Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bol som krátko preč

.časopis .týždeň doma

V miestnosti sedí v kruhu pätnásť ľudí. Deviati majú tepláky, šiesti biele plášte. Čo cítite? – pýta sa lekárka pacienta. Hnev, – odpovedá. A to je pocit! Do zajtra ho naplňte obsahom, – vraví lekárka. Na papier? – pýta sa pacient. V psychosomatickej klinike Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, jedinej svojho druhu na Slovensku, sa začína skupinová terapia.

Slova psychiatria sa obávame ako čohosi tajomného, najmä ak je spojené so stereotypmi vytvorenými sledovaním filmov a čítaním kníh či nedajbože médií. Veľká sestra, mlčanlivý Indián, prípadne zvieracia kazajka či elektrické šoky. Vieme, že aj títo pacienti sú „iba“ chorí a teda liečiteľní, podobne ako má niekto choré srdce alebo tráviaci trakt. Psychiatriu však démonizujeme v nevyslovenej obave, že tá tenká hranica medzi normálnym a patologickým sa môže týkať aj nás. Okrem toho, isté slovné spojenia vyvolávajú presné asociácie. Ak sa povie „skončíš v Pezinku“, iba málo - kto tým myslí niektorú z dobrých vinární či skládku odpadu. Preniknutie za steny psychiatrie našincovi pripomína expedíciu prevozníka cez bájnu rieku gréckej mytológie. Naozaj?

.upokojujúco o agresivite
Malé parkovisko, vrátnica s rampou, vstupná hala s automatom na kávu. Prechádzam chodbami a míňam budovy, ktoré svojou clivou „vykachličkovanou“ atmosférou môžu slúžiť ako skanzen husákovskej éry. Uvedomujem si, že slovo normalizácia, ktorým ju označujeme, by malo na psychiatrii dosť bizarný kontext. Nemocnicu, pôvodne postavenú v roku 1924, komplexne rekonštruovali v sedemdesiatych rokoch. Robili to aj väzni, občas šlendriánsky. V ženskom pavilóne končia potrubia naslepo v omietke. A zatekajú. Nie, toto naozaj nie je päťhviezdičkový hotel, ako občas lekári ozrejmujú pacientom. Pezinská psychiatrická nemocnica, najväčšia a takpovediac najznámejšia z piatich na Slovensku, by si evidentne zaslúžila dôkladnú rekonštrukciu. Má však smolu, patrí do bratislavského „véúcé s vysokým hádépé“. Takže nemá prístup k eurofondom z operačného programu zdravotníctva. A riaditeľ so zástupcom sa z toho môžu zblázniť. Ak, pravda, neuspejú s interpeláciami v Bruseli.
Je 8.45 ráno, o chvíľu začne pravidelná komunita. „Neviem, či sa to podarí. Za tie roky, čo som tu, pacienti ešte ani raz nesúhlasili s prítomnosťou novinára,“ hovorí mi primárka psychosomatickej kliniky Zuzana Lajčiaková. Nevdojak sa pozorujem. Nie som agresívny, ak primárke namiesto zoznámenia hovorím, že by nemala fajčiť? Nie som narcistický, ak o tom teraz píšem? A nie som obsedantný, ak sa v mysli stále vraciam k tomu, či nie som agresívny alebo narcistický? Dosť!
Primárka je milá a hovorí tak, že to pôsobí upokojujúco. Na každého, nielen na pacienta. Vďaka tridsaťročnej praxi v odbore a angažovaní sa v novembri ’89 má plné právo hovoriť o narastajúcej agresivite v spoločnosti a rozpade vzťahov v rodine po revolúcii. Lenže, čo s tým? Agresívnemu človeku na verejnosti sa usiluje primárka vyhnúť. Z pochopiteľného strachu, preto s ním v prípade konfliktu zaobchádza ako s pacientom.

.komunita
Pacienti s mojou prítomnosťou na komunite súhlasili. Neskôr zistím, že výrazne zaloboval jeden z nich, spisovateľ Dušan Mitana, s ktorým sme kamaráti. Ako jediný vystupuje v tomto článku pod svojím menom, ostatní anonymne. V miestnosti veľkej asi 7 x 7 metrov si sadám na stoličku do rohu. Chcem byť neviditeľný. Dnes je pondelok, prvý deň po víkende. A víkend tu na každého pacienta dolieha, lebo nemá čo robiť. Iba oddychujú – a uvažujú. V priebehu „pracovného týždňa“ im zabezpečujú bohatý program. Dôkladne prepracovaná metodika vyplnila každú minútu. Aj so spánkom, ktorý je mimoriadne dôležitý. O siedmej budíček, potom rozcvička, raňajky, komunitná terapia, pracovná terapia, individuálna terapia, arteterapia, fit - lopty v telocvični, fyzioterapia. A mezitým trikrát denne autogénny tréning. Tohto slovného spojenia sa jedna pacientka, povolaním zváračka, najprv vydesila.
Včera bola však nedeľa a predvčerom sobota. Nudné, ťažké dni. Mnohí si ich tu krátia tým, že čítajú Duškove (ako mu familiárne hovoria) knihy, napríklad Psie dni. Ale aj Nočné správy a Patagóniu. Dušan Mitana je šťastný, pretože tu našiel zanietených čitateľov, čo má na neho nesporne terapeutický účinok. Aj sa tu s chuťou opäť rozpísal. Doma, uzavretý na bratislavskom sídlisku v paneláku, ho to už ubíjalo. Má recidivujúcu depresiu, päť rokov sa ambulantne liečil, pričom sa jeho stav (napriek alebo vinou liekov) zhoršoval. Tu sa mu evidentne uľavilo a pochvaľuje si. Dokonca ho na dva týždne zvolili v samospráve pacientov za kultúrneho referenta. A že nejde o hocijakú samosprávu, dokazuje aj zodpovedná funkcia kuriéra či kvetinárky. „Chceli tu nejaké moje knižky, tak som ich sem doniesol asi päť, lekárom aj pacientom. Som príjemne prekvapený, že mladé dievčatá, študentky čítajú knihy, čo som napísal pred štyridsiatimi rokmi. A „zaberajú“, čo je pre mňa satisfakcia. Ošetrovateľ Rudko mi vravel, že moju poviedku V električke čítal v prvom čísle Sextabu,“ smeje sa neskôr Dušan pri popoludňajšej cigaretke na lavičke v prekrásnom nemocničnom parku.
Aj pacienti každý deň v rámci terapie píšu, ale bez literárnych ambícií. Denníček ochotne poskytnú ráno lekárovi. Vôbec, otvorenosť – medzi pacientmi navzájom, ale aj medzi nimi a lekármi – je tu vysoká. Až natoľko, že sa s obavou pýtam, či dokážu prekonať pokrytectvo okolia, keď opustia tento „ostrov normality“ a vrátia sa do svojho prostredia. Na komunite hovorí každý o tom, čo prežil v priebehu víkendu. „Mám sa dobre. A teraz mám iba dve tabletky,“ vraví prvá pacientka. „Mám problém, ale neviem to pomenovať,“ pridáva sa druhá. Dušan povie, že prechladol, teplotu však nemá. Vedľa neho sediaca dievčina prizná, že mala ťažký víkend, lebo jej otec klamal do očí. Mnohí hovoria o vnútornom napätí, nervozite. Brali lieky, tie ich však iba uspali. „Odskúšali ste si, že v reálnom živote nijaká chémia nezaberá,“ povie lekárka. Jedna pacientka komunikuje svoj konflikt s druhou, ktorá jej vraj povedala, že „musí odovzdávať dane na asociálov, ako je ona“. Aj o tom sa tu hovorí otvorene. A zapájajú sa mnohí. Cítiť „vo vzduchu“ rôzne pocity; zahanbenie, zlosť, ľútosť. Lekárky ešte napomínajú pacientov, aby re - špektovali vnútorné predpisy a nenavštevovali sa navzájom na izbách. Je to vážna vec. Môže to znamenať až ich prepustenie z disciplinárnych dôvodov.
V jednej chvíli jedna pacientka povie, že sa cíti normálne. To slovo ma zaujme. „Čo to je normálne?“ pýta sa lekárka. „Tak v strede. Ani hore, ani dole. Ani dobre, ani zle,“ znie odpoveď. Pred záverom hovorí jedna pacien - tka o tom, že iná jej v istej chvíli tvrdo odsekla: „Čo kukáš, teba sa to netýka!“ Opäť konflikt. „To „čo kukáš“ tam nebolo,“ bráni sa obvinená. Pridávajú sa však iní s tým, že naozaj máva neadekvátne reakcie, býva výbušná. Lekárky do toho nevstupujú, potom však ocenia otvorenú komunikáciu aj o citlivých otázkach vzťahov. Komunita sa po hodine končí..

.pépečkárky
Psychosomatická klinika nemocnice v Pezinku má 61 lôžok a prijíma pacientov z celého Slovenska, obvykle na šiesť týždňov až tri mesiace. Hovorí primárka Lajčiaková: „Najčastejšie sa stretávame so zmiešanou poruchou osobnosti. To však neznamená, že našu klientelu tvoria iba takí pacienti: liečime aj iné psychické poruchy. Časté sú narcistické a hraničné poruchy osobnosti, pri ktorých ide o emočne nestabilné typy, trpiace striedaním nálad a emócií, ktoré majú sklony k autodeštruktívnemu konaniu.“ Samostatnou a v súčasnosti, žiaľ, veľmi rozšírenou poruchou, najmä u dievčat a mladých žien, je tzv. PPP. Čitateľovi, ktorý sleduje ekonomické správy, zrejme pri tejto skratke napadne výstavba diaľnic, tu však ide o poruchy príjmu potravy – najmä anorexiu a bulímiu. Pri prvej diagnóze pacient odmieta potravu, pri druhej sa, naopak, prejedá, pričom vzápätí jedlo vyvráti. Najmä anorektičky bývajú patologicky vychudnuté. Stretol som sa v Pezinku s dvoma. Obidve hovoria, že chtiac-nechtiac ide o nenávisť voči sebe samej.
Prvá, hovorme jej Jana, má 23 rokov. Trpí anorexiou. Pekné dievča, kedysi si privyrábala ako modelka. „Moja mama je alkoholička. Často ma bila a nadávala, čo „toľko žeriem“. Vsugerovala som si, že keď ma neuvidí jesť, nebude mi nadávať a začne ma mať rada,“ opisuje Jana svoju drámu. Tá sa začala, ako vždy, v rodine. Postupne dospela do štádia, že pri telesnej výške 175 centimetrov vážila 31 kíl. „Rok som vôbec nejedla. Tak sa mi scvrkol žalúdok, že som nepociťovala hlad. Nebyť kamarátov, ktorí pri mne stáli, neviem, ako to so mnou dopadne. Úplne mi „zaplo“ až keď som sa ocitla v nemocnici na Kramároch, kde som bola na izbe s dievčinou, ktorá si tajne odhryzla asi centimeter zo soletky a vzápätí bežala k umývadlu vracať,“ pokračuje Jana. Po šiestich týždňoch v Pezinku, kam sa prihlásila sama, sa cíti lepšie. Je odhodlaná aj po odchode domov dodržiavcať režim životosprávy, na ktorý si tu zvykla.
Druhá, hovorme jej Marcela, má 30 rokov. S prestávkami trpí bulímiou desať rokov. Vyštudovala medicínu a pracovala v nemocnici. Pekná mladá inteligentná žena hovorí o učebnicovom príklade: dominantná matka, submisívny otec. „Od začiatku som vedela, čo je bulímia. Spolužiaci medici žili odviazane, časté boli žúrky. Občas som mala triašku, hypoglykémiu, nosila som preto vždy so sebou keksíky. Horšie to bolo pred skúškami, keď sa bolo treba koncentrovať. Keď mi bolo príliš dobre, vyrobila som si prob - lém,“ opisuje Marcela svoju drámu a pokračuje: „Rodičia to videli, boli doma záchvatovité stavy, mamka vyhrážky, lekárka. Odrazu zmizla bonboniéra, štangľa salámy, šunka. Urobili scénu. Použila som trápne vyhovorky: mami, dala som to psovi. Zavrela som sa potom do izby a nekomunikovala som s nimi. Po škole som išla robiť. Raz za týždeň som sa prejedla do „nemoty“ a išlo to von. Niekedy počas prázdnin, keď som nemala čo robiť, to bolo každý deň. Najťažšie to bolo počas krízy vo vzťahu. Ak by som dvakrát neskončila na ARO, neobrátim sa o pomoc.“ Aj Marcela sa po troch týždňoch v Pezinku cíti očividne lepšie.

.arteterapia
Psychologička, ktorá si neželá byť menovaná, vedie v utorok poobede s Janou a Marcelou, ale aj s ďalšími dvoma pacientkami s diagnózou PPP, samostatnú terapiu. Rozdala im prázdne škatuľky od čaju, na ktoré nalepujú rôzne veci: staré kľúče, koráliky, ale aj z novín a časopisov vystrihnuté fragmenty textov, slová. Každá z nich má jedným, dvoma slovami vyjadriť, čo pritom cíti. Dokonalosť, Osobnosť, Pretvárka a Pekný deň. Pacientky hovoria o nenávisti, ktorú niekedy cítia zo strany iných žien, o svojej zmätenosti, snahe pôsobiť navonok perfektne. Z úst lekára, citlivého terapeuta, tu nikdy nepočujú otázku, prečo cítia to alebo ono. Správna otázka znie: „Čo je toto za pocit? Povedzte nám o ňom.“
Psychologička má jednu záľubu. Pri každej ceste do zahraničia navštevuje antikvariáty, predajne starých pohľadníc či fotografií. Objavila tak medzi inými obrázky múmie, fotografie vrany na ostnatom drôte či osamelej lodičky na hladine, staré ilustrácie Dobšinského rozprávok či fotografie Pavla Hudeca-Ahasvera. Nejde o ich odbornú analýzu, skôr o pocity, ktoré vyvolávajú v pacientoch, keď si ich prezerajú.

.sami sebe

V utorok popoludní pripravili pacienti psychosomatickej kliniky pre celé osadenstvo nemocnice zábavno-estrádny program nazvaný Sami sebe. Súťaž v bowlingu „s cenami od asistentiek“ (sladkosti) , ale aj „vtipné hádanky o politikoch a iných celebritách“ (nechutí mu mirinda, je to predsa... Dzurinda alebo Nevyšlo to, robí chyby, je to Ibi... Majga) či tanečník mnohých úprimne potešili. A ostatných, aspoň dúfajme, nezarmútili. V piatok, keď je uzávierka tohto článku, by mal Dušan Mitana odchádzať z nemocnice v Pezinku po ôsmich týždňoch domov. Hovorí, že sa cíti evidentne lepšie. A každému, kto má neznesiteľné duševné stavy a trpí, odporúča, aby sa tu s dôverou obrátil o pomoc.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite