Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Väzenské vzbury: časť druhá

.fedor Gál .časopis .týždeň doma

Dňa 1. ianuára 1990 vystupuje minister spravodlivosti Ladislav Košťa s prejavom o najrozsiahlejšej amnestii, akú si naša spoločnosť vôbec pamätá. Mala by sa vzťahovať asi na 20 000 odsúdených, z toho zhruba 8 000 zo Slovenska.

Obsahuje zastavenie stíhania za úmyselné trestné činy, na ktoré bol stanovený trest odňatia slobody do troch rokov (do piatich rokov za trestné činy spáchané z nedbalosti), odpustenie nevykonaných trestov alebo zvyškov trestov so stanoveným odňatím slobody na dva roky za úmyselné a tri roky za neúmyselné trestné činy, odpustenie tretiny (za úmyselné trestné činy) respektíve polovice trestu (za trestné činy z nedbalosti) z ostatných trestov odňatia slobody.
Z amnestie sa vylúčili obzvlášť ťažké trestné činy teroru, vraždy, lúpeže, znásilnenia, zneužitia právomoci verejného činitel'a a pod. Aj v tomto prípade však majú byť individuálne posúdené tie zločiny, za spáchanie ktorých boli vo výkone trestu gravidné ženy, matky s malými deťmi, staré alebo ťažko choré osoby.

.vzbura
Ja sám som priebeh amnestie sledoval so značnými rozpakmi. Desaťtisíce amnestovaných opúšťalo väznice bez lekárskej prehliadky, bez dostatočného množstva peňazí, bez akéhosi resocializačného medzipristátia. Mnohí sa nemali kam vrátiť, zamestnať sa, chýbalo im vhodné oblečenie. Obával som sa rýchleho rastu kriminality, ako aj prudkej reakcie verejnosti, ktorá si osvojila názor, že my sme autori aj vykonávatelia amnestie.
Krátko po vystúpení P. Pochylého dochádza v Leopoldove k vzbure väzňov, na ktorých sa amnestia nevzťahovala (zostalo ich tu okolo 1 700). Leopoldovská väznica zostala až do 1. marca tlejúcou rozbuškou. V ten deň sa začala nátlaková akcia odsúdených – okupačný štrajk, odmietanie stravy, ale aj deštrukčné činy. Až 217
väzňov sa zabarikádovalo v ubytovacom trakte, vyhlásilo hladovku a odmietlo nastúpiť do práce. Ostatní odsúdení sa k nim postupne pridávajú a príslušníkov zboru nápravnej výchovy vytláčajú rôznymi formami nátlaku z ubytovacích priestorov.
Dňa 13. marca 1990 vstupuje celý ÚNV  do štrajku. Od tejto chvíle vnútorný chod väznice riadi väzenská samospráva. Situácia sa vyhrotila 28. marca. Jednotky rýchleho nasadenia (červené barety) a jednotky zboru nápravnej výchovy za spolupráce ozbrojených zložiek ministerstva vnútra potláčajú vzburu vo väznici. Výsledok: dvadsaťdeväť zranených väzňov (štyria ťažko) a jeden príslušník zboru nápravnej výchovy.
Dňa 30. marca sa verejnosť z dennej tlače dozvedá, že väznica v Leopoldove fakticky prestáva existovať – po zákroku proti vzbúreným vozňom ľahla popolom. Prípad Leopoldov ešte dlhé mesiace zamestnával odbornú i laickú verejnosť. Videl som písomné svedectvá o tom, ako sa účastníci zásahu sťažovali na nekvalifikovanosť jeho priebehu, počul som fantastické zvesti o tom, že Ján Langoš či dokonca ja sám sme aktívne prispeli k tomu, že táto väznica I'ahla popolom.
Jestvujú vcelku tvrdé údaje o účinkoch amnestie na nárast kriminality. Podľa nich bolo v Slovenskej republike amnestovaných 7 441 osôb. Za trestné činy spáchané v prvom polroku 1990 po prepustení na základe amnestie bolo trestne stíhaných 1 884 osôb. Z toho prokurátor na 1 276 amnestovaných podal už súdu žalobu a k 30. júnu z nich 712 opätovne nastúpilo výkon trestu odňatia slobody. Ich trestná činnosť sa zameriavala zväčša na rovnaký typ priestupkov a trestných činov, za aké boli súdení aj v minulosti (krádeže a lúpeže).

.mohlo to byť iné?
V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že rast kriminality je v roku 1990 evidentne rýchlejší ako v rokoch predchádzajúcich a že podiel amnestovaných na tomto trende nie je zanedbateľný. Dávam si otázku, čo vlastne možno očakávať od ľudí, ktorí prežili dlhé roky v ustanovizniach, o akých bola minule reč, a či naša cesta k normálnej demokratickej a humanitnej spoločnosti mohla byť – aj v takom výlučnom prípade – iná.
Dráma vo väzniciach však odhalila aj problémy, ktoré medzičasom vyzreli za ich múrmi. Ukázalo sa napríklad, že mnohým ľuďom v našej prebúdzajúcej sa krajine sa nežná revolúcia zhmotnila predovšetkým do plného taniera. Napokon, najčastejšou výčitkou na našu adresu v tých dňoch bol povzdych: „To ste nám pripravili pekný vianočný darček“. Ako keby bolo možné plánovať, kedy ten-ktorý spoločenský problém prezreje natoľko, že ho jednoducho bude treba okamžite riešiť.
Väzenský problém musel vybuchnúť. Bol organickou súčasťou výbuchu občianskej nespokojnosti. Bol reakciou na naše súdnictvo, na nehumánne podmienky výkonu trestu. Logická a oprávnená bola aj reakcia príslušníkov zboru nápravnej výchovy. Stali sa predmetom kritiky a nátlaku zo strany odsúdených. Aj oni však boli iba časťou nefungujúcich spoločenských mechanizmov. Aj oni si vykonávali službu v inštitúciách, ktoré svojím režimom pripomínali skôr koncentračné tábory ako ústavy pre prevýchovu. V istom zmysle bola oprávnená aj reakcia verejnosti, ktorá pociťovala skôr neistotu a strach z toho, čo bude zajtra, ako potrebu venovať sa osudom väzňov, čo mali opustiť brány zariadení, vo vedomí ľudí zafixovaných
skôr ako vysoké školy zločinu.
Nerád by som v tejto súvislosti podcenil aj úlohu tých, ktorým zneistenie spoločenskej
situácie vyhovovalo. Po Novembri sa pre nich vžil názov „temné sily“ či „staré štruktúry“. A tak jediný politický subjekt, ktorý vzal na seba úlohu prispieť k hľadaniu konsenzu, upokojeniu výbušnej situácie vo väzniciach i artikulácie vybičovanej verejnej mienky, bolo hnutie Verejnosť proti násiliu. Ostatné politické strany a hnutia sa uspokojili s tým, že vo svojich denníkoch zverejňovali „senzačné“ informácie o väzenských vzburách. Paradoxným výsledkom aktivity hnutia v prospech zlepšenia humanitárnych podmienok života vo väzniciach bol pomerne značný pokles sympatií
hnutia v očiach verejnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite