Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smutná Pohoda

.časopis .téma

Trinásty ročník festivalu Bažant Pohoda sa začal presne načas, no skončil sa o pol dňa skôr. Na jeho začiatku bola radostná tancovačka a nádherné Rachmaninovove Nešpory, na konci sirény sanitiek a po nich neznesiteľné ticho. A hrozný smútok, aký človek pociťuje, keď sa ocitne v blízkosti smrti.

V sobotu večer prichádzam do presscentra. V „našej“ ČSOB Aréne už bolo všetko spratané. Na opustenom pódiu už bol len reklamnými plachtami pozakrývaný klavír, o ktorý si jeho ladič, Karol Petr, priateľský starší pán s dlhou sivou bradou, robil od začiatku festivalu starosti. Osadenstvo presscentra sa delilo zhruba na dve polovice. Ostrieľaní rutinéri, ktorí netrpezlivo čakali na najnovšie informácie a bavili sa veselými historkami, no a potom tam boli bledí, unavení pracovníci tlačového centra festivalu a malá skupinka podobne bledých a unavených novinárov, ktorí to s Máriom Gešvantnerom a jeho tímom spolu prežívali. Slzy v očiach, dlhé objatia, vyjadrovanie sústrasti. „Ako keby mi niekto odtrhol kus života,“ hovorí kolega Oliver Rehák zo SME. Prechádzame v miernom daždi  k opustenému Bažant Stage. Pridáva sa k nám riaditeľ festivalu Michal Kaščák, vedúca produkcie Katka Kintlerová a ďalší členovia najužšieho vedenia Pohody. Znovu objatia, chlapsky potláčané slzy, márne hľadanie slov. Vtedy aj rutinéri stíchli. Všetko stíchlo...

.toľko krásy
Filmovým  strihom, ktorý však, žiaľ, v skutočnom živote nie je možný, sa presuňme o pár dní dozadu. V stredu 15. júla vládne na letisku pracovné nadšenie, o akom sa staviteľom Trate mládeže mohlo iba snívať. Na „stejdžoch“, teda festivalových pódiách sa stavia zvuková a svetelná aparatúra, po ranveji chodia nákladné autá s lavicami, sudmi piva a kofoly, kontrolujú sa sprchy, záchody, stánkari a kaviarnici si zariaďujú svoje prevádzky, brigádnici rozdávajú dvojfarebné vrecia na smeti (žlté na plasty, čierne na všetko ostatné), pod vedením „sekuriťákov“ kontrolujú ploty a stavajú zátarasy pod pódiami, na stožiare inštalujú reklamné bannery. Vo festivalovom  štábe vládne na prvý pohľad totálny chaos: všetci naraz telefonujú, ťukajú do počítačov, hovoria do vysielačiek a neuveriteľne rýchlo sa pritom všetkom premiestňujú z miesta na miesto. Všetko ide podľa plánu, čo sa človeku bez organizačného talentu javí ako zázrak. V jedinom fungujúcom bufete stretávam  pani Paldusovú, spolumajiteľku šapitó, v ktorom sme trávili posledné Pohody. „Tenhle festival je jinej než ostatní – tady to všechno dělají s láskou a pro lidi,“ hovorí. Ja si dávam kofolu, ona zalievanú kávu. Pivo ani iný alkohol sa počas prípravy festivalu – a pre organizátorov ani počas neho – nepodáva. 
V čom je teda tento festival iný? Boli sme na mnohých festivaloch na Slovensku aj v zahraničí, ale Pohoda je skutočne iná. Ten hlavný rozdiel pritom nespočíva v hudbe, ale v  starostlivosti o každého návštevníka. Hygienických zariadení je v rámci možností dosť, k dispozícii je pitná voda, výborne funguje lekárska starostlivosť (v zdravotnom stredisku neodmietli dokonca ani nášho psa, ktorý mal zapálené oko), odpadky sú v areáli festivalu zbierané nonstop, návštevníci si môžu dať veci do úschovne, mobily do nabíjačky, tí s deťmi sa môžu zabaviť v detskom parku s kvalitným programom a veľkým komfortom. Rešpekt vzbudzujúci „sekuriťáci“ sa správajú slušne a priateľsky, stejdže a stany spĺňajú vysoké normy bezpečnosti.
Okrem toho všetkého má Pohoda akúsi zvláštnu vnútornú silu. Presne nad tým  som rozmýšľal, keď som o polnoci zo štvrtka na piatok počúval 120-členný spevácky zbor (Royal Choral Society z Londýna spolu so Zborom Sv. Cecílie z Košíc) spievajúci Nešpory od Sergeja Rachmaninova. Je to dlhá a náročná skladba, pozostávajúca z  pravoslávnych chorálov upravených geniálnym skladateľom. „Myslíš skutočné Rachmaninove Nešpory?“ pýtal sa ma o deň neskôr nórsky džezmen Nils Petter Molvaer, keď som mu o tomto zážitku rozprával. „Neviem si predstaviť iný festival, kde by to dali do programu a kde by si to ľudia trpezlivo vypočuli,“ povedal svetoznámy džezový experimentátor. Na Pohode ľudia stáli, sedeli alebo ležali na zemi, z Bažant Stage zneli ruské modlitby a keď dozneli, nastalo nekonečné „standing ovation“. Keď asi v polovici skladby začali vedľa pódia vypúšťať thajské svietiace balóny, nebol som určite jediný, ktorý sa – akokoľvek neučene – k spevákom pridal vlastnou prostou modlitbou: „Bože, daj nech je táto Pohoda krásna a všetkých nás ochraňuj od zlého.“ V duchu som si to zopakoval viackrát. Až doteraz si myslím, že Boh tieto modlitby počul. Práve preto si s tým, čo sa stalo v sobotu popoludní, stále neviem rady.
.ako sa robí festival
Prv, než prídeme k opisu tragických sobotných udalostí, možno treba povedať pár slov o tom, ako takýto veľký festival vlastne funguje. V istom zmysle je trinásťročná Pohoda  zabehaným  strojom, z iného pohľadu je to každoročné dobrodružstvo.
Michal Kaščák sa spolu s najužším okruhom dvoch-troch ľudí venuje prípravám festivalu celý rok. Dátum a miesto konania sú dané, a tak je prvou úlohou zaujímavý a atraktívny „line-up“, čiže program na jednotlivých pódiách. Už niekedy v decembri sa začína hovoriť o niektorých konkrétnych kapelách. Keďže je Pohoda festival s dobrou povesťou (tá sa vytvára predovšetkým atmosférou na festivale a dôveryhodnosťou organizátorov), viacerí agenti svoje kapely Pohode ponúkajú. O iné (samozrejme, niekedy aj o tie isté) má zase záujem Pohoda. Vzájomnou komunikáciou potom v ďalších mesiacoch vzniká program festivalu. Svoju podstatnú rolu pritom hrajú aj peniaze, keďže koncerty hlavne známejších kapiel nie sú lacnou záležitosťou. Nejde len o honoráre, ale aj o dopravu, ubytovanie, catering a technické požiadavky. Každý zahraničný účinkujúci má od pristátia na viedenskom či bratislavskom letisku, prípadne od príchodu do Trenčína svojho sprievodcu, ktorý sa stará, aby jeho celý pobyt bol príjemný a bezproblémový. Dopravu a pobyt všetkých účinkujúcich koordinuje jeden z členov organizačného štábu festivalu.
Ďalšou dôležitou súčasťou festivalu je technika, čiže zvuk, svetlo a stavby. Všetky tieto veci dodávajú pre festival špecializované firmy. Ide pritom nielen o zabezpečenie kvalitného ozvučenia a osvetlenia, ale aj o „backline“, teda zabezpečenie niektorých nástrojov a technických zariadení. Každá kapela pošle organizátorom tzv. „rider“, teda zoznam presných požiadaviek – od gitarového komba cez špeciálnu zostavu bicích až po občerstvenie v zákulisí. V priebehu festivalu preto vždy pár hodín pred koncertom príde do zákulisia dodávka, z ktorej povyskakujú mladí muži (tí na Pohode majú skoro všetci dlhé dredy) a k pódiu zložia potrebnú aparatúru (a po koncerte si ju zase promptne odvezú). 
Podobne je to aj so stavbami. Pódiá a stany stavajú špecializované firmy, ktoré následne počas celého festivalu zabezpečujú aj ich funkčnú a bezpečnú prevádzku. Všetko, čo súvisí s technikou, má na starosti šéfka produkcie z festivalového štábu. Tak je to aj s cateringom či bezpečnosťou: dodávateľské firmy to zabezpečujú, festivalový štáb dolaďuje a koordinuje.
Zvláštnou, a treba povedať, že veľmi dôležitou funkciou je „stage manager“. Jeho zodpovednosťou je zabezpečiť plynulé fungovanie všetkého, čo sa na jeho pódiu deje. Od príchodu účinkujúcich a dočasného ubytovania v bekstejdžových stanoch cez prestavby pódia (podľa riderov) až po dodržiavanie časového rozpisu. Stage manager je zároveň spojkou medzi organizačným štábom festivalu a pódiom. Dozvedá sa o zmenách v programe, s pomocou brigádnikov zabezpečuje čistotu a s pomocou sekuriťákov bezpečnosť na svojom pódiu a jeho okolí. 
Práve z vysielačky stage managera ČSOB Arény Braňa Hollého, ktorému nikto nepovie ináč než Slnko, sme v sobotu popoludní počuli prvé informácie o blížiacej sa búrke.
.posledná hodina festivalu
To, že sa počasie zhorší, všetci vedeli. Tajne sme síce dúfali, že nás to nakoniec obíde, ale pripravovali sme sa na dážď. Po výbornom predstavením divadla ElleDanse bola v ČSOB Aréne zvuková skúška veselej kanadskej kapely The Burning Hell.  Skvelí muzikanti. Zvuk bol v poriadku, a tak som na pódiu privítal Štefana Hríba, Zuzanu Čaputovú, Ondreja Dostála, Romana Kvasnicu a brata Filipa. Diskutovali o komplikovanom vzťahu (zdanlivo) bezmocného človeka voči (zdanlivo) všemocnému štátu. Ich zaujímavý rozhovor som však počúval len chvíľu. Nad letiskom sa sťahovali mračná a okolo druhej povedal Mišo Kaščák do vysielačky, že ide búrka spojená s krúpami a nárazovým vetrom. Ale že bude trvať len asi dve hodiny a potom, hoci v chladnejšom počasí, budeme veselo pokračovať. O chvíľu na to povedal, že sa ruší program Detského parku a jeho managera požiadal, aby rodičom detí vzhľadom na prognózu počasia (ochladenie a prehánky) navrhol  zváženie odchodu z festivalu. Medzitým v našej aréne, ale aj u susedov na TESCO Stage, ako aj na veľkom Bažant Stage, prebiehali prípravy na búrku. Chalani od zvuku a techniky pristavili zozadu k pódiu kamión, upevnili naň pódium a skontrolovali všetky laná a konštrukcie. Števova diskusia sa končila už v pomerne prudkom daždi. Kanadským muzikantom to neprekážalo. Upozornili sme ich na to, že ak príde búrka, budú musieť koncert prerušiť aj uprostred piesne a tiež na fakt, že v aréne je len jeden-jediný zmoknutý divák. „To nič,“ hovorí nám spevák a hráč na ukulele. „Budeme hrať pre vás.“ Pred dažďom sme sa aj so Slnkom skryli na pódium a The Burning Hell spustili svoj koncert. Začal sa skutočne len pre nás, no v priebehu pár minút ich hudba zvláštnym magnetizmom pritiahla desiatky ľudí. Ako keby všetci cítili, že toto je vlastne finále Pohody, skákali, spievali a tancovali. Okamžite po vytlieskanom prídavku sme na príkaz zvukárov opustili pódium. Strhol sa vietor. Chalani z firmy Amex, ktorí pódium stavali, ešte stihli vyliezť na stožiare a uvoľniť plachty. To všetko bez akejkoľvek paniky. S pánom Karolom Petrom sme ešte pozakrývali klavír a zaťažili ho kameňmi. „Bude ho treba znovu naladiť,“ hovorí pán Petr. Ani nie o dve hodiny na ňom mala hrať jedna z krásnych sestier Ahnových. A potom Tata bojs. A pred nimi Kosa z nosa. A večer Hura Torpedo. Dokonca sme mali v našej aréne privítať kapelu Does It Offend You, Yeah!, ktorá nestihla svoj popoludňajší koncert na hlavnom pódiu. A nakoniec Karaoke Tundra a Peťo Tázok. 
Uprostred toho všetkého sa z vysielačky ozvali hrozné slová: „Všetky sanitky k O2 Aréne!“ A krátko na to: „Festival je ukončený, začnite s evakuáciou ľudí zo všetkých stanov!“ Vzápätí sme sa dozvedeli, že padla O2 Aréna a že je veľa zranených... 
Všetko, čo nasledovalo potom, už opísali a prerozprávali mnohí svedkovia. Keď všetko stíchlo, a naše pódium bolo prázdne, sedeli sme mlčky v produkčnej maringotke. Slnko, jeho asistentka a priateľka Lucia, pán Petr, moja dcéra Lena a náš pes. Každý (okrem psa) mal v rukách mobil a zúfalo bojoval s preťaženou sieťou. „Si v poriadku?“ „Sme v poriadku.“ Ale neboli sme. Vedeli sme, že jeden človek je mŕtvy a mnohí ďalší sú ťažko zranení. Aj keď sme boli ďaleko od spadnutej Arény, cítili sme sa, akoby sme boli pri nej či pod ňou. S každou sanitkou, ktorá prefrčala po ranveji, nám bolo horšie. Toto bol náš festival. Ten, ktorý sa začal modlitbou... „Môžeme nejako pomôcť?“ volal Slnko do vysielačky. „Ďakujeme, ale žiaľ , asi nie,“ odpovedal Michal.
.hrozné ticho
Sme presne tam, kde sa tento text začal. Kráčame k Bažant Stage a všade okolo je hrozné ticho. Keby doktor Vidan nemal červenú záchranársku uniformu, asi by som ho nespoznal. Predvčerom kvapkal nášmu psovi do oka Ophtalmo Septonex a dobre sme sa pritom zabávali. Teraz vedľa mňa stál bledý, nešťastný človek. „Každý lekár si v sebe nesie cintorín pacientov, ktorých nedokázal zachrániť,“ napísal nám po Pohode záchranár, doktor Viliam Dobiáš. Doktor Vidan bol so zosnulým Martinom v posledných chvíľach života. Kľačal pri ďalších ťažko zranených a snažil sa udržať ich spojenie s týmto komplikovaným svetom. A teraz mi hovorí o najťažšom zážitku svojho života. Na radosť  dýchla smrť. Pohodu prekričalo ticho. 
Počúvame aktuálne informácie, snažíme sa povzbudiť sa navzájom, ale veľmi nám to nejde. Túlame sa vyprázdneným, tichým areálom Pohody. Ničomu nerozumieme. Neskôr večer idem na štáb. Všetci sú stále pri telefónoch a počítačoch. Kruhy pod očami, trasúce sa hlasy, ale napriek tomu organizačný stroj funguje. Mimoriadne vlaky, ubytovanie v športovej hale, účinkujúci, ktorí prichádzajú do Trenčína, zápcha na parkovisku, vybavovanie stánkárov, stratené veci, stratení ľudia, všetko, len nie pohoda. 
Na letisku som znovu v nedeľu večer. Slnko nádherne svieti, je bezvetrie a príjemne teplo. Brigádnici balia festival. Keby som bol naivný romantik, bral by som ten nedeľný slnečný podvečer ako optimistické znamenie do budúcnosti. Keďže ním nie som, viem, že si všetci od tejto Pohody nesieme v sebe kus toho hrozného ticha, na ktoré nikdy nezabudneme.
Keď odchádzam z letiska, myslím na Nešpory a na tie balóniky a na tie modlitby. A neviem si s tým rady.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite