.ekonóm Tomáš Sedláček, hlavný stratég ČSOB, je v súčasnosti zrejme najcitovanejším českým ekonómom. Na rozdiel od svojich kolegov sa nebojí vyjadrovať aj ostrejšie súdy o svojom odbore a ľudskom správaní. Jeho rozhovory a články, ktoré v posledných mesiacoch zaplavili české i slovenské médiá (.týždeň v tom nie je výnimkou), sa len tak hemžia jeho provokatívnymi prirovnaniami, vtipmi či odvolávkami na históriu a množstvo múdrych kníh. Bol by takmer hriech, keby jeho myšlienky nedostali ucelenejšiu podobu v knihe.
.z Uruku do Škótska
Svoju knihu Ekonomie dobra a zla začína Sedláček tak hlboko v minulosti, ako sa len dá – Eposom o Gilgamešovi a Starým zákonom. Ako tvrdí, boli to práve kultúry v Mezopotámii a v Palestíne, ktoré ovplyvnili naše ekonomické myslenie už v jeho prvopočiatkoch, no napriek tomu sa zmienky o nich v učebniciach ekonómie takmer nevyskytujú. V úvodných kapitolách sa dozvieme, že v Gilgamešových časoch (a často aj dnes) ľudské vzťahy – teda samotná ľudskosť – išli na úkor pracovného nasadenia, že by ľudia boli výkonnejší, keby nestrácali svoj čas a energiu neproduktívnymi záležitosťami. Za riekou Jordán to bolo inak. Podľa Sedláčka sú celé dejiny židovského národa interpretované ako dôsledok morality: „Pokiaľ sa národ či jeho zástupcovia správali podľa božích prikázaní, potom Izrael vyhrával v bojoch, tešil sa úcte okolitých národov, a čo je pre nás najdôležitejšie, ekonomicky prosperoval.“
Sedláček pokračuje vo svojom pútavom rozprávaní, ktorému sa dá vyčítať hádam len to, že sa na niekoľkých miestach zbytočne opakuje, v antickom Grécku. Opisuje stoikov, ktorí medzi dobrom a úžitkom nevideli žiaden vzťah, i hedonistickú školu, ktorá tvrdila, že dobrota činu spočíva v dôsledku skutku samotného („úžitok sa stal hlavným predpokladom dobrého života a vodidlom pri rozhodovaní o každom čine“). A píše aj o kresťanstve, ktoré podľa jeho názoru „dosiahlo uspokojivé riešenie pradávneho ekonomicko-morálneho paradoxu o spravodlivej odmene“ zavedením pojmu neba, ktorý síce pozná aj judaizmus, ale príliš ho nepoužíva.
Vzťah medzi ekonómiou a etikou rozoberá Sedláček aj v ďalšej, pre laikov veľmi poučnej kapitole. Zoznamuje nás tu s Bernardom Mandevillom, „skutočným otcom myšlienky neviditeľnej ruky trhu v podobe, ako ju poznáme dnes.“ Mandeville, ktorý si získal slávu básničkou Bájka o včielkach alebo Súkromné neresti, verejné blaho, v nej dôvodí, že sú to práve neresti, ktoré sa stávajú hybnou silou ekonomiky. Naopak, keby neboli, veľa ľudí by stratilo prácu a spoločnosť by ako celok ekonomicky upadla.
Po Mandevillovi prichádza v Sedláčkovej knihe „dvojtvárny“ Adam Smith. Tento zakladateľ modernej ekonómie píše na jednej strane (v knihe Bohatstvo národov) o človeku ako o individualistovi, ktorého pohnútky sú dané záujmom o seba samého, na strane druhej však tvrdí (v knihe Teória mravných citov), že riadiacim princípom ľudského konania je láskavá benevolencia a pre Mandevilla má vyhradené tie najostrejšie slová.
.čo môže za krízu?
„Načo sú nám všetky tie staré poviedky, babylónske mýty a novozákonné podobenstvá?“ kladie si na začiatku poslednej kapitoly Krize dobrá a krize zlá otázku Sedláček. Vzápätí si na ňu odpovedá: „Všetky tie dávne príbehy, obrazy a archetypy sú tu dodnes s nami a spoluvytvárajú naše postoje k svetu i to, ako vnímame samých seba... To, čo máme v sebe nevedomky uložené, možno najlepšie rozpoznať v časoch krízy.“
V záverečných častiach knihy tak napríklad Sedláček porovnáva starozákonný príbeh o Jozefovi, faraónovi a siedmich bohatých a siedmich chudobných rokoch s hospodárskymi cyklami. Kým faraón sa rozhodol správne, Sedláček správanie spoločnosti počas bohatých období, ktoré bývajú v súčasnosti, mimochodom, oveľa dlhšie ako tie chudobné, hodnotí ako hlúpe. Na príklade Česka v posledných rokoch ukazuje, ako krajiny nesplácali svoje dlhy, ale naopak, zväčšovali ich. Pranieruje všeobecnú neprimeranosť spotreby, nedostatok vnútornej disciplíny, „rast pre rast“, stále ďalšie potreby, ktorých počet sa zvyšuje s tým, koľko toho už máme či umelo vytváraný nedostatok. Tvrdí, že „moderná ekonómia sa zaoberá rastom. Čo možno najhladším a najväčším. Nerieši, kam taký rast speje; ani nefilozofuje nad jeho zmyslom. Zdá sa však, že konzumná studňa šťastia je už vyťažená a že ďalším zväčšovaním bohatstva šťastnejší nebudeme.“ Ekonómia je podľa Sedláčka bez teórie mravnosti a náuky o človeku samom napoly slepá. Ak vraj stratí svoj cieľ, jediné, čo jej zostane, je rast, ktorý nepozná nič iné, len sám seba.
Čo na to všetko povedať? Autor tohto článku čítal Sedláčkovu knihu ako laik, ale i ako vopred pripravený čitateľ jeho článkov a rozhovorov. Kým úvodné kapitoly s historickým exkurzom mu pomohli pochopiť mnohé veci z (pre)histórie ekonomického myslenia, pri čítaní záverečných statí nadobudol pocit, že to všetko (od nedostatkov matematických modelov cez zahľadenie sa ekonómie do samej seba po správanie západnej spoločnosti), len na inom mieste, už čítal. To neznamená, že by knihu odsudzoval. Ale keby si ju mal kúpiť ešte raz, namiesto trinásť eur by za ňu dal maximálne desať.
.z Uruku do Škótska
Svoju knihu Ekonomie dobra a zla začína Sedláček tak hlboko v minulosti, ako sa len dá – Eposom o Gilgamešovi a Starým zákonom. Ako tvrdí, boli to práve kultúry v Mezopotámii a v Palestíne, ktoré ovplyvnili naše ekonomické myslenie už v jeho prvopočiatkoch, no napriek tomu sa zmienky o nich v učebniciach ekonómie takmer nevyskytujú. V úvodných kapitolách sa dozvieme, že v Gilgamešových časoch (a často aj dnes) ľudské vzťahy – teda samotná ľudskosť – išli na úkor pracovného nasadenia, že by ľudia boli výkonnejší, keby nestrácali svoj čas a energiu neproduktívnymi záležitosťami. Za riekou Jordán to bolo inak. Podľa Sedláčka sú celé dejiny židovského národa interpretované ako dôsledok morality: „Pokiaľ sa národ či jeho zástupcovia správali podľa božích prikázaní, potom Izrael vyhrával v bojoch, tešil sa úcte okolitých národov, a čo je pre nás najdôležitejšie, ekonomicky prosperoval.“
Sedláček pokračuje vo svojom pútavom rozprávaní, ktorému sa dá vyčítať hádam len to, že sa na niekoľkých miestach zbytočne opakuje, v antickom Grécku. Opisuje stoikov, ktorí medzi dobrom a úžitkom nevideli žiaden vzťah, i hedonistickú školu, ktorá tvrdila, že dobrota činu spočíva v dôsledku skutku samotného („úžitok sa stal hlavným predpokladom dobrého života a vodidlom pri rozhodovaní o každom čine“). A píše aj o kresťanstve, ktoré podľa jeho názoru „dosiahlo uspokojivé riešenie pradávneho ekonomicko-morálneho paradoxu o spravodlivej odmene“ zavedením pojmu neba, ktorý síce pozná aj judaizmus, ale príliš ho nepoužíva.
Vzťah medzi ekonómiou a etikou rozoberá Sedláček aj v ďalšej, pre laikov veľmi poučnej kapitole. Zoznamuje nás tu s Bernardom Mandevillom, „skutočným otcom myšlienky neviditeľnej ruky trhu v podobe, ako ju poznáme dnes.“ Mandeville, ktorý si získal slávu básničkou Bájka o včielkach alebo Súkromné neresti, verejné blaho, v nej dôvodí, že sú to práve neresti, ktoré sa stávajú hybnou silou ekonomiky. Naopak, keby neboli, veľa ľudí by stratilo prácu a spoločnosť by ako celok ekonomicky upadla.
Po Mandevillovi prichádza v Sedláčkovej knihe „dvojtvárny“ Adam Smith. Tento zakladateľ modernej ekonómie píše na jednej strane (v knihe Bohatstvo národov) o človeku ako o individualistovi, ktorého pohnútky sú dané záujmom o seba samého, na strane druhej však tvrdí (v knihe Teória mravných citov), že riadiacim princípom ľudského konania je láskavá benevolencia a pre Mandevilla má vyhradené tie najostrejšie slová.
.čo môže za krízu?
„Načo sú nám všetky tie staré poviedky, babylónske mýty a novozákonné podobenstvá?“ kladie si na začiatku poslednej kapitoly Krize dobrá a krize zlá otázku Sedláček. Vzápätí si na ňu odpovedá: „Všetky tie dávne príbehy, obrazy a archetypy sú tu dodnes s nami a spoluvytvárajú naše postoje k svetu i to, ako vnímame samých seba... To, čo máme v sebe nevedomky uložené, možno najlepšie rozpoznať v časoch krízy.“
V záverečných častiach knihy tak napríklad Sedláček porovnáva starozákonný príbeh o Jozefovi, faraónovi a siedmich bohatých a siedmich chudobných rokoch s hospodárskymi cyklami. Kým faraón sa rozhodol správne, Sedláček správanie spoločnosti počas bohatých období, ktoré bývajú v súčasnosti, mimochodom, oveľa dlhšie ako tie chudobné, hodnotí ako hlúpe. Na príklade Česka v posledných rokoch ukazuje, ako krajiny nesplácali svoje dlhy, ale naopak, zväčšovali ich. Pranieruje všeobecnú neprimeranosť spotreby, nedostatok vnútornej disciplíny, „rast pre rast“, stále ďalšie potreby, ktorých počet sa zvyšuje s tým, koľko toho už máme či umelo vytváraný nedostatok. Tvrdí, že „moderná ekonómia sa zaoberá rastom. Čo možno najhladším a najväčším. Nerieši, kam taký rast speje; ani nefilozofuje nad jeho zmyslom. Zdá sa však, že konzumná studňa šťastia je už vyťažená a že ďalším zväčšovaním bohatstva šťastnejší nebudeme.“ Ekonómia je podľa Sedláčka bez teórie mravnosti a náuky o človeku samom napoly slepá. Ak vraj stratí svoj cieľ, jediné, čo jej zostane, je rast, ktorý nepozná nič iné, len sám seba.
Čo na to všetko povedať? Autor tohto článku čítal Sedláčkovu knihu ako laik, ale i ako vopred pripravený čitateľ jeho článkov a rozhovorov. Kým úvodné kapitoly s historickým exkurzom mu pomohli pochopiť mnohé veci z (pre)histórie ekonomického myslenia, pri čítaní záverečných statí nadobudol pocit, že to všetko (od nedostatkov matematických modelov cez zahľadenie sa ekonómie do samej seba po správanie západnej spoločnosti), len na inom mieste, už čítal. To neznamená, že by knihu odsudzoval. Ale keby si ju mal kúpiť ešte raz, namiesto trinásť eur by za ňu dal maximálne desať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.