Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Wilsonic na pláži

.časopis .hudba

Písať o festivale Wilsonic, ktorý bol minulý víkend v Bratislave, ináč ako v superlatívoch, je veľmi ťažké. Chýb bolo málo, prostredie bolo príjemné, hudba objavná.

Otázne bolo počasie. Festival na novej „Summer Beach“ za moštróznou budovou Incheby mohol ľahko spláchnuť dážď, prehánky s teplotnými výkyvmi mohli odradiť nerozhodnutých divákov. To posledné sa aj naplnilo: v upršaný štvrtkový večer sa prišlo na Wilsonic Showcases pozrieť len minimum divákov. A to napriek tomu, že vstup bol voľný a hrali pomerne známi Zagar z Budapešti a Nové mapy či Lavagance z Bratislavy.
Tohtoročný Wilsonic tvorili vlastne dva festivaly v rovnakom čase na rovnakom mieste. Od štvrtej popoludní na príjemnom pódiu WIlsonic LIVE hrali živé kapely, od jedenástej večer na troch ďalších scénach dávali svoje sety elektronickí experimentátori, producenti a dídžeji. Popoludňajší festival mal atmosféru pokojnej záhradnej slávnosti, nočný sa pohyboval medzi elektronickou exotikou a tanečnou párty.
Na festivale sme nezažili slabé vystúpenie či nezaujímavý dídžejský set. Viacero účinkujúcich nás však zaujalo mimoriadne. Napríklad Junior Boys z kanadského mesta Hamilton: pesničky s nádherným retro zvukom, v ktorých počuť disko aj drum´n ´bass, romantické melódie (miestami zneli ako experimentálna bokovka Depeche Mode), skvelý spev. „Hamilton je neďaleko Detroitu,“ vysvetľuje mi spevák, gitarista a klavirista Jeremy Greenspan po koncerte, „a tak na nás mala veľký vplyv detroitská techno scéna.“ Rozprávame sa o zvláštnom zvuku kapely a Jeremy hovorí, že oni sú „sound freaks“, teda zvukoví fanatici. Hľadajú stále nové spôsoby snímania a spracovania zvuku, skúšajú staré elektronické nástroje. Výsledok je skutočne famózny. „Sme skôr citliví ako romantickí,“ hovorí mi so smiechom, keď sa ho pýtam, či ten romantický pátos, ktorý počuť v ich hudbe, je výrazom ich osobností.
Alebo postrockový blok, ktorý v sobotu popoludní vytvorila austrálska kapela The Dead Sea a islandskí mladíci For a Minor Reflction. Obe skupiny hrali dobre, no viac zaujali Islanďania. Devätnásťroční chlapci hrajú dlhé, energiou nabité skladby s priam psychedelickým účinkom. K postrockovým inštrumentálkam sa dostali preto, lebo vraj nevedia spievať, hovoria po koncerte. Ich hudba údajne vzniká dlho a pomerne pomaly, pričom je založená na skupinových improvizáciách. Najlepšie sa cítia v reykjavíckych kaviarňach, na veľké koncertné sály si ani po európskom turné so Sigur Rós nevedia celkom zvyknúť. Na Wilsonicu sa im však podarilo osloviť ľudí posedávajúcich na tráve a nakoniec zožať pomerne slušný aplauz.
Medzi prekvapenia patrilo aj vystúpenie Nôze All Stars Bandu so speváčkou Dani Siciliano. Doteraz som duo Nôze chápal ako elektronických klaunov, v piatok v noci som si svoj názor poopravil. Ezechiel je šikovný klavirista, Nico vie okrem zabávania a pitia vodky aj celkom zaujímavo spievať. Spolu s Dani Siciliano a akustickou kapelou odohrali šansónom a džezom strihnutý koncert, po ktorom nasledoval celkom vtipne poňatý elektronický set.
Najväčším prekvapením festivalu nebola Jazzanova so spevákom a basgitaristom Paulom Randolphom (hrali podľa očakávania veľmi dobre) ani nemecký producent Henrik Schwartz (vyťahoval hodinu z laptopu čoraz zaujímavejšie zvuky, sample a bíty – poslucháč sa ani sekundu nenudil), či výborní Moderat (čisté kompozície s úchvatným vídžeingom), ale „wilsonic youth“: Adam Matej a Jonatán Pastirčák, teda Ink Midget a Pjoni, ktorí spolu donedávna tvorili duo Tucan. Adam staval zvuky, vrstvil sample a bíty, aby ich vzápätí lámal a posielal do hlukového pozadia. Jeho set mal hlavu a pätu, silu aj krásu. Toľko nápadov a talentu by stačilo na niekoľko platní. Jonatánov set mal dve časti: v prvej preháňal cez počítač živé violončelo a spev, pričom do našich uší išla hudba taká hlboká a temná, že z toho až zvieralo žalúdok. Druhá časť bola postavená na samploch, bítoch a hlukových plochách, ktoré tvoril a deštruoval s bravúrou skúseného majstra. Adam a Jonatán majú 17 rokov, obrovský talent, veľa tvorivosti a život pred sebou.
Wilsonic však nezostával iba pri hudbe. Betónovú pseudoarchitektúru Incheby skrášlil videoprojekciami, prázdne žalúdky a vyschnuté hrdlá naplnil kvalitným občerstvením a petržalskú „Summer Beach“ príjemnou atmosférou. Organizátorom možno vytknúť hádam len malé využitie areálu pred jedenástou večer – hralo sa len na jednom pódiu a medzi vystúpeniami jednotlivých kapiel bolo pod Inchebou ticho.
Wilsonic je bez akýchkoľvek pochybností jedným z dvoch najdôležitejších hudobných festivalov na Slovensku (tým druhým je Pohoda). Bez ohľadu na ekonomickú krízu či politickú situáciu by mal fungovať ďalej. Potrebujeme ho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite