Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Chrenov „Zlatý poklad Aztékov“

.vladimír Palko .časopis .týždeň doma

Týždenník .týždeň v 21. tohtoročnom čísle uverejnil článok Patrika Dubovského Násilná smrť kňaza Poláka. Toto číslo bolo tematicky venované odchádzajúcemu arcibiskupovi Jánovi Sokolovi a uvedený článok sa nachádzal v jednom bloku s inými článkami, týkajúcimi sa Jána Sokola.

O tom, že zaradenie článku bolo nešťastné, svedčí už len to, že súvislosť medzi Jánom Sokolom a vraždou Poláka je značne hypotetická, čo napokon z článku vyplýva. Nie preto  však reagujem. Dôvodom na moju reakciu je spôsob, akým autor Dubovský píše o Jozefovi Chrenovi.
Pravda sa nedosahuje ľubovoľným reťazením faktov, dohadov a osôb. Najmä sa nedosahuje vtedy, ak základnými článkami reťaze sú veci, ku ktorým i ŠtB pristupovala iba ako k dohadom. V spravodajskej reči sa to volá „operatívna informácia“, ale možno si pod tým predstaviť hocičo, čo vám povie niekto v krčme pri pive. Ak sa takéto ľubovoľné reťazenie použije, nedospeje sa k pravde, ale možno sa iba niekomu ublíži. Práve to sa podľa môjho názoru stalo Jozefovi Chrenovi.
Aby som sa vyhol v budúcnosti obvineniam, že pri obhajobe Chrena sa nevyjadrujem o nepríjemných faktoch, vyjadrím sa o fakte, že bol od roku 1979 evidovaný ako tajný spolupracovník ŠtB, a to napriek tomu, ako uvádza Dubovský, že ho považovala za bigotného katolíka a odporcu režimu. Keď sa začiatkom 90. rokov otvorila téma lustrácií a táto skutočnosť vyšla najavo, Jozef Chren v tejto súvislosti na jar 1991 opustil kreslo ministra obchodu v slovenskej vláde a nikdy potom neprejavoval politické ambície. Jozefa Chrena poznám od roku 1990 ako slušného človeka.
Patrikovi Dubovskému vyčítam, že nepostupoval ako historik ani ako poctivý novinár, ale ako fabulátor. Vyfabuloval príbeh židovsko-chrenovského zlata. Ako som vyrozumel z článku, opieral sa o operatívnu informáciu z materiálov ŠtB o tom, že v rodine Chrenovcov (nevedno presne kedy) bol akýsi spor o bližšie neidentifikovateľné zlato. Na tom dohade postavila jednu z hypotéz o motíve vraždy Poláka. Mal čosi vedieť o „chrenovskom“ zlate či ho dokonca mal mať. Domnienku, že vo vražde Poláka mal prsty Chren, ŠtB čoskoro zamietla. Dubovský však jej dej rozvíja ďalej.
Článok vo mne vzbudil veľké rozpaky a nedalo mi, aby som sa nezastal človeka, ktorého rodina i on sám sú vykresľovaní v temných súvislostiach nie na základe faktov, ale na základe druhotného spracovania púhych dohadov. Možno by Dubovský článok napísal inak, alebo by ho nenapísal vôbec, keby sa bol na niektoré veci spýtal iných osôb. Napríklad Jozefa Chrena alebo ešte žijúcich potomkov spomínaného Venetianera.
Jozef Chren o žiadnom zlate nevie a podľa neho sa jeho otec s kňazom Polákom vôbec nepoznal. Väzba medzi údajným zlatom a zavraždeným Polákom je taká slabučká, že je zarážajúce, že ju vôbec Dubovský začal rozvíjať v článku, ktorý je primárne venovaný Polákovi.
Značne nepríjemne pôsobí spochybňovanie pôžičky 160-tisíc korún, ktoré Jozef Chren požičal kolegovi z podniku zahraničného obchodu. To, keď niekto má 160-tisíc korún, hneď sa treba domnievať, že ich má z nejakého zlatého pokladu?
Ak by bol Dubovský oslovil Chrena, ten by mu bol povedal, že jeho otec Alojz nebol ani v POHG, ani v HSĽS. Hlinkova garda robila v rokoch 1942 – 43 domové prehliadky kvôli udaniam o židovskom zlate.
Podľa Jozefa Chrena bol jeho otec Alojz priateľom Martina Kvetka, významného predstaviteľa SNP. Kvetko zavolal Alojza Chrena do SNP a Alojz Chren výzvu prijal. Po porážke SNP bol Alojz Chren internovaný v Ilave. Odtiaľ sa dostal na slobodu po tom, ako jeho brat Tobiáš zaplatil kauciu 100-tisíc korún. To je iná interpretácia oných 100-tisíc korún ako tá Dubovského.
Najtemnejšie na článku je to, ako podsúva čitateľovi dojem, že zdrojom zbohatnutia chudobného Alojza Chrena počas slovenského štátu bol majetok žida Venetianera. Podľa Jozefa Chrena to má dve slabiny. Alojz Chren bol zámožným občanom ešte pred rokom 1939. Vlastnil desiatky hektárov pôdy a obchodoval s dobytkom. Naopak, Venetianer nebol bohatým Židom, vlastnil obchod s písacími potrebami. Alojz Chren u neho nepracoval. Neskôr Venetianer pracoval u Alojza Chrena. Výnimku, ktorá chránila Venetianera pred deportáciami, vybavoval Alojz Chren cez poslanca HSĽS Moravčíka. Podľa Jozefa Chrena po vojne bol Venetianer riaditeľom Domácich potrieb a Chrenova rodina sa s ním stýkala.
Tieto informácie by Jozef Chren bol uviedol i Dubovskému, ak by bol mal možnosť. Pokiaľ sú publikované dohady ŠtB, zaslúžia si byť publikované i informácie od človeka, ktorého ŠtB považovala za odporcu režimu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite