Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Inštitúciám sa vyhýbam

.časopis .rozhovor

Od detstva kreslí a maľuje, je akademicky vzdelaný výtvarník, jeho obrazy visia v mnohých galériách, no považuje sa za „maliara natierača“. Organizuje výtvarné dianie okolo galérie Tranzit.sk, no vyhýba sa inštitúciám. Slobodný človek, pre ktorého sú veľmi dôležité kaviarne. Laco Teren.

.spomínaš si na chvíľu, keď si prvýkrát zatúžil byť maliarom?
Celkom presne si na to nespomínam, ale ja som si kreslil od detstva. Vždy ma to nejakým spôsobom zabávalo.

.bol si teda chlapec, ktorý vedel kresliť...
Bolo to asi jediné, čo som vedel. Teda, vedel som sa aj bicyklovať bez držania a robiť neplechu, ale inak som veľmi učenlivý nebol. Ale k tomu maliarstvu: ja som sa s tým v detstve hrával. Moja mama si odkladala nejaké moje kresbičky, dnes by sa to mohlo nazvať storyboard. Mama mi doniesla papiere A štvorky a ja som si kreslil príbehy. Nakreslil som krajinu, kde sa naháňali nejakí pinďúri. To ma bavilo, hodiny som sa s tým vedel vyhrať. Keď som došiel do toho teľacieho veku, keď človek začne robiť veľké oči na svet, imponovalo mi to.

.boli ste rodina, ktorá vnímala umenie?
Áno. Otec bol lekár, mal takú klasickú doktorskú zbierku. Ale mal veľa priateľov výtvarníkov, celú partiu okolo Jána Kulicha, kde som ako decko chodil do ateliéru. Môj strýko bol známy architekt Jozef Lacko, mamin obľúbený brat. Takže vždy som mal k tomu blízko. Samozrejme, za najväčšieho umelca som sa považoval asi v trinástich rokoch. Vtedy som si prečítal knihu Žila som s Picassom, a všetkému som rozumel. Bol som presvedčený, že mi to pôjde ľavou zadnou. S príchodom na vysokú školu, so štúdiom a otváraním ďalších a ďalších dverí sa to sebavedomie transformovalo do niečoho iného (Smiech.) Keby sme boli v Slovenskej televízii, mohol by som povedať, že od detstva sa venujem umeniu.

.pochádzaš z Bratislavy?
Narodil som sa na Šulekovej, kde zhodou okolností teraz bývam, takže ako keby som sa ani nepohol. Ale ja som sa prisťahoval k mojej žene. Vyrastal som v 500 bytoch na Budovateľskej, čo bola vynikajúca štvrť – boli tam všetko mladé rodiny, dodnes mám odtiaľ množstvo kamarátov. Potom sme odišli do Dunajskej Stredy, kde otec dostal možnosť pracovného postupu. Stal sa primárom a mama robila na súde. Na vysokú som sa vrátil do Bratislavy.

.chodil si na ŠUP-ku?
Chcel som tam ísť, ale moja drahá mama to zariadila tak, že som išiel na gymnázium, aby som získal všeobecnejšie vzdelanie. ŠUP-ka potom pre mňa vždy znela trochu pejoratívne, ale keď už tam začali chodiť moje deti, tak som zmenil názor a myslím si, že je to doteraz veľmi dobrá škola.

.ty si narodil v roku 1960...
Narodil som sa jedenásteho júna o jedenástej. Nerodil ma môj otec, ale jeho kolegovia. Mama spomínala, že išla na Malý trh, chcela kúpiť čerešne do štrúdle a mne sa ten trh zapáčil.

.spomínaš si na šesťdesiaty ôsmy?
Ako deti sme chodili často na leto k starej mame do Zvolena. To leto si pamätám, že teta, ktorá bola vtedy ešte slobodná a bývala u babky, doniesla dva velikánske sunary, tiekli jej po tvári slzy a hovorila, že bude vojna. V noci bolo počuť streľbu, stále lietali lietadlá, ktoré pristávali na Sliači. V meste dokonca niekoho zastrelili. Ako dieťa som to veľmi prežíval. Mama potom prišla po mňa a teta s babkou plakali, lebo si mysleli, že odídeme na Západ.

.po gymnáziu si išiel na VŠMU?
Išiel som tam, samozrejme, s veľkými očami. Tá vysoká škola vyzerala úplne ináč ako dnes. Bolo to, ako to nazval jeden z mojich známych, „pridružené agitačné stredisko“. Pod vedením Jána Kulicha to bolo dosť politické. Bude to napadnuteľné, ale poviem to: ja som nemal ten problém, že by som nechcel kresliť partizánov, ale ja som to nevedel. (Smiech.) To je jednoduché, nekresliť to, keď to človek nevie. Moji spolužiaci, ktorí išli z prípravky na maľbu alebo monumentálnu maľbu, jednoducho dostali úlohu „Víťazný február, figurálna kompozícia“ a museli to robiť. Ja som asi dvakrát prepadol z aktu, mne to nešlo, tak som utiekol na reštaurovanie a tam, pod krídlami pani docentky Meszárosovej, jednej obdivuhodnej dámy, som si reštauroval obrázky a cítil som sa krásne. Bol to útek, ale až po rokoch som si uvedomil, že vďaka tej atmosfére a ľuďom, čo tam vtedy učili, a aj vďaka spolužiakom, napríklad Ivanovi Csudajovi, som sa tam naučil viac, než by som sa bol naučil na maľbe.

.katedra reštaurovania bola iná ako zvyšok školy?
Jednoducho povedané: vyfasoval som obrázok Dievčatko v modrom v nejakom A-štvorkovom formáte a ten som celý rok pidlikal. A do toho nejaká teória, robenie kópií. Všetci tí ľudia boli veľmi príjemní. Ja som, samozrejme, patril k tým úplne posledným žiakom, síce obľúbeným, ale nikdy som nebol jednotkár. Moja mama stále hovorila, že som eminentným žiakom. Jedna angličtinárka na vysokej škole mi povedala: Vás človek musí milovať, aby vás dokázal učiť. (Smiech.)

.ty si bol vtedy taký bohém, nie?
Boli sme grázli. My sme sa motali po krčmách a vyzerali sme ako bohémi, ale s robotou to až také husté nebolo. To je ako človek so saxofónom, ktorý na ňom síce nevie hrať, ale vyzerá s ním dobre. Na Vysokej sme boli pečení-varení, a odtiaľ sme chodili k Františkánom, ktorí boli jediní dlho otvorení. Tam sme boli hustí, v robote to už také silné nebolo.

.vŠVU si normálne dokončil?
To bola taká vec: V prvom ročníku sme mali v prípravke na maľbe takého sympatického a dobrosrdečného chlapíka menom Ďuro Kresila, v druhom ročníku tam bol Maťo Krén, Eva Hricovíniová a Jožo Baran. Maťo tam mal také filovské, ku konceptu smerujúce veci, Kresila mu to, samozrejme, schválil, ale nakoniec ich za to dodrbali. Maťo, ktorého vyhodili, sa naveľa, naveľa dostal na školu do Prahy, Evu poslali na textil. Tak ich rozprášili.

.prečo?
To bolo bizarné. Keby som povedal, že sa tam pestovala nejaká akademická maľba, akademické hodnoty, tak to nie je pravda. Fila bol persona non grata. Všetko, čo súviselo s Filom, bolo zlé.

.ale on stále učil na ŠUP-ke. To boli osobné animozity?
Neboli to len osobné veci. Isteže aj, ale bol to ten boj za politickou zástenou. Fungovalo to tak, že niekto mohol a niekto nemohol. Keď ma niekto sral, tak som mal veľmi veľa možností, ako ho zlikvidovať. V  umení stačilo vytvoriť nálepku, že ideologicky nevyhovuje, a išiel si do prdele. Tá atmosféra bola iná, ale nemôžem povedať, že by človek cítil nejakú vnútornú neslobodu. My sme zažili už len ten trepajúci sa chvost, ale tie generácie pred nami, tie to nakúpili aj s ŠtB, aj s vyšetrovaním. Keď si zoberieš, že ťa vyšetrujú kvôli tomu, že si maľuješ obrázky, to je absurdné.

.keď si v polovici osemdesiatych rokov skončil školu, vznikla generačná skupina, kde si bol ty, Ivan Csudai, Dano Brunovský...
Ja som odišiel na vojnu v osemdesiatom piatom, a to už došiel Gorbačov a odrazu sa zakazovalo zakazovať. Preženiem to, ale bolo to zo dňa na deň. Na prvom salóne, zhodou okolností, Maťo Krén vystavil to, za čo ho vyhodili zo školy, a odrazu nebol problém. Naše prvé výstavy síce potrebovali všelijaké povolenia od SZM, ale už to šlo.

.kde ste vtedy vystavovali?
Prvý exteriér bol na golfovom ihrisku u Jožovej Šramkovej mamy na Štrkovci. V Prahe začali organizovať Konfrontácie. Standu Diviša síce vyhodili za jednu z prvých Konfrontácií, ale už to pomaly šlo. Ja som nikdy na generácie netrpel, ale osemdesiate roky skutočne znamenali veľký generačný nástup. Ale každý mal svoju cestu a svoje východiská. Moja žena študovala na FAMU, takže sme často chodili do Prahy. Tam bola tá Katka Kissoczyová, ktorá mala okolo seba ľudí z Jazzovej sekcie, ako Jožka Skalník, Karel Srp, kapely ako Garage, Krásné nové stroje. Začalo to fungovať.

.kde ťa zastihol osemdesiaty deviaty rok?
V osemdesiatom deviatom som vycestoval ešte na doložku za mojím kamarátom Jurom Lazarom do Hamburgu. Išiel som cez západný Berlín, kde sme sa motali s nemeckým kamarátom, kúpili sme si sekt a chceli sme s ním strieľať ponad múr do východného Berlína. (Smiech.)  Potom som išiel do Hamburgu, bol som tam dva dni a padol múr, tak som si hovoril, že to kvôli mne. Potom som išiel pozrieť kamarátov do Eslingenu, kam mi moja žena telefonovala, že idú na námestie, to už bolo sedemnásteho.

.po 89. sa mnohí výtvarníci, napríklad Ivan Csudaj, vrátili do školy ako pedagógovia...
Jožo Jankovič nás volal, aby sme išli učiť. Ivan je starý poctivec a pedant, tak tam išiel, ale mne to ani nenapadlo.

.odvtedy si na voľnej nohe, robíš umenie...
Dvakrát po tri mesiace som robil v reklamnej agentúre.

.aký to bol zážitok?
Veľmi zaujímavý. Jednak by som nebol taký kritický voči ľuďom, čo robia v reklame a tiež chápem, že to niekoho chytí. Môžeš ovplyvňovať, môžeš robiť množstvo vecí, stále sa tam dajú zarobiť peniaze, ale ja som to nemohol robiť. Tých dôvodov je viac. Nemusím to robiť, keby som to musel robiť, tak to robím. Radšej som ušiel, to je podobné ako s tou školou. Ja mám proste problém s veľkými inštitúciami. Kde je viac ľudí a keď sa musím podriadiť, tak s tým mám trochu problém. Ale neberiem to ako výhodu. Ale keď môžem, tak sa inštitúciám vyhýbam.

.z čoho žiješ? Z predaných obrazov?
Už som to hovoril, ja v podstate žijem z niečoho iného. Už siedmy rok robím pre nadáciu Tranzit, skadiaľ mám pravidelný príjem a veľa mi to prinieslo. Mám tiež šťastie, že moja žena je schopná a fotografovaním zarába na rodinný život.

.tranzit funguje sedem rokov. Ty si to aj zakladal?
Ja a Boris Ondreička. Na začiatku tam bol s nami ešte Vlado Beskid. Ja mám honosný titul viceprezidenta, prezident je Mirko Marcelli a ešte je tam Lucia Gavulová. Je to vlastne sieť v štyroch krajinách: je tam pražský Tranzit, bratislavský, budapeštiansky a viedenský. Tá aktivita prišla z Viedne a je to sieť umelcov bývalých východných krajín.

.čo ťa na tom najviac vzrušuje?
Mňa vždy zaujímalo niečo organizovať. Prvou výstavou, ktorú som organizoval s Joskom Skalníkom, bol Minisalón. Mňa to vždycky bralo. Keď som býval u sestry, tak som robil kamarátom výstavy, Danovi Brunovskému, Ivanovi Csudaiovi, Zbyňkovi Prokopovi. Potom som šiel na vojnu, prišiel syn, ale robím to doteraz a to bol dôvod, prečo som do Tranzitu išiel. S Borisom sme sa v jednej chvíli zistili, že to, čo tu najviac chýba, je priestor. Našli sme s pomocou Paľa Macha na Zlatých pieskoch haly, kde sme sa nasáčkovali a kde sme doteraz. Cez to som sa mohol stretnúť s ľuďmi, ktorí ovplyvňujú umelecký život na celom svete a nahliadnuť do zákulisia toho cirkusu. Môžem napríklad ísť na benátske bienále a stretnúť sa s ľuďmi, ku ktorým by som mal ináč veľmi dlhú cestu. To je veľmi zaujímavé. Aj tým, že ide o súčasné umenie, je to práca s mladými ľuďmi, čo je veľmi inšpiratívne.   

.teraz je v SNG výstava Osemdesiate. Čo na ňu hovoríš?
Som rád, že tá výstava je a som rád, že je okolo nej také haló a že sú ľudia, ktorých to rozčúlilo, lebo to je tiež dobré znamenie. Najhoršie je vždy to, keď nad tým len mávnu rukou. Keď je to kontroverzné, to umeniu vždy svedčí.

.ak som to dobre pochopil, tak tá kontroverzia spočíva v tom, že tomu dali názov Osemdesiate roky, ako keby to bola dekáda, ale nie sú na nej zastúpení všetci umelci, ktorí vtedy tvorili...
Máš dva typy nasratých ľudí na spoločných výstavách – jeden typ sú tí, čo tam nie sú a druhý typ sú tí, čo tam sú. Kým si umelec a niekto niečo s tvojím dielom robí, máš pohľad z tejto strany, ale keď sa zúčastníš toho, že robíš s cudzou prácou a musíš nachádzať rovnováhu a vymyslieť stanovisko, to nie je také jednoduché. Vždy niekomu uberieš, niekomu pridáš, a každý si na to vytvorí názor.  Ja viem, že v osemdesiatych rokov existovalo veľa vecí, ja som ich vnímal a bral, ale jednoducho povedané, osemdesiate roky boli Garage, a nie Olympic. To nie je nič proti Olympicu, ale bolo to tak. Už vtedy som mal problém s tým pomenovaním. Postmoderna mi nesedela.

.ty si sa necítil ako postmoderný umelec?
Ale áno, ale to je, ako keď kubistov nazvali kubistami, to bol hanlivý názov. A postmoderna, to sme si nevymysleli my. My sme nevedeli, že maľujeme postmoderne.

.dá sa v súvislosti s umením hovoriť o dobrom a zlom?
Iste, ale je to subjektívne. Ak veríme nejakému hodnotovému systému, čo veríme, ale každý svojmu, tak to hodnotenie tam máme.

.keď vidíš na výstave obraz, čím je to dané, že ťa zaujme?
Citlivosťou, ktorú som si vypestoval. Ide o to, čo vidíme a čo o tom vieme. Máš síce oči, ale máš aj mozog, ktorý si niečo myslí. Moderné umenie dáva dobré príklady. Najslávnejší prameň je Duchampov pisoár, ktorý je obrátený a podpísaný. Ja mám Duchampa veľmi rád, ale z obráteného pisoáru sa nezbláznim. Je to vtipné, keď to niekto vidí prvýkrát, ale keď si z toho niekto spraví cestu, tak je smiešny. Často sa stáva, že sa z tých vecí stáva cesta, a to je problém. Tá cesta by mala vyzerať ako všetky ostatné cesty, ale mala by to byť tvoja cesta. Musíš dávať pozor, aby si sa nevydal po ceste niekoho iného. Nekvalitné veci v umení sa prezradia rovnako, ako keď niekto klame. Ja mám trebárs obrazy, ktoré na mňa zapôsobia ako prvýkrát. To je Tizianov Marsiasov súd, ktorý ma dostal ešte predtým, než som vedel, že je od Tiziana.  

.keď ideš robiť obraz alebo nejaký objekt, s čím začínaš?
Rád citujem môjho priateľa Jiřího Oliča, že neexistuje nič horšie ako dobrý nápad. (Smiech.) U mňa je najdôležitejšia tá činnosť, maľovanie je veľmi príjemné.

.keď ráno vstaneš, ideš maľovať?
To by ma potešilo, ale tak to bude až v raji. Ale niekedy ráno vybehnem a namaľujem niečo. Ľudia sa pýtajú, či mi to vynáša. Ja hovorím, že áno aj, ale najlepší je na tom ten pocit.

.mávaš niekedy náhlu túžbu niečo namaľovať?
To má Rudo Sikora, to majú ozajstní umelci.

.nemáš taký poznámkový blok, kam si ukladáš nápady?
Mám, lebo zabúdam. Ale to je ako tá príhoda s Hitchcockom, ktorý si chcel v noci zapisovať sny. Tak si jeden zapísal, ráno sa prebudil a na papieri našiel napísané: „Chlapec miluje dievča.“ (Smiech.)

.aké slová by si použil, keby si mal v zahraničí opísať slovenskú výtvarnú scénu?
Slovenská scéna je veľmi živá a životaschopná. Mne sa páči, že je, a že je tu energia niečo urobiť. Nič z nášho okolia nenasvedčuje tomu, že by tu bola nejaká veľká pomoc výtvarnému umeniu. Správame sa ako spoločnosť veľmi idiotsky ku kultúrnym hodnotám: ku kultúrnym pamiatkam, k súčasnému umeniu, k svojmu okoliu, k ľuďom, ktorých stretávame. To som ochotný povedať hocikde. Súčasné umenie je veľmi dôležitá súčasť spoločnosti, citlivo reaguje na to, čo sa v nej deje a zaznamenáva to. A ja si myslím, že na to, ako sa málo vychádza v ústrety kultúre, majú ľudia dosť energie, aby to dokázali prekonať. Vznikajú tu veľmi zaujímavé veci.

.sleduješ politické dianie?
Dnes stále citujem, ale mám veľmi rád Demlov citát, že môj politický názor je smiech. Spomeniem si na starého Špitzera, ktorého som mal veľmi rád a ktorý mi chýba a ktorý hovoril, že máme takú vládu, akú máme.

.teba stačí poznať len z videnia a človek hneď pochopí, že ty máš rád kaviarne a ľudí. Si kaviarne milujúci bohém?
Tie kaviarne mám po mamičke, ale to je stredoeurópska záležitosť. Ale bohémom sa necítim, na to už nemám. Bohém, vieš... To by sme tu teraz namiesto citronády mali piť šampanské a volali by políciu. (Smiech.)

.máš štyridsaťdeväť rokov a všeličo za sebou. Máš ešte niečo, čo by si chcel urobiť?
Mám veľa snov. Bol by som rád, keby Tranzit trval čo najdlhšie, keby sa mohol zväčšovať. To je také normálne, ale potom mám sny, ktoré siahajú do veľkých priestorov, otvorených záhrad. Mám hrozne rád záhrady. Raz sa ma pýtal jeden kamarát, že čo by som robil, keby som mal veľa peňazí, Ja som mu povedal, že viem presne, ako by som ich minul. Všetko by som dal do poriadku: urobil by som Bratislavu a celé Slovensko tak, ako si ich predstavujem. Je to taký snový ideál: boli by tu nádherné parky, záhrady, stromy, ľudia by boli šťastní. Ale to už sme v blázinci. (Smiech.) Bol by som veľmi rád, keby sa podarilo rozširovať to pozitívne a aby si ľudia mohli spokojne a radostne prežiť svoj život...

Laco Teren
/ Narodil sa v roku 1960 v Bratislave, vyštudoval VŠVU, patrí k najvýraznejším umelcom svojej generácie, v súčasnosti sa okrem tvorbe venuje galérii Tranzit.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite