovembrových časoch – ako menšina na periférii spoločnosti. Bol to tuším Peter Zajac, ktorý vtedy povedal, že koaličný návrh jazykového zákona je v tejto chvíli na Slovensku asi tým, čím bola v Čechách Charta 77 – model správania úzkej skupiny intelektuálov, ktorý široká verejnosť jednoducho odmieta.
Na trhu informácií bolo rušno – odlíšiť pravdu od lži, manipulácie a šumu začínalo byť nemožné. Pamätám sa na náš návrat z Prahy, kde sme boli rokovať s Klausom, Koordinačným centrom OF, Poslaneckými klubmi OF a VPN a českou vládou o kompetenčných zákonoch. Prišli sme okolo jednej hodiny popoludní. Okamžite sme sa presunuli na pravidelný tlačový brífing VPN a informovali novinárov o výsledkoch našej cesty. O 16.00 sa mal začať míting na Námestí SNP na podporu premiéra Mečiara v konflikte s ministrom Andrášom. Na námestí sa zhromaždila rovnaká masa
ľudí ako v novembrových dňoch 1989, boli to však už iní ľudia. Nadšene pozdravovali a skandovali meno nového silného muža slovenskej politiky. Vystúpili sme s ním na tribúnu aj my, spolu s početnou ochrankou (niekoľko minút pred začiatkom mítingu ma z ministerstva vnútra informovali, že tu má byť na premiéra spáchaný atentát).
To už som vedel, že sa začínajú šíriť informácie a podozrenia o zahraničnej réžii kulminujúceho napätia na Slovensku a v celej republike (KGB). Cestou domov som v aute premýšľal, čo sa asi stane na druhý deň v slovenskom parlamente. Vedel som totiž, že do akcie za podporu matičného návrhu zákona boli okrem vysokoškolákov
zapojené aj deti zo základných a stredných škôl.
Ráno ma na pracovisku čakali muži z ochranky. Prvý raz v živote som mal vedľa seba ozbrojeného muža, ktorý mal za úlohu dbať o moju bezpečnosť.
.rok po novembri
Je 25. októbra 1990. Sedím už niekoľko hodín pred televíziou a pozorujem takmer neuveriteľnú scénu. Pred Slovenskou národnou radou sa zišiel dav ľudí, ktorí v mene matičnej verzie jazykového zákona žiadajú odstúpenie vlády a parlamentu, zvoleného v prvých slobodných voľbách po 44 rokoch. Televízia i rozhlas dávajú voľný priechod vášňam – počúvam, ako z úst stredoškolskej mládeže zaznievajú výzvy na generálny štrajk, počúvam, ako sa poslanec federálneho parlamentu Móric podpisuje pod petíciu, ktorá žiada rozpustenie parlamentu a demisiu vlády, počúvam výzvy na hladovku a skandovanie na adresu poslancov a vlády „Odstúpiť, odstúpiť!“.
Pred mojimi očami sa tu opakuje scenár novembrovej revolúcie. Rozdiel spočíva v tom, že nie je november 1989, ale október 1990 a rozdiel je aj v tom, o čo ide. Vtedy to bola revolta občanov, teraz je to revolta nacionalistov. Vtedy sa lámal monopol moci KSČ, dnes sa láme krehká moc mladej demokracie. Okolo pol desiatej večer sa v parlamente končí hlasovanie. Ak sa nemýlim, prezentovalo sa 142 poslancov, tzv. koaličný zákon je schválený väčšinou 82 hlasov.
V tých istých minútach dostávam fax z Európskej demokratickej skupiny v Európskom parlamente, v ktorom sa píše: „... členovia Demokratickei skupiny v Európskom parlamente sú znepokojení správami ustanoviť slovenský jazyk ako oficiálny iazyk Slovenskej republiky bez výnimky. Narýchlo ho prekladáme a posielame do televízie. Tam sa medzitým začal dialóg medzi predsedom slovenskej vlády Vladimírom Mečiarom a predsedom Matice slovenskej Jozefom Markušom. Mečiar v ňom jednoznačne nastoľuje otázku zodpovednosti za ďalší vývoj krajiny, za ekonomický krach, národnostné napätie, potenciálne násilie a eskaláciu sociálneho napätia. Po prvý raz jemne naznačuje, že v pozadí správania predsedu Matice slovenskej môže byť aj jeho temná minulosť (v Bratislave sa pošuškáva, že bol spolupracovníkom ŠtB vo veci ilegálnej cirkvi). Jozef Markuš argumentuje svojou láskou k národu a jazyku.
V tej chvíli si azda iba málokto uvedomuje súvislosti prijatia koaličného návrhu zákona. Až týmto aktom sa nám vlastne otvorili možnosti prijatia Ústavnej listiny ľudských práv, vstupu do Európskej rady a v konečnom dôsledku aj možnosti lepšieho prístupu k riešeniu problému Slovákov žijúcich v Maďarsku ako aj na pritlmenie maďarskej agresivity voči riešeniu problému Maďarov žijúcich na južnom Slovensku. Domov odchádzam pred polnocou v sprievode dvoch ochrancov. O pár týždňov oslávime prvé výročie nežnej revolúcie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.