Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Pamätáte sa, čo to bola komunálna satira? V päťdesiatych rokoch, ale aj neskoršie, jej boli plné noviny. Vlastne plný satirický časopis. Komunálna satira sa zaoberala bežnými nedostatkami nášho života.

Že napríklad nejde trolejbus. Pracujúci disciplinovane čakajú na zastávke a on nejde a nejde. Alebo že hosť si v reštaurácii objedná malinovku, čašník mu ju prinesie ((pravdaže, tiež dosť dlho nejde) a hosť  krátko predtým, ako sa chce schuti napiť, zbadá, že v malinovke je vlas. Alebo že referent v nejakom úrade, kde si zapisujú vaše dáta, píše na stroji jedným prstom. V päťdesiatych rokoch to musel byť referent v úrade, nie príslušník verejnej bezpečnosti, hoci ani oni, esenbáci, nevedeli písať na stroji viacerými prstami. Lenže esenbáci boli nedotknuteľní. Komunálna satira predstierala, že je satirou a že bojuje proti nedostatkom, ale mala prísne vymedzené pole pôsobnosti. Mohla si vziať na mušku vrátnika v nejakom podniku, ale už nie riaditeľa v tom istom podniku. A tak ako boli chránení esenbáci, boli chránení aj komunistickí funkcionári, tzv. nomenklatúrne kádre, ľudia zvláštneho razenia. Pritom komunistická moc nevolala po ničom viac ako po kritike. Lenže funkcionári vzápätí po tomto zvolaní dodali, že kritika je dôležitá, ale musí byť objektívna. Každý vedel, čo pod tým má rozumieť. Raz, pamätám sa, niekedy v sedemdesiatych rokoch, vyhlásil šéf slovenských komunistov, že potrebujeme láskavú satiru. Láskavá satira, to je ako búrka, pri ktorej nezmoknete. Alebo futbal bez lopty. Skrátka, nezmysel. Toto bol ten hlavný dôvod, prečo sme so Satinským tzv. komunálnu satiru nemali v láske. Vlastne už slovo satira nás rozčuľovalo, lebo sme vedeli, že nemôže byť iná ako komunálna. Keď sa to tak vezme, vychádzajúc z mojej životnej skúsenosti, satira má zmysel najmä vtedy, keď je zakázaná. Vtedy je po nej hlad. V čase slobody už nie je taká vzácna, lebo nič nemusíte hovoriť v inotajoch, všetko môžete povedať naplno a bez rozpakov. Na to sú noviny a televízia. A komunálna satira, čo má ambíciu naprávať nedostatky? Tá je už úplne vedľa, keďže nedostatky niekedy nedokáže naprávať ani polícia. A predsa. Zažil som príhodu ako vystrihnutú zo satirickej scénky minulých čias. V noci o pol dvanástej som zašiel do supermarketu. nebudete veriť, ale chcel som kúpiť klinčeky na vešanie obrazov. Už táto skutočnosť má silné humoristické dimenzie. Nemohol som vydržať do rána, musel som zavesiť obraz stoj čo stoj. Supermarket má výhodu, že je otvorený nonstop. Môžete prísť aj v noci o tretej a nakúpiť. Klinčeky som si vybral, ešte niečo k tomu, myslím, že kladivo a išiel som k pokladni. „Nemôžem vám to nablokovať, lebo na tom tovare nie je kód,“ povedala pokladníčka. „A kde je?“ spýtal som sa naivne. „To vám povie služba pri tovare,“ pokladníčka na to. „Tam nikto nebol,“ na to ja. „A kto by tam tak mal byť o pol dvanástej v noci?“ pritvrdila pokladníčka. „A je tu nejaký vedúci?“ opýtal sa pán, čo stál v rade za mnou. Pokladníčka si ho premerala „akého vedúceho by ste chceli o pol dvanástej v noci?“ Nadýchol som sa: „Keď už všetci okrem vás spia, prečo máte ešte otvorené?“ Pokladníčka neodpovedala, zaskočil som ju. Cestou domov som išiel okolo budovy, o ktorej sa vraví, že je tam bordel. Ktovie, či by ma obslúžili teraz, o pol dvanástej v noci? pomyslel som si. 
Tak toto je komunálna satira. Tých hore sa to nedotkne a predavačke je to jedno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite