Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Surrealista, komunista, idealista

.tomáš Gális .eva Čobejová .časopis .rozhovor

Má 87 rokov. Výtvarník, spisovateľ, filmár. Človek, ktorý má za sebou zaujímavé filmy, skúsenosť odstaveného človeka i obvinenie, že bol agentom ŠtB. Pri autorizácii rozhovoru zmenil všetky odpovede. Tie posledné sú natoľko dôležité, že ich uverejňujeme aj napriek tomu, že ich z rozhovoru vyhodil. Albert Marenčin.

.pôsobíte ako veľkomestský človek a bohém. Ale pochádzate zmalej dedinky na Zemplíne. Dokonca ste nežili ani priamo v dedine, ale na usadlosti. Akosi ten váš pôvod nejde dokopy s vaším životom surrealistu, bohéma, filmára, človeka, ktorý študoval v Paríži a scestoval svet...
Za toľké roky sa aj z afrického primitíva môže stať mestský človek. (Úsmev.)Vmojom prípade to bolo ešte jednoduchšie. Žili sme síce na dedine, ale patrili sme v podstate k meštiackej vrstve – otec pochádzal z rodiny schudobneného statkára, ktorý dal svoje deti vyštudovať. Jeden syn sa stal evanjelickým farárom, druhý, ako právnik, bankovým úradníkom, tretí bol notárom, môj otec vyštudoval poľnohospodársku školu, teta skončila gymnázium... A všetci písali. Jeden strýko písal šarišské básne, ktoré vychádzali aj knižne. Teta prekladala zmaďarčiny, strýko – evanjelický farár sa celý život zaoberal Bibliou a napísal asi štyri- päť kníh, za čo si vykoledoval cirkevné odsúdenie, lebo cirkevným hodnostárom sa videli kacír - ske, inšpirované kabalou. Jedine môj otec nepísal, zrejme to pre - nechal mne, takže ho suplujem. (Smiech.)

.vo vašej rodine však boli aj úspešní podnikatelia.
Otec sa priženil do mlynárskej rodiny, ktorá mala aj pílu a prenajaté pozemky, na ktorých sa hospodárilo, takže k tomu patrilo aj služobníctvo. Boli podnikaví, ale neboli podnikatelia v dnešnom slova zmysle – podnikali takpovediac vlastnoručne, manuálne. Usilovne dreli na rodinnom gazdov - stve, no vo sviatočné dni sa obliekali do „mestského“.

.takže génmi ste boli skôr na tú otcovu rodinu...
Pokiaľ veríme na gény, tak skôr na otcovu. Hoci imponovala mi majstrovská zručnosť mojich ujcov, aj ma lákalo zapojiť sa do ich práce a bol som šťastný, keď sa mi to podarilo. Môj otec raz vyčítal z inzerátu, že kdesi v Čechách zhorela píla, a že tam predávajú za lacný peniaz poškodené, no použiteľné stroje. Išli si ich obhliadnuť a dovezli ich na niekoľkých rebriniakoch. Celé týždne ich reparovali, zvárali, skladali dokopy a vytvorili z nich gáter, ktorý ich všetkých prežil. Vládol tu permanentne taký pracovný ruch a uprostred toho ruchu som vyrastal.

.príliš vás to asi neovplyvnilo, keďže vás to ťahalo k umeniu.
Tie detské záľuby sa mi zachovali aj potom, čo sa k nim neskôr pridali tie umelecké. V Prešove, kam som išiel na gymnázium, ma začalo priťahovať kreslenie, maľovanie a film. Prvé kino som videl, keď som mal bezmála jedenásť rokov. Ohromilo ma to: dodnes si spomínam na ten zážitok, bol to film slávneho dokumentaristu Flahertyho Muž z Aranu. Neskôr ma vedomie, že som vstúpil do filmového sveta skrz takúto osobnosť, potešilo.

.aký bol Prešov v časoch prvej republiky?
Bolo to sympatické, čisté a tiché mesto s početnou židovsko-maďarskou komunitou obchodníkov, lekárov a advokátov a s rovnako početnou slovensko-českou komunitou, ktorú tvorili úradníci a remeselníci, študenti dvoch gymnázií a učiteľského ústavu, českí profesori a dôstojníci miestnej posádky. Na uliciach ste počuli rozhovory v troch, ba i štyroch jazykoch, nehovoriac o šarištine a rusínčine vidiečanov. Kultúrnym centrom kraja bol Prešov za čias monarchie, keď ho nazývali Aténami nad Torysou, a stal sa ním opäť v tridsiatych rokoch.

.pre francúzštinu ste sa rozhodli už na gymnáziu. Čím vás tento jazyk očaril?
Nešlo len o jazyk. Francúzština bola na našom gymnáziu od piatej triedy povinná, no ja som už vtedy poznal francúzske romány a filmy, a priznám sa, očaril ma aj taký detail, že symbolom Francúzska nebol lev ani orol, ale kohút, ktorý kikiríkaním zobúdza Európu, a pôvabná dievčina Mariana. A lákavá bola aj predstava, že ako francúzštinár môžem dostať štipendium na štúdium priamo vo Francúzsku. Aj z Prešova odchádzalo každý rok pár kvintánov do Dijonu.

.ako je možné, že tak veľa Čechoslovákov vtedy odchádzalo študovať do Francúzska?
Štúdium francúzštiny apríslušné štipendiá vyplývali zrejme z vtedajších politicko-kultúrnych vzťahov oboch štátov, spätých spoločným bojom v prvej svetovej vojne a spoločnou politickou orientáciou, nehovoriac o zmluvách, ktoré zviazali naše osudy zoči-voči hrozbám nemeckého fašizmu.

.ako ste si predstavovali svoju budúcnosť? Ako profesor francúzskeho jazyka? Alebo ste už rozmýš - ľali o filme?
Na nič také som nemyslel, a predsa nasledujúce roky mi priniesli mnohonásobne viac, ako by som bol od nich čakal. Vďaka Francúzsku a francúzštine som sa stal prekladateľom a filmárom a sféra mojich záujmov a aktivít sa rozšírila na všetko, čomu sa dodnes venujem.

.v čase, keď ste maturovali, vznikol slovenský štát. Aký to bol pocit?
Boli to skôr emócie ako politické reakcie. Mal som šestnásť rokov, chodil som cvičiť do Sokola. Bol som uvedomelý československý vlastenec a ľavičiar, komunista. Už dva roky som s hrôzou čakal, že sa na nás vrhne Hitler. Amoje obavy sa splnili. Plakal som pri počúva - ní správ o mníchovskom diktáte, a opäť pri správe o rozdelení re - pub liky. Všetky správy a komentáre, ktoré sa odvtedy stali súčasťou politickej frazeológie a dnes sa vnímajú ako bla-bla-bla, ma zasiahli tak hlboko, že dodnes cítim po nich jazvy. Útechou mi bolo, že nikto z mojich blízkých, ani rodina, ani priatelia nereagovali ináč. Týždne a mesiace som prežíval v takomto ovzduší solidarity a hl - bokých sympatií. Keď jedného dňa urobila ľudácka čvarga pogrom proti Čechom a roztĺkla okná na sokolovni, postavil som sa k svojim českým profesorom a spolužiakom, za čo ma ešte v ten istý ve čer do krvava zmlátili. Na druhý deň som si kúpil „boxer“ a zaprisa hal som sa, že nabudúce sa už nedám.

.vy ste sa stali komunistom veľmi skoro, vo svojich autobiografických knihách píšete, že hádam už v pätnástich rokoch. Ako sa to stalo?
Hovorí sa, že komunizmus je zlé svedomie panských detí. Možno je to aj môj prípad. Akiste som bol citlivejší na biedu, chudobu, prenasledovanie aútlak vôkol seba – niektorí moji spolužiaci dokázali na podobné pocity reagovať inak jako ja, nie plačom, ani bezmocným vzdorom, ale takpovediac politicky. Boli to komunisti, deti komunistických rodičov, predovšetkým Židia, lekári, advokáti, inžinieri… Boli pravdaže aj neutráli, bezvýznamná hŕstka, ale hlavne dva ostro vyhranené tábory, ľavičiari a kresťanská, ľudácka pravica. Inú alternatívu sme nevideli.

.rodina bola ako orientovaná?
Skôr agrárnicky, mám pocit, že ostatné strany ich nezaujímali. Ľudákov ako rušivý element a ťarchu začali pociťovať hneď po vzniku slovenského štátu, keď sa antisemitizmus stal štátnou doktrínou, čo postihlo mnohých našich priateľov a obchodných partnerov.

.ako komunista vnímal pakt medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom?
Rozpačito, ako čosi absurdné. Aspoň pokým sme z ústredia nedostali letáky s podrobným vysvetlením, že je to taktický ťah, ktorý síce osudovému konfliktu nezabráni, ale ho oddiali, a Sovietsky zväz získa čas na prípravu. A napokon – hovorilo sa v komentári – ponuka prišla z nemeckej strany a nám nezostávalo iné, ako ju prijať na dôkaz toho, že nám ide omier. Dnes by som to prirovnal k vytvoreniu terajšej vládnej koalície, ktorá vznikla tiež ako východisko z núdze, keď ostatné strany koalíciu so Smerom vylúčili.

.študovali ste na Filozofickej fakulte v Bratislave počas slovenského štátu. Nemali ste ako komunista problémy?
Na univerzite aj na internáte Lafranconi sa to o nás vedelo, neskrývali sme svoje názory, ale ani sme ich verejne nedemonštrovali. Stalo sa mi raz, že som v jedálni chytil na rádiu Moskvu a pustil to nahlas. Vtedy ku mne pribehol známy ľudák a vylepil mi facku. Videla to celá jedáleň, no nikto nezareagoval – ani tak, ani onak, čo vydáva tiež svedectvo o vtedajšej atmosfére.

.kedy ste vstúpili do komunistickej strany?
Prihlášok som podal niekoľko. Písomne som sa prihlásil ešte pred Povstaním, v máji 1943. Pozoruhodné je, že tú prihlášku (spolu s prihláškou do partizánskej skupiny Čapajev) som potom začiatkom päťdesiatych rokov, keď som písal scenár o tejto skupine a študoval som k tomu materiály, našiel v pražskom vojenskom archíve na Karlíne. Potom som sa ešte párkrát prihlásil do strany, naposledy v januári 1949, súčasne s prihláškou do zamestnania, no bezvýsledne.

.asi vás tam veľmi nechceli.
Predvolali si ma vtedy a obvinili ma, že som bol ľahostajný k tomu vstupu do strany, lebo som síce podal prihlášku už v šestnástich apotom aj neskôr, ale nestaral som sa o to. Priateľsky mi poradili, aby som len ďalej statočne pracoval a že zatiaľ môžem byť spoločnosti užitočný aj mimo strany. Priznám sa, aj ja som im to povedal, že je mi to jedno, bol som komunistom aj bez legitimácie a ostanem ním aj naďalej. Jediné, čo ma mrzelo, bolo to, že to bol voči mne prejav nedôvery. Ale o vyše desať rokov neskôr, keď som sa stal na Kolibe vedúcim 1. tvorivej skupiny, vzali ma do strany aj bez prihlášky, aj keď som o to už, pravdupovediac, nestál. Ale funkcia si to vyžadovala.

.po vojne ste sa dostali na štúdium do Francúzska. Spomienky na Paríž?
Hemingway nazval Paríž „pohyblivým sviatkom“. Aj pre mňa je takým, aj keď v inom zmysle, je pohyblivý, pretože ho stále nosím v sebe, v pamäti i v srdci.

.nelákalo vás tam ostať?
Vedel som, že sa musím vrátiť, kvôli rodičom, aj kvôli svojim plánom, mal som množstvo tvorivých zámerov. Mal som síce prácu v parížskom rozhlase ako redaktor, ale doma ma čakala práca vo filme, ktorú mi prisľúbil môj kamarát Laco Kalina, v tom čase už šéf slovenskej filmovej tvorby. Nakoniec moje rozhodnutie ovplyvnila nečakaná príhoda. Po februári 1948 proti mne zaintrigovali moji českí kolegovia v rozhlase, ktorí chceli na moje miesto dostať svojich priateľov, čerstvých emigrantov. Riaditeľ rozhlasu si ma pozval na pohovor a priateľsky mi poradil, aby som dal výpoveď skôr, ako ma vyhodia, a tak predišiel nepríjemnostiam, ktoré by ma čakali, keďže je proti mne vážne obvinenie zo špionáže…

.po februári 1948 utekali mnohí ľudia z Československa na Západ, vy ste sa, naopak, vracali domov. Aký bol ten návrat?
Len čo som prekročil hranice, cítil som sa ako doma. No onedlho mi všeličo začalo prekážať. Socializmus a komunizmus boli dosiaľ pre mňa synonymom slobody a zrazu mi ju začali pristrihávať. Dostával som takmer denne listy od dievčiny, s ktorou som sa mienil oženiť – a po každom liste si ma predvolali na Februárku. Šiel som si do Francúzskeho inštitútu požičať niečo na čítanie a pri vstupe aj pri odchode ma legitimoval policajt a po niekoľkých dňoch prišlo opäť predvolanie na Februárku. A vo filme už začala šarapatiť ždanovovská koncepcia socialistického realizmu. Priatelia, Laco Kalina aMišo Považan ma chlácholili, že sú to len prechodné chyby, detské choroby rastu… No dieťa rástlo a s ním aj choroby.

.čo urobili tvrdé päťdesiate roky a politické procesy s komunistom- idealistom?
Boli to, pravdaže, údery, depresie, sklamania. Tie procesy s ľuďmi, ktorých som mal rád a ktorých som obdivoval (Clementis, Novomeský), ma bolestne zasiahli. Jedným zmojich najbližších priateľov bol Dominik Tatarka a ten dokonca pre Clementisa žiadal povraz. To už bola facka aj na druhé líce. Druhý priateľ, Ďuro Špitzer, odsúdil oboch, Clementisa aj Tatarku. A Jano Rozner, ďalší priateľ, napísal na Novomeského takú zdrvujúcu kritiku, že sa vyrovnala obžalobe zo zrady. A tí, čo nič nepísali, ani nevraveli, prepadali ľahostajnému cynizmu a mňa ocajchovali na sentimentálneho rojka, utopistu.

.neverili ste Stalinovmu socializmu?
Musím sa vrátiť do tridsiatych rokov. Vtedy som si v Československu kúpil knižku Leva Trockého Zradená revolúcia. Potom som si za slovenského štátu kúpil vo výpredaji ďalšie Trockého knihy, napríklad Poučenie zo Španielska. Všetko som to prečítal – a Stalin, ktorý pre mňa nikdy nebol ikonou – vmojich očiach ešte viac poklesol.

.vás asi viac bavil ten bohémsky komunizmus francúzskych umelcov...
Neslobodno zabúdať, že Francúzsko je krajina revolučných tradícií aj revolučného teroru. Moji francúzski priatelia ma presviedčali, že na revolúcii nie sú dôleži - té prostriedky, ale ciele a ideály. A myslím, že aj dnes venujú prostriedkom, obetiam a útrapám revolučných výbuchov menej pozornosti ako ich cieľom a ideálom, v mene ktorých sa konajú. A to platí podľa mňa aj o obetiach stalinizmu a budovania socializmu. Ja som s nimi v tomto bode nikdy nesúhlasil. Som zásadne proti trestu smrti.

.čiže neboli ste ako Tatarka, ktorý žiadal trest smrti.
Tatarka bol hlboko veriaci a dôverujúci človek, kresťan, katolík a ostal veriacim aj potom, čo vystúpil z cirkvi. To, že nesplnil matkino želanie, aby z neho bol farár, ho do smrti trápilo. Tatarka bol čistý a čestný človek a to isté žiadal od ostatných. Po vystúpení z cirkvi upriamil svoju vieru na človeka. Keby nebol býval taký, nebol by býval ani taký kategorický. Čo som si mal o ňom myslieť – povedal mi raz o Clementisovi – keď som na vlastné uši počul, ako sa priznal k zrade? Pravda, ani on, ani nikto z nás vtedy nevedel o vyšetrovacích metodách a mučení, ktoré takýmto priznaniam predchádzali.

.vy ste iný?
Akiste iný, hoci vmnohom som s ním bol zajedno. No nebol som veriaci, a preto som ani z cirk vi nevystúpil. On podpísal Chartu 77, ja som nepodpísal. Tatarka sa ma pýtal, či som sa bál. Nie, nebál som sa. Vedel som, že tam sú pod jednou pokrievkou veľmi heterogénne tendencie, je tam meštiactvo, ktoré si bude brániť svoje pozície a pôjde mu o obnovenie starého buržoázno-kapitalistického poriadku. A to sa po Novembri aj ukázalo.

.vy ešte stále veríte v socializmus? Po tom všetkom, čo ste s ním prežili?
Verím v socialimus ako ideál slobody a rovnosti – nie v politicko- sociálne zriadenie, ktoré vystupovalo pod týmto označením a ktoré zlyhalo, ale verím v to s ľudskou tvárou, o ktoré sme sa pokúšali a ktoré raz určite bude. Nie som prognostik, aby som povedal kedy. Možno má pravdu Trockij, keď hovorí, že revolúcia sa nemôže zastaviť na polceste, že musí byť permanentná, ak chce byť víťazná a že socializmus nemožno vybudovať na kúsku zeme, ako ostrov uprostred nepriateľského mora.

.je podľa vás socializmus zlučiteľný so slobodou? Lebo doteraz sa to nepotvrdilo.
Nielenže je sňou zlučiteľný, ale je jej podmienkou. Bez socializmu niet demokracie a bez demokracie niet socializmu. A bez oboch niet slobody. To sú napokon heslá náš - ho predjaria a pražskej jari 1968. Ahistória ich pravdivosť potvrdila.

.pred časom Ústav pamäti národa zverejnil, že s vašimi zväzkami po Novembri niekto manipuloval, aby sa zakryl fakt, že ste boli agentom Štátnej bezpečnosti. Spolu s Jurajom Verešom ste vtedy vyhlásili, že sa budete o očistenie svojho mena aj súdiť. Ako to prebieha?
Boli sme za advokátom, za ombudsmanom, a ten nám povedal, že to je na dlhé lakte a ak by sme aj vyhrali, bude to až po našej smrti. Tak sme sa na to vykašľali. Navyše po tom, čo sa to zverejnilo, vzrástli ku mne sympatie, hlásili sa mi ľudia, ktorých som predtým nepoznal. Radili mi, aby som sa s nimi neťahal za prsty, aj tak sú to všetko len potomkovia neoľudákov.

.ale s ŠtB ste sa stretávali, nie?
Lenže tu už aj styk s ŠtB znamená, že k nim nejako patríš. Mňa od roku 1949, keď som sa vrátil z Francúzska, permanentne volali na ŠtB. Rozprávali sa so mnou tak familiárne, chceli vedieť, ako žijem. Viete, ale oni sa ku mne správali slušne, slušnejšie ako celý Pezlár s ústredným výborom. Nemučili ma, netýrali...

.ale mohli vás vo zväzkoch ŠtB viesť ako agenta, nie?
Mohli. Ale dozvedel som sa to až teraz od nich.

.nepamätáte si, že by ste podpisovali zaväzovací akt?
Nič také nebolo.

.kde ste sa stretávali?
Zatelefonovali mi, mohol som si vybrať – buď na Februárke, alebo v kaviarni. Nechcel som sa s nimi ukazovať po kaviarňach, tak som chodil k nim. To bol nejaký konšpiračný byt či čo. .mali vám vyplatiť aj nejaké peniaze.
Prosím vás, oni občas kúpili nejaký koňak, tak sme si spolu vypili po jednom štamprlíku a zvyšok si asi zobrali domov.

.pýtali sa na vašich priateľov?
Pýtali. A ja som sa na základe toho prestal s mnohými stýkať, aby som o nich nemusel referovať. Snažil som sa väčšinou hovoriť o svojich názoroch. Ale veď nech povedia, koho som udal, komu som ublížil. Nejaký fakt.

.váš zväzok však niekto po Novembri iniciatívne zničil, aby vám možno pomohol. Ale vy teraz nemáte ako dokázať, že ste neudávali.
No, veď preto mi ani neradili ísť sa súdiť. Nemá to zmysel.

.dnes tu máme vládu na čele s premiérom, ktorému je socializmus blízky. Vy ste volič Roberta Fica?
Áno.

.čo hovoríte vy ako čechoslovakista na spojenie Fica so Slotom?
Viem pochopiť to, že mu neostalo nič iné ako sa spojiť so Slotom, hoci to mi naozaj nie je blízke. Ale je mi blízke, že mu nerobil ústupky.

.takže ako volič ste spokojný.
A koho iného som mal voliť? KDH? Maďarov? SDKÚ? Mne konvenuje aj to, čo hovoria dnešní komunisti, ale čo s tými názormi, keď sa ani nedostanú do parlamentu.

.vy by ste opäť volili komunistov? Záleží na tom, aký by mali program.


ALBERTMARENČIN/Slovenský prozaik, básnik, esejista, scenárista, dramaturg, výtvarník, prekladateľ a kritik sa narodil v roku 1922 v Bystrom. Vyštudoval Filozofickú fakultu na Slovenskej univerzite v Bratislave. Aktívne sa zúčastnil Slovenského národného povstania. Po skončení vojny pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval na rôznych pozíciách v Československom štátnom filme. V roku 1972 bol z politických dôvodov prepustený z práce a mal zákaz publikovať. Až do odchodu do dôchodku pracoval v Slovenskej národnej galérii. Od roku 1965 je členom patafyzického hnutia v Paríži, od roku 1977 členom surrealistickej skupiny v Československu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite