Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Hra s ľudským nešťastím

.jaroslav Daniška .časopis .týždeň doma

Je letný prázdninový štvrtok, poludnie. V malej obci neďaleko Senca, v bežnej dedinskej krčme, akých sú po slovenských dedinách stovky, sa podáva obed. Je tu relatívne plno a pri štyroch výherných automatoch s blikajúcim názvom Wildpoker postávajú traja chlapci.

Klepú do tlačidiel a hrajú karty. Ťažko povedať, koľko majú rokov, vyzerajú na sedemnásť, ale môžu byť aj starší. Nikoho to netrápi. Krčmár im na požiadanie rozmení na drobnejšie a hra pokračuje. Dedina má menej ako dvetisíc obyvateľov a v troch krčmách funguje spolu sedem výherných automatov. Či prídete do krčmy podvečer alebo pred záverečnou, máte slušnú šancu vidieť na vlastné oči hráča. Vzorec sa opakuje. Najčastejšie ide o mladého muža, 25-30-ročného, v ruke pivo, v očiach iskra. Samozrejme, nie každý, kto sa kedy k výhernému automatu – ako sa eufemisticky podvodne týmto strojom hovorí – priblížil, musí byť hneď závislý. Nie je to tak. Ale nie je to vina týchto strojov, fungujú totiž presne tak ako tvrdé drogy a s človekom, ktorý má sklon hrať, urobia všetko preto, aby sa z neho stal patologicky závislý hráč. 
.liberálny raj
Začnime s číslami. Na Slovensku bolo podľa Ministerstva financií v roku 2008 v prevádzke 21-tisíc výherných automatov. Znamená to, že zhruba na 200 obyvateľov starších ako 18 rokov pripadá jeden automat. Podobne vysoký pomer už existuje iba v jedinej európskej krajine, v susednom Česku. V Nemecku pripadá jeden hrací automat asi na 500, vo Francúzsku dokonca na 18-tisíc obyvateľov. A k tomu sa pridávajú ďalšie obmedzenia. Vo Francúzsku je hazard v podstate zakázaný a v prípade zákonných výnimiek nemôže napríklad v kasíne hrať človek, ktorý je obyvateľom mesta, kde sa kasíno nachádza. Belgičania majú zase zákonom obmedzený počet kasín aj herní a vo Švédsku, Nórsku a Rakúsku môže viaceré hazardné hry vrátane výherných automatov prevádzkovať iba štát. Rusi zase nedávno nasledovali americký vzor a hazard z Moskvy, Petrohradu a celého Ruska vykázali do vyľudnených oblastí na Sibíri. Slovensko je v porovnaní s týmito krajinami, ale aj s Írskom či Britániou hotovým automatovým rajom. Tisícky automatov majú, samozrejme, svoje finančné dopady. Prevádzkuje ich asi 200 spoločností, ktoré splnili zákonné podmienky a bola im udelená licencia. Ťažko si predstaviť lepší kšeft. Žiadne obmedzenia neexistujú, nemôže sa ozvať mesto, ministerstvo, nikto. Každý, kto splní zákonné podmienky, môže – ak to slovo vôbec možno použiť – podnikať. Podnikateľské riziko v podstate neexistuje. 
.miklošov zákon
Za zhoršenie môže zákon z roku 2005, ktorý predložil vtedajší minister financií Ivan Mikloš (SDKÚ). Zákon síce vniesol do mnohých oblastí jasnejšie definície a poriadok, ale pokiaľ ide o automaty, podmienky na Slovensku prudko liberalizoval. Najlepšie to ukazuje prudký rast tržieb. Za šesť mesiacov v roku 2005 od platnosti zákona vzrástli tržby o 16 percent, v roku 2006 o 40 percent, v roku 2007 o ďalších 27 percent a v uplynulom roku opäť o 10 percent. Znamená to, že minulý rok ľudia do automatov nahádzali vyše 25 miliárd korún! Automaty  síce hráčom vrátili na výhrach 16,7 miliardy korún a štát získal do rozpočtu 945 miliónov, ale o „zisku“ ťažko hovoriť. Spoločenské dopady sú totiž rozsiahle.
.obete
„Charakter závislosti od hracích automatov je nebezpečnejší ako pri iných závislostiach,“ hovorí pre .týždeň Ján Záskalan, psychológ a psychoterapeut špecializovaného oddelenia patologického hráčstva Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Automaty sú podľa neho v istom zmysle horšie ako tvrdé drogy či alkohol. Človek sa totiž dokáže omnoho rýchlejšie zadlžiť a keď žije s dlhom 500-700-tisíc, niekedy dokonca niekoľko miliónov, omnoho častejšie siaha po samovražde. Hovorí o príbehu staršej ženy, ktorá pokus o samovraždu priznala až na terapii alebo mladého muža, ktorý sa pokúsil zmeniť a prestať viackrát a všetci mu uverili. Mal vysoké dlhy, takže ich vyrovnali, až keď svoj dom predala aj jeho stará mama. Nič sa však nezmenilo, rodina je dnes bez majetku a mladý muž začal hrať opäť. „Nemáme pocit, že by nám klesal počet pacientov, stále máme plno a na lôžko treba niekedy čakať dva až štyri týždne,“ hovorí lekárka Lóšková, z toho istého oddelenia. Banská Bystrica má síce prednosť v tom, že sa úzko špecializuje na nelátkové závislosti, a teda väčšinu pacientov tvoria hráči, ale kapacita oddelenia je iba 8 až 12 lôžok. A to je málo. Kompletná liečba trvá 7 týždňov, potom často pokračujú terapeutické stretnutia otvorené pre verejnosť, bývalých či aktívnych hráčov alebo rodinných príslušníkov. Pomoc je často zameraná na to, ako splácať dlhy, kde si požičať a podobne. 
.spoločenské dopady
Vecí, čo treba zmeniť, je mnoho. Podľa zdroja, ktorý si neželal byť menovaný, najväčšiu efektívnosť majú automaty v obyčajných dedinských krčmách. Stačí, aby sa podával alkohol. Ďalší problém je v podstate neexistujúca kontrola. Formálne ju síce zákon predpokladá, ale pri formálnosti to aj zostáva. Psychoteraupeut a zakladateľ internetovej stránky nehraj.sk Záskalan hovorí o ďalšom probléme: „Pacienti sa nám počas liečby často sťažujú, že keď boli v hráčskej eufórii a na dne, krčmár alebo krupiérka im ochotne požičali. Samozrejme, za vysoký úrok,“ dodáva. Nuž, a potom sú tu deti. Hoci zákon zakazuje hrať mladším ako 18 rokov, za posledný rok mali v Banskej Bystrici štyroch mladistvých pacientov. A spoločenské dopady? Hranie sa prirodzene kombinuje s kriminalitou, mládež kvôli hotovosti kradne, dopúšťa sa násilností, lúpeží. Muži neplatia svoje záväzky, otcovia rodín, ktorí dokážu za dva-tri dni minúť celú výplatu, nedokážu uživiť svoje rodiny, doplácajú na to deti. Hráčstvo oberá rodinu často o úspory alebo iný majetok a vedie k rozvodom. Hráč, ktorý neprestane ani potom, nie je schopný platiť na svoje deti výživné. Spoločenské dopady patologického hráčstva sú preukázateľne negatívne. Dôkazom sú napokon aj náklady zdravotných poisťovní. Všeobecná zdravotná poisťovňa vynaložila na diagnózu patologického hráčstva minulý rok takmer 7 miliónov korún, pričom liečených bolo menej ako 500 pacientov, z čoho je zrejmé, že ide iba o zlomok závislých hráčov. Prirodzene, celkové vyčíslenie nákladov, ktoré by vyčíslilo náklady týkajúce sa kriminality, zásahov polície či ďalšej delikvencie, sa nedá  odhadnúť. 
.riešenie
Čo teda treba spraviť? Samozrejme, zmeniť zákon. Štefan Dobák, ktorý v minulosti sedel v predstavenstve Tiposu a patril ku kritikom liberalizácie zákona, o hazarde hovorí, že najväčší problém je hra majiteľa automatu s hráčom. Zákon predpisuje minimálnu výhernosť stroja na 70 percent. „Mám však pocit, že majitelia najskôr stroje nastavia na vyššiu výhernosť, povedzme nad úroveň 90 percent, vypestujú si závislú klientelu, a potom výhernosť znížia na nízku úroveň, a to spôsobuje životné tragédie,“ hovorí Dobák. Ďalším problémom je dostupnosť. V Skalici a Snine sa v 90. rokoch mestské zastupiteľstvá rozhodli obmedziť hracie automaty, narazili však na zákon. V Skalici určili počet strojov, ktoré môžu byť v prevádzke a každú žiadosť o nový automat automaticky odmietli. Keď však prišiel do platnosti Miklošov zákon, mesto už o ničom nerozhoduje a počet automatov obmedzený nie je. Inak na to išli v Snine, kde obmedzili čas, v ktorom je možné na automatoch hrať, keď však chceli pristúpiť k prísnejšej regulácii, pre nezákonnosť sa museli vzdať aj tej, čo mali. Práve to chcel riešiť novelou zákona poslanec Pavol Minárik (KDS). Navrhol, aby o licencii rozhodovala obec a aby nemohli byť automaty v krčmách. Novelu za uplynulé tri roky predložil trikrát a ani raz sa nedostala do druhého čítania. Diskusia však ukázala zaujímavé veci. Za návrhy hlasovalo 39 až 45 poslancov, proti nebýval takmer nikto. Vystupujúci, až na poslanca Horta (SDKÚ), sprísnenie vo všeobecnosti podporovali, väčšina sa však na to doteraz nenašla. Čím si to vysvetliť? „Väčšina koalície nie je schopná podporiť nič opozičné a SDKÚ zase reflektovať, že v roku 2005 urobili chybu,“ hovorí Minárik. 
Cynické zahrávanie s nešťastím ľudí tak môže pokračovať ďalej. A bank pritom z roka na rok rastie. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite