Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Deti z fotografie

.časopis .téma

Obraz detí za ostnatým plotom je jedným zo symbolov 2. svetovej vojny. Sovietsky fotograf Alexander Voroncov urobil túto legendárnu fotografiu po tom, ako Osvienčim–Birkenau oslobodila 27. januára 1945 Červená armáda. Sedem z trinástich detí sa s odstupom desaťročí podarilo identifikovať – ide o židovské deti zo Slovenska.

.ako malé deti prežili hrozné veci. Ponižovanie, deportácie s rodičmi zo Serede, tri mesiace v Osvienčime, hlad, zimu, choroby a pokusy diabolského doktora Mengeleho. Stratili pritom najbližších. „Prežili sme iba preto, lebo predtým, ako nás priviezli do Osvienčimu, nacisti vyhodili do vzduchu plynové komory, aby tak po sebe zničili dôkazy,“ hovoria všetci piati. Gabi Neumann, Marta Weiss, Bracha Katz, Tomy Shacham a Erika Dohan. Šieste „dieťa z fotografie“, Shmuel Schelach, pred tromi rokmi zomrel. V Izraeli však žije jeho dcéra Linor a manželka Chava. Siedma identifikovaná je Eva Weiss, sestra Marty. Žije v Austrálii.
Iniciátorom tejto cesty bol riaditeľ kancelárie Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku (ÚZ ŽNO) Jozef Weiss. Ani on dlho netušil skutočný príbeh fotografie. To, že ide o deti zo Slovenska, sa dozvedel až vlani v máji v Tatrách na stretnutí bývalých členov kibucu Kfar Masaryk. Weiss hovorí: „Trvalo viac ako päťdesiat rokov, pokiaľ sa podarilo identifikovať deti z fotografie. Zistenie bolo prekvapujúce. Doposiaľ v pamätníku Yad Vashem v Jeruzaleme evidovali túto fotografiu s označením „poľské deti“. Prišlo sa však na to, že ide o slovenské deti. Boli deportované z koncentračného tábora Sereď v novembri 1944.“
    
.chlapec s čiapkou
Iniciátorom identifikácie detí z fotografie je Gabi Neumann, jeden z nich. Prvýkrát snímku uvidel  vroku 1974 v izraelských novinách. „Hneď som sa spoznal. Podľa čiapky,“ hovorí Neumann. Keď mu pri filmovaní chceli dať ruskí vojaci v zime 1945 väzenskú čiapku, odmietol. Chcel tú svoju, ktorá zakrýva aj uši. Lepšie maskovala, že má ostrihanú iba polovicu hlavy. Krátko predtým sa totiž strihal, no jeho sestra, ktorá opravovala šaty, si vypýtala na chvíľu nožnice. Už mu ich nevrátila, takže Gabi sa nestihol celkom ostrihať – a hanbil sa. Preto tá zvláštna čiapka.
Trvalo niekoľko dní, kým sovietskym vojakom napadlo, že nafilmujú a nafotia zúbožené deti v oslobodenom lágri. Predtým sa o ne, samozrejme, postarali. Obliekli ich teda opäť do pásikavých mundúrov, pričom mali chodiť popri ostnatom plote a filmovali ich. Niektoré, chúdence, mali strach, že sa opäť vrátili Nemci. „Ruky otvoriť! Ukážte vytetované čísla!“ zneli povely kameramana, ktoré ochotne poslúchli. Tri mesiace v lágri ich naučili, že musia počúvať. Iba tak prežijú. Teraz však vedeli, že vojaci oblečení v „bielych perinách“ (Sovieti) im chcú dobre. Na rozdiel od esesákov v čiernom, ktorí nedávno pred blížiacim sa frontom ušli, pričom si na seba navliekali väzenské mundúry, dúfajúc, že tak zmätú prenasledovateľov.
V sedemdesiatych rokoch, keď ju prvýkrát objavil, ukázal Neumann fotografiu jednému priateľovi. „Vieš, koľko mužov po vojne tvrdilo, že práve on je tým chlapcom, ktorý drží ruky hore, keď na neho mieri na slávnej fotografii esesák samopalom vo varšavskom gete?“ radil mu priateľ, aby to nechal. Neumann ho poslúchol. Snímku z Osvienčimu založil kamsi do knižnice. Spomenul si na ňu až v roku 2003, keď sa v Európe objavila nová vlna antisemitizmu a vo Francúzsku horeli synagógy. Pýtal sa sám seba, čo urobí. Tak ako sa pýtal kedysi, čo robili vodcovia židovskej komunity proti vojnovým útrapám. Ako uznávaný grafik rozoslal 54 plagátov s tematikou holokaustu na konzuláty a ministerstvá rôznych krajín. Dostal iba dve-tri odpovede, zo Spojených štátov a z Belgicka. Vtedy sa nahneval a povedal si, že pôjde hľadať deti. Spomenul si, že sa o to pokúšal už pred deviatimi rokmi, no nič z toho nebolo. Brat mu povedal, že pozná dvoch, čo hovoria, že sú na tej fotografii. Trvalo však dlhých deväť rokov, kým sa odhodlal zodvihnúť telefón a zavolať jednému z nich – Tomymu Shachamovi. Bývajú pritom v tom istom meste, v Herzlyi.
„Potom sa to rozbehlo,“ vraví Neumann a pokračuje: „Jeden, druhý, tretí... až som dostal piatich. Bol to zázrak. Vedel som však, že všetkých trinástich nenájdem.“

.gabi Neumann: detstvo na Slovensku

Gabi Neumann sa narodil v roku 1937 v Obyciach pri Zlatých Moravciach. Jeho predkovia sa tam ako jediná židovská rodina prisťahovali v 19. storočí. Starý otec kúpil dva pozemky, na Hlavnej ulici postavil dom. Gabiho rodičia a príbuzní mali obchod so zmiešaným tovarom, hostinec, kolkáreň so záhradou. A tiež jatky a pálenice, tie si však už nepamätá, lebo im ako Židom odobrali licencie.
„Píšem teraz autobiografiu. Začínam ju tým, ako stojí trojročný chlapček pred domom. Hračky sme nemali, boli sme iba o trošku bohatší ako sedliaci, čo bývali s nami,“ začína spomínať Neumann. „Poslúchal som rodičov a nešiel som ďalej od domu. Pozoroval som mravcov. Bol pekný deň, obliekli ma do krátkych nohavíc. Zrazu som cítil teplo na pravej strane stehna. Nevšímal som si to, až pokiaľ som nemal mokrú celú nohu aj topánky. Obzrel som sa. Za mnou stál neznámy väčší chlapec a robil to, čo zvyknú robiť chlapci pri stromoch. Neplakal som. Išiel som sa domov umyť. Dodnes neviem, či to ten chlapec urobil aj iným.“
Hovorí o peknom detstve, dobrých susedoch, vode z najlepšej studne – kým sa nezačal antisemitizmus. „Pred naším domom spievali: Karol Sidor, vyžeň židov, aj Rešku. Reška bola Regina, moja mama,“ hovorí Neumann. Otca po vypuknutí vojny zbavili licencií, išiel robiť do kameňolomu. V roku 1942 sa ocitol v pracovnom tábore vo Svätom Jure ako vodič lokomotívy. Zaradenie medzi „hospodárskych Židov“ ich zachránilo. O rok neskôr sa celá rodina, ale bez otca, ocitli v Seredi, odkiaľ ušli, no chytili ich a vrátili. „Bývali sme v Zemianskej Kerti. Keď prišli Nemci, že pochytajú skrývajúcich sa Židov a vezmú ich späť do Serede, tak mamička, ktorá hovorila dobre po nemecky, dostala nápad. Išla k nemeckému dôstojníkovi s tým, že otec pracuje na poli a musíme ísť za ním. Mala v ruke krčah s mliekom. Pustili nás cez tri stráže. Asi preto, lebo sme mali blond vlasy, modré oči.“
Neumannovci – matka, dvaja synovia a jedna dcéra – na prelome leta a jesene 1944 dva mesiace prespávali na poliach. Bez ničoho, s jedným krčahom na mlieko. Orabovali ich aj o ten. O otcovi nevedeli nič. Gabiho brat raz našiel preukaz, v ktorom bola tisíckorunáčka. Za to si istý čas kupovali chlieb a sardinky, platili sedliakom za úkryt. Napokon ich objavili na povale jednej stodoly. A odviedli naspäť do Serede, odkiaľ ich 3. novembra deportovali – ako dodnes Neumann hovorí – do Auschwitzu. Nemčina, ktorú neznáša, sa mu zahryzla do duše. Používa mnohé nemecké slová z lágra.

.84 dní v Osvienčime
Na príjazd do lágra si Neumann spomína celkom zreteľne. Prvým hrozným zážitkom bolo, keď sa dopočuli, že Mengele robí selekciu a dvojičky ostanú nažive. Jeho mama vtedy radila jeho sestre a bratovi, ktorí sa na seba podobali, aby sa tvárili ako dvojičky. O Gabim nehovorila. Pochopil. „Z rampy sme sa snažili ísť v blate spolu. Jedna žena prosila môjho brata, aby jej pomohol s vecami. Mamička to zakázala. Hrozilo, že sa rozdelíme. Dostali sme sa do familienlager, rodinného tábora. Nebolo tam nič, iba deky a na zemi pohodené modlitebné predmety. Vtedy nám došlo, že sa tam udialo čosi hrozné, lebo Židia nenechávajú náboženské potreby. Uvideli sme muzulmanov, na smrť vychudnutých väzňov omotaných iba handrami,“ spomína Neumann.
V rodinnom lágri boli asi týždeň. Vytetovali im na ruku čísla. 14206, má ho dodnes. Potom ich rozdelili, jeho s bratom zvlášť a mamu so sestrou zvlášť. Dostal sa do baraku, kde bolo tristo detí.  Na drevenej prični spali spolu traja, prikrytí dekou. Kto ochorel, išiel do revíru, do nemocnice. Mnohí sa už odtiaľ nevrátili. Ráno sa museli v trojstupoch zoradiť na zelapel, kde ich počítali. Vyvolávali ich nie podľa mena, ale podľa čísla. Ak sa niekto pokúsil o útek, stáli ostatné deti v mraze dlhé hodiny. Za trest.
„Dostal som sa na koniec baraku. Bol tam scheisswagon, do ktorého sa robili potreby. Príšerný smrad. Postupne som sa dostal do stredu baraku, po deťoch, čo sa nevrátili. Tam bola horúca pec, ku ktorej sme sa v mrazoch chúlili. Nedalo sa na nej sedieť, občas som však na ňu vyskočil tak, že som mal ruky pod sebou. Ten zvyk, sedieť s rukami pod nohami, mi ostal dodnes...“ pokračuje Neumann.
Deti v lágri nepracovali. Ich čas vypĺňali nástupy na zelapeli, hygiena a posedávanie v baraku. Občas Gabimu sestra zo susedného lágra prehodila cez plot kocky cukru. Keď 24. decembra 1944 Rusi bombardovali tábor SS a šrapnely preleteli až do detského baraku, radovali sa, že oslobodenie je blízko. Nemci odrazu zmizli. Deti nelenili, roztrhli drôty a vyrabovali brotkammer, sklad s jedlom. Gabi so sestrou ukoristili šestnásť chlebov. Nemci sa však vrátili a všetkých okrem detí mladších ako desať rokov zobrali 18. januára na totmarsch, pochod smrti do Mauthausenu. Kto nevládal, toho po ceste zastrelili. Gabiho brat pochod prežil. Malé deti sa museli presunúť pešo dva kilometre z Birkenau do Osvienčimu. „Kráčali sme v tme. Stále som sa tlačil do stredu, lebo na konci zástupu strieľali. Odrazu sa na polceste Nemci vytratili. Ostali sme sami. Počuli sme výbuchy, videli sme červenú žiaru na nebi. Došli sme do Auschwitzu, kde nás na druhý deň našli ruskí vojaci. Bol tam jeden starý Nemec, ktorý stál na balkóne a zametal metlou. Chceli sme ho zhodiť, zabiť ho. Ako deti sme si hovorili, že keď raz chytíme Hitlera, budeme ho rezať na kúsky a soliť ho, až kým z neho veľa neostane, a potom ho zavesíme za nohy. Túžili sme sa pomstiť, nepomstili sme sa však nikomu,“ dodáva Neumann.

.nepochopenie v Izraeli

Vojnu prežila Neumannova sestra, brat aj matka. Otec nie. Cez Katovice a Poprad sa potom dostali do Košíc. Tam ich vyzdvihol strýko z Nitry. Teta ich od radosti chcela vykŕmiť kukuričnou kašou, takmer pritom umreli. Do Obýc sa nevrátili. Aby mali na živobytie, predali dom. Potom dostali v Leviciach od židovskej komunity skromný byt. V roku 1949 sa pridali k sionistickému hnutiu Gordonia, ktoré v Leviciach organizovalo vysťahovanie do Izraela. „Tešil som sa, že už nebudem musieť počúvať reči, že som smradľavý Žid,“ hovorí Neumann.
V Izraeli ich však nikto nečakal. Ocitol sa sám z rodiny v detskej dedine Rachelinaj. Po základnej škole išiel do kibucu, kde pracoval ako stolár, odtiaľ išiel do armády. Vypracoval sa medzi najlepších izraelských grafikov. Pätnásť rokov bol dizajnérom telavivského múzea, robil návrhy izraelských mincí, je aj autorom pamätnej plakety k 50. výročiu holokaustu – na zadnej strane je motív detí z fotografie.
K tomu, čo prežil v Osvienčime, sa v Izraeli nechcel vracať. „Je to hrozný paradox, ale kto prišiel „odtiaľ“, nebol tu človek. Ty si nič proti tomu nerobil? – pýtali sa ma hlúpo. V detskej dedine sa ma akýsi židovský chlapec z Iraku opýtal, prečo ma Hitler nespálil. Keď som bol v armáde, hovorili mi „nazi“. Keď som sa voči tomu ohradil, tak mi vraveli posmešne sabon, čo znamenalo mydlo. Lebo Hitler robil zo Židov mydlo,“ spomína Neumann s bolesťou.
Keď ho neskôr žiadali, aby na besedách hovoril o tom, čo prežil, prišiel na to, že môže hovoriť iba to, čo je pochopiteľné. Pochopiteľné však na tomto reťazci ponižovania a bezmocnosti nie je nič. „Môj osobný holokaust sa začal vtedy, keď prišli po moju starú mamu a môj otec, silný človek, boxerista a zápasník, nerobil nič. Zobrali jeho mamu... a on nerobil nič,“ dodáva na záver Neumann so slzami v očiach. Na Slovensko nezatrpkol, vracia sa sem. Na rozdiel od Osvienčimu, prekliatej zeme, kde bol iba raz. Hovorí, že nechce stáť na prachu svojej starej mamy. Napriek všetkému, čo prežil, hovorí o sebe hrdo ako o Slovákovi židovskej viery, občanovi Izraela. A usmeje sa, že preložil do hebrejčiny pesničku Ja som bača veľmi starý.

.marta Weiss: detstvo na Slovensku

Marta Weiss sa narodila v roku 1934 v Bratislave v dome oproti legendárnej kaviarni Štefánka na rohu na Palisádach. Ten dom pozná každý Bratislavčan, dnes v ňom sídli Maďarský kultúrny inštitút. Žila tam s celou rodinou,  jej otec Eugen so strýkom mali pod Michalskou bránou textilný obchod Bruder Weiss.
Marta mala starších súrodencov, brata Kurtyho a sestru Évu. Jej dve mladšie sestry – Noemi a Judit – zahynuli v Osvienčime. „Boli sme šťastná rodina, žili sme normálny život,“ začína hovoriť pani Weiss a pokračuje: „Moja najstaršia spomienka na útlak sa viaže k arizácii obchodu môjho otca. Arizátora, volal sa Jozef Krampl, sme dovtedy nepoznali. Jediný dôvod, prečo môj otec ostal tak dlho nažive, bol ten, že arizátor bol negramotný. Potreboval otca na písanie listín. Preto mu vybavil, že ho zaradili ako „dôležitého Žida“. Arizátor však usúdil, že jeden Žid v biznise stačí, a tak nahlásil garde strýka Davida, jeho ženu Friedu a ich štyri deti. Všetci zahynuli v Birkenau.“
Idylické detstvo sa pre pani Weiss skončilo už skôr. Zvykli chodievať na vychádzky do neďalekej záhrady Grassalkovičovho paláca. Raz tam však prišli a pri vchode bola ceduľa s nápisom „psom a Židom vstup zakázaný“. Otec sa rozhodol rodinu ukryť do jedného bytu v Bratislave. Jeho majiteľka však mala frajera Nemca a hrozilo odhalenie. Preto v roku 1942 poslal každé z detí osobitne na adopciu do Maďarska, ktoré ešte vtedy nebolo obsadené. Marta sa dostala do Sárváru, k bratrancovi svojej mamy. Jej sestra skončila v Szombathely. Museli sa oddeliť, jedna rodina si mohla adoptovať iba jedno dieťa. „Keď v Sárváre potom poslali všetkých Židov do geta, ukradla som strýkovi, ktorý mal zlatníctvo, šperky a peniaze. Bolo to prezieravé. Platili sme nimi za úkryt,“ pokračuje pani Weiss.
Zo sárvárskeho geta napokon utiekla. Jej otec zaplatil istému mužovi za to, aby ju spoločne s ďalšími tridsiatimi piatimi ľuďmi dostal cez Budapešť späť na Slovensko. Išli pešo dvesto kilometrov. Cez polia a lesy.

.mengeleho dvojičky
„Do Nitry nás rodičia poslali z Bratislavy s tým, že sme katolícke deti. Žili sme tam tak niekoľko mesiacov,“ spomína ďalej pani Weiss. Vrcholom absurdnej situácie bolo, keď sa jej staršia sestra Eva (dnes žije v Austrálii) spriatelila so šestnásťročnou dcérou veliteľa SS v Nitre. Chodila k nim dokonca hrávať šachy. Sestry Weissové boli blondínky, zelené oči, takže esesák bol presvedčený, že ide o árijské dievčatá. Eve vravel: „Mám devätnásťročného syna, pracuje v oddieloch smrti v Osvienčime. Príde na Vianoce 1944. Budeš pre neho perfektná žena.“
Dievčatá maskovali svoj pôvod. Ôsmeho októbra sa však v Nitre objavil nákladiak naložený nemeckými vojakmi. Brali Židov. Došli nejakým spôsobom aj na sestry Weissové, ktoré skončili na výsluchoch v kasárňach. „Boli tam dvaja Slováci, Gombarik a Gombarčik. Skutoční sadisti. Jeden na mužov, druhý na ženy. Každú noc nás vypočúvali. Sestru bili, že je Židovka. Kričala, že nie je. Bola tam aj jedna udavačka, Židovka. Skúšala, či vieme čítať v hebrejčine. Keď mi ukazovala menoru (sedemramenný svietnik, pozn. autora), tak som vyslovila iba prvé písmeno „m“, keď vtom jeden chlapec zakričal: nevrav jej, je to udavačka! Chlapca hrozne zbili, vrátil sa ako kus krvavého mäsa,“ hovorí pani Weiss.    
Marta a Eva sa ocitli v Seredi, do Osvienčimu ich deportovali 3. novembra. „Na rampe stál Mengele a rozdeľoval ľudí. Vravelo sa, že posiela ženy s deťmi do plynu. Ak uvidí ženu samotnú a uzná ju za silnú, možno prežije. Diabolské bolo aj to, že všetko sa menilo a nič neplatilo. Pre niektoré transporty znamenal plyn doľava, pre iné doprava,“ pokračuje pani Weiss v rozprávaní.
Sestry v lágri ochoreli na dyzentériu, tak ako mnohí. Boli evidentne rozdielne, vekom aj veľkosťou, no označili ich ako dvojičky. „Robili na nás experimenty. Odoberali nám veľa krvi, pichali nám neznáme injekcie, z ktorých sme mali veľké bolesti,“ spomína pani Weiss.
Raz, bolo to pred Vianocami, mala prísť do lágru zo Švajčiarska delegácia Červeného kríža. Odrazu sa všetko zmenilo. Mengele odhodil striekačku, nechal Evu a odišiel. Všetci dostali biele plachty, väzenkyniam dali rovnošaty zdravotných sestier. Fľaše naplnili akousi čírou tekutinou, aby to vyzeralo ako liek. Keď vošla delegácia, jedna žena začala kričať: „Neverte im! Tu sa robia experimenty, vraždia tu ľudí!“ Nemci ženu označili za bláznivú a odviedli ju. Členovia delegácie sa na nič nespýtali. Nepozreli sa nikam, za oknami pritom boli hromady mŕtvol. Keď delegácia odišla, zvolali nacisti celý tábor na zelapel. „Nešťastníčku, ktorá kričala, že tam vraždia, vytiahli a pichli jej smrtiacu injekciu. Museli sme sa všetci pozerať, ako pomaly umiera,“ dodáva pani Weiss.

.ako malá dedinská škola
V januári 1945 už deti vedeli, že sa blíži oslobodenie. Aj Marta s Evou išli na pochod z Birkenau do Osvienčimu. Odrazu nacisti zmizli a objavili sa neznámi vojaci v bielych perinách. Boli to Rusi. „Boli k nám veľmi milí. Dali nám vodku (deťom!) a trochu jedla, hoci sami mali málo. Jeden vojak mi dal celú fľašu vodky, ktorá sa mi potom výborne hodila ako platidlo, keď som išla stopom do Bratislavy,“ pokračuje Weiss. Na filmovanie si spomína ako na nevýznamnú epizódu. Túžila so sestrou iba po jednom – dostať sa čím skôr do Bratislavy a vyhľadať blízkych.
Podarilo sa im to až po niekoľkých týždňoch. Šťastné stretli otca, brata aj mamu. Dom im po vojne vrátili, bývali v ňom spoločne s ruským dôstojníkom. V roku 1948 dostali povolenie na vysídlenie. Odišli do Austrálie. Tu pani Weiss vyštudovala fyzioterapiu a históriu. Presne po päťdesiatich rokoch presídlila do Izraela. Dnes je šťastná, má štrnásť vnukov. Od príchodu sprevádza návštevy v pamätníku Yad Vashem. Býva v Jeruzaleme.
„Slovensko? Od vojny som tam nikdy nebola. Napriek všetkému je to môj domov, narodila som sa tam. Som Slovenka, alebo Čechoslovenka.“ dodáva na záver Marta Weiss. V Osvienčime–Birkenau už bola viackrát, aj so skupinou austrálskych a juhoafrických detí. Šokovalo ju, že to tam vyzerá ako malá dedinská škola. O fotografii, na ktorej je zobrazená spolu s inými deťmi, sa prvýkrát dozvedela z austrálskych novín v roku 1981 alebo 1982, počas procesu s Klausom Barbiem. Volal jej priateľ, ktorý ju spoznal.

.čo ste „tam“ robili?

Príbeh Linor, 41-ročnej mladšej dcéry Shmuela Schelacha, ktorá býva pri Tel Avive, je cenný tým, že ide o svedectvo druhej generácie. S jej otcom, už žiaľ, hovoriť nemôžeme. Pred tromi rokmi zomrel.
„Otec prežil Osvienčim, matka Bergen Belsen, veľká časť našej rodiny sa nevrátila,“ hovorí Linor, ktorá vyštudovala kriminológiu. Trinásť rokov sa venovala mladistvým v ohrození. Pokračuje: „Moja prvá a posledná cesta s otcom do Osvienčimu bola v roku 2005. Bolo to veľmi rozdielne od všetkých teroretických prác, ktoré som dovtedy čítala. Pochopila som, že je ľahšie sa tým zaoberať cez akademické prostredie, ako keď sa vás to týka takto osobne. Keď som videla tábor, bloky, krematórium, tak sa mi začali podlamovať nohy. Otec sa však držal statočne. Holokaust bol pre neho... pozitívnou skúsenosťou.“
Linor vzápätí vysvetlí, čo myslí pod týmto absurdným slovným spojením. Keď jej otca vzalo v Bratislave gestapo, mal jedenásť rokov. Staral sa o svojho o päť rokov mladšieho brata. Rodičov už vtedy deportovali, takže súrodenci boli odkázaní sami na seba. Fakt, že Shmuel sa dokázal postarať o mladšieho brata, pričom obaja prežili, ho posilnil. „Nebál sa ísť späť do Osvienčimu. Naopak, bol veľmi hrdý, izraelský patriot. Keď sme tam v roku 2005 uvideli v mrazoch skupinu izraelských vojakov stáť s vlajkami a spievať hymnu, otec mi hrdo povedal: this is the best!“  dodáva Linor.
Nepamätá si, kedy sa o osude svojej rodiny za vojny prvýkrát dozvedela. Má pocit, že to bolo prítomné stále, že „sa o tom vedelo“. Ako dieťa sa doma pýtala všetky druhy otázok. Čo ste tam celé dni robili? Mali ste tam televízor? Hrali ste tam nejaké hry? Mali ste tam jedlo? Mama jej neskôr povedala: „Pýtala si sa nás a my s ockom sme nemali právo ti neodpovedať.“ O tom, že je na slávnej fotografii z roku 1945, dokonca ako prvý v popredí, sa Shmuel Schelach dozvedel až s odstupom desaťročí od svojho brata, keď kúpil encyklopédiu. Na Slovensko sa vracal často, takmer každý rok. Mentálne sa cítil podľa dcéry doma skôr v Bratislave ako v Tel Avive. „Myslím si však, že kdesi v hĺbke ukrýval veľký hnev na to, že Slovensko spolupracovalo s nacistami. Vravel nám, že dokonca platilo Nemcom za deportácie Židov,“ hovorí Linor, pre ktorú každá cesta s rodičmi do Bratislavy znamenala čosi ako návrat k čiernobielemu filmu spred desaťročí. Vždy zájdu do cukrárne Mayer na Hlavnom námestí.
Chava Schelach, vdova po Shmuelovi, a mama Linor sa narodila v roku 1936 v dome vedľa bratislavskej Reduty. Hovorí: „Medzi naším domom, ktorý nám už dávno nepatrí, a divadlom je park. Vždy ho radšej obídem, alebo sa pred ním aspoň zastavím. Stále mám v hlave, že Židia mali za vojny zákaz chodiť cez park.“
Pani Schelach nechápe, ako je možné, že v tom dome prežili až do roku 1944, keď ich deportovali do koncentrákov. Iní Židia museli opustiť centrum mesta už v roku 1941. „Býval s nami aj môj bratranec z Merošíc, ktorý v Bratislave študoval. Doktor Tomašek, majiteľ domu, dobre vedel, že on ani my nie sme nijakí „árijci“ či „dedinskí Slováci“, ale Židia. Ani on, ani domovník nás však odtiaľ nevyhnali,“ dodáva pani Schelach s uznaním. Na otázku, s akými pocitmi sa vracia dnes do Bratislavy, odpovedá: „Chodím po uliciach, ako keby som nemala kožu. Všetko sa ma silno týka. Chodím a vravím si: tu býval jeden strýko, tam druhý. Mám rada Slovensko, ale už by som tam nemohla žiť.“

.erika Dohan: dve deti z koncentráku

Erika Dohan sa narodila v roku 1931 v Trnave. „Otecko viedol kino Rádio, matka pracovala v pokladni. Boli sme dobre situovaná meštianska rodina, mali sme vilu na Špíglzáli. Všetko sa zmenilo v roku 1941, keď prišiel nejaký gardista s tým, že chce náš dom. Museli sme sa do dvoch týždňov vysťahovať,“ začína spomínať pani Dohan.
Kino im zobrali už v roku 1940. Žili z úspor, otec postupne rozpredával zbierku známok. Keďže vyštudoval obchodnú akadémiu vo Viedni, zamestnali ho ako účtovníka vo firme Zemko. A vybavili mu bielu legitimáciu „hospodársky dôležitý Žid“. Tá ich zachránila až do Povstania. Keď prišla v roku 1942 prvá vlna deportácií, nezobrali ich. O dva roky neskôr sa už museli ukrývať – ona, matka, brat a teta. Otca vzali do Serede, neskôr zahynul v lágri. Oni skončili v Seredi, odkiaľ ich 3. novembra deportovali do Birkenau.
„Išli sme pod sprchy,“ spomína pani Dohan a pokračuje: „Dostalo sa mi do uší, že tam pôjde plyn, no nikomu som to nepovedala. Prišla však voda.“ Najprv bola vo familienlageri, kde jej vytetovali číslo A 27208. Keď potom jej mama mala ísť na transport do Lipstadtu, dostal mladší brat Oto hysterický záchvat. Blockertester, teda vedúca baraku, volala sa Stela a bola to Poľka, mala dobré srdce a umožnila im byť s mamou ešte dve hodiny. To bolo poslednýkrát, čo ju videli. Aj oni v lágri ochoreli na dyzentériu. Fasovali margarín a kocku chleba. Proviant potom menili: margarín za chlieb, prípadne chlieb za margarín. Viac možností nebolo.
Keď sa po troch mesiacoch blížili Rusi a Nemci ušli, starala sa o nich umierajúca sestra ich babičky. Z posledných síl doniesla odniekiaľ grísovú kašu s mliekom. „Keď prišli Rusi, dali nám ako prvé mastnú kapustu. Zázrak, že sme z toho neumreli. Hľadala som potom v revíri sestru mojej babky. Volala sa Adela Adler. Nikto však o nej nič nevedel,“ dodáva pani Dohan.
Po oslobodení sa ocitli v sitrotinci v Katoviciach, kde sa o nich starali mníšky. Prvýkrát dostali postele s bielou posteľnou bielizňou, hračky a boršč. Potom sa vrátili spolu s bratom na Slovensko cez Poprad do Trnavy. O rodičoch nemali žiadne správy. Pamätali si iba to, ako im mama kládla na srdce, že sa majú hlásiť u Galbavých. „Bola nedeľa skoro ráno, keď sme im zaklopali na dvere. Kto ste? – ozvalo sa. Winterovci, otvorte nám – vravela som. Boli sme špinaví, chudí, dotrhaní. Pani Galbavá sa rozčúlila: to ešte aj v nedeľu ráno chodia žobráci! Nespoznala nás najprv, potom nás však pustila,“ pokračuje pani Dohan v spomienkach. V nemocnici, kde sa potom s bratom ocitli, si ich chodili obzerať. Vraj ešte nevideli, že sa dve deti samy vrátili z koncentráku. Tam sa dozvedela, že otecko sa už nikdy nevráti. Mama však vojnu prežila.
Aj oni sa v roku 1949 vysťahovali do Izraela. Do kibucu nechceli ísť. Erika Dohan pracovala najprv v kuchyni záchytného tábora, potom vyštudovala lekársku knihovedu. Medzičasom zomrel jej manžel aj priateľ. Brat Oto ešte žije. Na Slovensku bola trikrát. „Veľmi som sa tešila na Trnavu. Išla som do mojej školy, keď tam nikto nebol. Vyšla som na posledné poschodie, pozrela som si triedy. Našla som aj dom, kde sme bývali. Kino však už nestojí,“ dodáva na záver.

.tomy Shacham: príbeh „toho“ chlapca
Tomy Shacham sa narodil v Preseľanoch pri Nitre v roku 1933. Rozprávanie o svojom pohnutom živote začína spomienkou na mladšieho kamaráta, Palka Bluma. Keď sa ocitli spoločne v lágri, rodičia mu kládli na srdce, aby dal na neho pozor. „Okrem Paľa bolo so mnou ešte deväť malých detí, o ktoré som sa staral. Všetky okrem neho umreli na týfus,“ hovorí Shacham. Po vojne šesťdesiat rokov nevedel, čo sa stalo s jeho kamarátom z detstva. Na Obecnom úrade v Preseľanoch mu v roku 2001 povedali, že žije v Austrálii. Napísal mu. Došla odpoveď: áno, pamätám si na teba, ty si ten, ktorý mi dal v Osvienčime výprask. „To preto, lebo si nechcel jesť a musel som ťa kŕmiť,“ odpísal mu Tomy a pomerili sa. Dohodli sa, že sa stretnú. Potom však Blumovi zomrela manželka. Ťažili ho depresie. Krátko predtým, ako sa mali stretnúť v Bratislave, zavolal Shachamovi syn Pavla Bluma. Otec spáchal samovraždu, povedal.
Podobne ako iné príbehy detí z fotografie, aj životné osudy Tomyho Shachama sú plné hrôz, no aj sily a odhodlania. V Preseľanoch, kde mal dvoch bratov, mali jeho rodičia hospodárstvo. Keď odtiaľ v roku 1942 zobrali polovicu z päťdesiatich Židov, nikto sa nevrátil. Shachamovci chceli trikrát ujsť do Maďarska, kde mali rodinu, no nikdy sa im to nepodarilo. Dňa 2. novembra 1922 ich vzali do Serede, odkiaľ vzápätí putovali transportom do Osvienčimu-Birkenau. Vytetovali mu číslo B 12945. Aj on zažil selekciu, sprchy, oddelenie od rodičov. Pri plote lágra sa občas stretával s otcom. Ten potom zahynul na pochode smrti, spoločne s bratom – po vojne mu to povedal otec Pala Bluma.
Cez Budapešť, kde sa stretol s matkou, sa vrátil domov. Aj oni v roku 1949 odišli do Izraela. Mal športové nadanie, stal sa dokonca reprezentantom Izraela vo volejbale. Neskôr trénoval ľahkú atletiku a učil v škole. O slávnej fotografii sa dozvedel prvýkrát v roku 1981, keď mu zavolal Shmuel Schelach, aby si šiel kúpiť nemecký časopis STERN. Keď časopis pri kiosku otvoril a uvidel sa, rozplakal sa.
Ako reprezentant a športový tréner veľa cestoval, aj do Európy. Cítil, že sa bojí Nemcov, no vedel, že musí strach prekonať. „Prvýkrát som bol v Nemecku v roku 1976, na sústredení. Keď videli, že mám vytetované číslo, začali sa veľmi vypytovať. Videl som, že nie sú všetci antisemiti.“ Shachamova dcéra vyštudovala v Nemecku scénografiu a vydala sa za svojho nemeckého spolužiaka. Už viackrát navštívil Izrael, aj so svojimi rodičmi. „Máme veľmi dobré vzťahy. Mathias chcel so mnou navštíviť Osvienčim, tak som ho tam zobral. Celý čas plakal a vravel: spravila to moja rodina. Pritom jeho rodičia sa narodili až po vojne,“ vysvetľuje Shacham. V Osvienčime bol štyrikrát, teraz pôjde opäť. Psychológ mu raz povedal, že veľa o svojich prežitkoch hovorí, čo je dobre – nehovorí pritom o sebe, ale akoby o druhom chlapcovi. Keď sa ho na besedách pýtajú, čo jeho najsilnejšia spomienka na láger, povie: „Najťažšie bolo, keď nám, deťom, zobrali mamy. Tristo detí vtedy plakalo. Bolo to strašné, neopísateľné. Ja som vtedy neplakal, mal som zodpovednosť za deti, ktoré mi zverili. Ale keď sme prišli do baraku a ostatní zaspali, plakal som celú noc.“

.epilóg
Izraelská televízia nakrútila o deťoch z fotografie dokumentárny film, ktorý by mala 9. septembra, na Deň holokaustu, odvysielať Slovenská televízia. Kľúčovými scénami filmu je cesta do Osvienčimu v januári 2005, keď si svet pripomínal 60. výročie oslobodenia lágra. Deti z fotografie vtedy leteli ako prominentní hostia s izraelským prezidentom Moše Kacavom. Bolo to ich prvé – a zatiaľ jediné – spoločné stretnutie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite