Videl som inscenácie Radoka, Krejču, Macháčka. Ale neuspokojil som sa s tým. Na ulici Ve smečkách stál pred vchodom do divadielka rad ľudí na lístky. Postavil som sa doň. Vedel som, že ide o divadlo Semafor, ktoré založil Jiří Suchý. Predtým založil Divadlo Na zábradlí, takže mi bolo jasné, že do Semaforu treba ísť. Hrali Suchého hru Člověk z půdy. Hneď na začiatku vyšli na scénu štyria speváci a spievali, o čom bude to predstavenie. Jedného si nebolo možné nevšimnúť. Spieval to, čo ostatní, pohyboval sa ako ostatní, ale mal čosi navyše. Dnes sa tomu hovorí charizma. Keď bol na scéne, človek sa musel dívať len na neho. Bol útly, počerný, kučeravý. V programe bolo napísané, že sa volá Waldemar Matuška. Exotické meno. Teda Waldemar. Ale v spojení s Waldemarom aj Matuška dostával zvláštnu príchuť. Vtedy sme my, čo sme sedeli v hľadisku divadla Semafor (ak mám písať pravdu, ja som mal lístok na státie), netušili, že sa dívame na budúcu legendu českej populárnej hudby. Onedlho prišiel Semafor do Bratislavy, a to už Waldemar žiaril v pesničkovom recitáli Zuzana je sama doma. Už bol jasnou hviezdou. A nechal si narásť bradu. Neviem či mu to poradil nejaký imagemaker, alebo si ju nechal narásť len tak, ale tá brada bola dôležitá. Urobila z neho rebela. Vyzeral trochu ako mladý Fidel, kým sa ešte nedostal k moci. Matuška sa k moci nedostal nikdy. Vždy bol trochu na okraji, trochu nespoľahlivý, trochu podozrivý, takže sa s ním mohli stotožniť všetci, ktorých ten režim nemal veľmi v láske. Waldemar bol vlastne underground uprostred oficiálneho prúdu. Takto sme ho vnímali celé šesťdesiate roky. Mal mimoriadne prirodzený prejav. Keď spieval, bolo vidieť, že z toho má radosť, a tak mal z toho radosť aj ten, kto ho počúval. Oproti spevákom predošlého obdobia (Cortés, Adam, Chladil) bol predstaviteľom nového štýlu. Spieval všetko a všetko veľmi dobre. Mal zvučný barytón, ale keď chcel, mal aj zvučný tenor. Zvládol všetko. Stavil by som sa, že nikdy nechodil k nijakému profesorovi na hodiny spevu. A urobil dobre. Asi by ho odnaučili tej spontánnosti a hravosti. Bol aj výborným hercom, nielen v divadle, aj vo filme. Hovorí sa, že vo filme môže hrať každý. Áno. Ale každý nemôže hrať tak, ako Waldemar. Mal v sebe niečo z beatnickej revolty, ale aj z lyrickej tvrdosti potulných spevákov. Gott bol božský Kája. Matuška bol kamarát. Mal som ho rád a myslím, že aj on mňa s Julom. Naposledy sme sa stretli pri nakrúcaní programu Kam zmizel ten starý song. Zaspomínali sme si. Keď som počul správu o jeho smrti, poslal som esemesku Rosťovi Černému, ktorý vedľa neho v tom Člověku z půdy stál. Napísal som mu, že mi je smutno. Odpísal mi, že Walda je už tam, za vodou v rákosí...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.