Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri recenzie

.časopis .literatúra

KNIHA: JERZY PILCH - MOJE PRVNÍ SEBEVRAŽDA Kniha Zlín 2009
Jerzy Pilch je poľský literát, žurnalista a scenárista. V roku 2006 napísal zbierku desiatich poviedok Moje první sebevražda, ktoré by pokojne mohli slúžiť ako dôkaz tvrdenia, že poviedka je kráľovskou disciplínou krásnej literatúry. Pilchova poviedková dekáda navyše, s miernym privretím oka, vytvára román. O Visle, kde sa autor narodil a kde žije staručká babička Pechová, ktorá sa nebojí smrti – bojí sa opustiť Vislu. Aj o iných miestach, kde sa všeličo udialo. Tajný milenec Najkrajšej ženy sveta si kúpil vzduchovku, malý chlapec plánoval samovraždu, učiteľ sa zaľúbil do pyšnej žiačky, hrával sa šach, pestovalo luteránstvo... Autobiograficky ladené príbehy, sladké aj kyslé rodinné spomienky, miestami poetické, miestami ironické až hrubo žartovné. Napríklad v spovedi masového vraha, ktorého zbraňou bola hrdzavá ihlica na pletenie svetrov: „Pích do krku a pích – pro jistotu – do břicha, a už není, už není celkem ucházející studentka archeologie. Pích do aorty a pích do věnčité tepny a už není bezdomovec z náměstí Kotlářského. Pích do ucha a pích do oka, a už není, už není Nejkrásnější žena světa. Pích do sleziny a pích do slinivky, a už není tetka alkoholička. Pích do ksichtu a pích do krku, a už není otec, matka ani sousedka. Pích do břicha a pích do hrudníku, a už není Největší láska mého života. Pích do brzlíku a pích do dělohy, a už není Viola Caracas. Pích. Pích. Pích.“
.zuzana Mojžišová

DIVADLO: KEBY VECI BOLI TÝM, ČÍM SÚ... ŠTÚDIO 12 BRATISLAVA
Vyše tri roky trvalo, kým sa víťazná hra súťaže Dráma 2005 Keby veci boli tým, čím sú... od Andreja Kuruca dostala na javisko. Pritom v porote súťaže, ktorú už deväť rokov vyhlasuje Divadelný ústav, pravidelne sedia aj dramaturgovia slovenských divadiel, ktorí rozhodujú o tom, čo sa bude či skôr nebude v ich divadlách hrať. V duchu hesla: čo si neurobíš sám, nikto za teba neurobí, sa textu napokon chopil sám autor. Priestor mu poskytlo progresívne Štúdio 12, ktoré prevádzkuje Divadelný ústav. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Keby veci boli tým, čím sú... je inscenáciou pre mladých, a to nielen preto, že sa odohráva na internátnej izbe, ale najmä pre svoju štruktúru či otvorenosť, s akou pristupuje k otázkam identity. Keďže jej hlavnou témou je konflikt medzi tým, akí sme, a tým, akí by sme podľa spoločnosti mali byť, má Kurucova hra šancu osloviť aj širšie publikum. Také, ktoré si nezakrýva oči pred sebou samým a vlastnými pocitmi. Na margo víťazov nasledujúcich ročníkov Drámy (Ján Papuga – Nezávislí, Zuza Ferenczová a Anton Medowits – Solitaire.sk) treba podotknúť, že kým prvý text ešte v divadle uvedený nebol, druhý inscenovali „iba“ v Prahe. Ešteže v poslednom ročníku súťaže prvé miesto udelené nebolo...
.peter Scherhaufer

KNIHA: PETER KRIŠTUFEK - MIMO ČASU Marenčin PT, 2009
Petrovi Krištúfkovi menšie plochy poviedok a noviel sadnú ako mobilný telefón do ruky. Má totiž zmysel pre bizarnú anekdotu, krátky príbeh, ktorý dokáže hutne a výstižne vyrozprávať, šetriac pri tom zbytočnými slovami. Ako filmár a dokumentarista má Peter cit pre významom oplodnený detail, ako človek, ktorý vie narábať s kamerou, dokáže správne zaostriť, keď treba zrýchliť či spomaliť a následne to všetko šikovne postrihať. Mimo času je mozaika poskladaná z osemnástich príbehov. V jadre každého z nich je prekvapujúci paradox, krátko pred koncom nečakaný zvrat, ktorý mieri k zaostrenej pointe. Hrdinovia poviedok sú čudáci so zvláštnymi chúťkami – jeden sa najlepšie cíti na záchode, iný je posadnutý skúmaním múch, ďalšieho vzrušujú poškodené knihy, v ktorých chýbajú strany. Takmer v každom príbehu je smrť a úplne v každom osud. To v jeho rukách sa zvláštni človiečikovia menia na obludné hračky. Niektoré príbehy sú celkom realistické, iné sa pohybujú síce na zaujímavej, no zároveň nebezpečnej hranici medzi uveriteľnou skutočnosťou a umelo vytvoreným vyšinutým pseudosvetom. Najlepšie kúsky čitateľa nútia vnímať prázdnu rutinnosť nezmyselného života, všetky texty však zaujmú a akýmsi zvráteným spôsobom aj pobavia. Po nie celkom presvedčivom (hoci nominovanom do finále ceny Anasoft litera) románe Šepkár napísal Peter Krištúfek zbierku poviedok, do ktorých sa človek nemusí ani trochu nútiť začítať.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite