Nikózia je hlavným mestom dvoch krajín súčasne: Cyperskej republiky, ktorá je od roku 2004 členom Európskej únie, aj Severocyperskej tureckej republiky, ktorú od jej vyhlásenia v novembri 1983 okrem Turecka nikto medzinárodne neuznal.
Staré mesto je obohnané impozantnými hradbami, ktorými ho chceli kedysi Benátčania ochrániť pred Turkami. Hradby vo výbornom stave prežili dobytie mesta otomanskou armádou v roku 1571 aj následné vládnutie tureckých pašov a neskôr britských kolonizátorov.
.dve mapy, dva svety
Zelená línia, ako sa tiež označuje nárazníkové pásmo, ktoré sa nachádza práve v hradbami obohnanom starom meste, nemilosrdne rozdeľuje Nikóziu na južnú a severnú. Ulice sú zaslepené barikádami zo sudov a v oknách domov otočených k nepriateľovi dodnes zostali vrecia s pieskom. Nie je nič mimoriadne vidieť časť domu obývanú a druhú časť za plotom bez života – ak si odmyslíme všadeprítomné holuby a vojenské hliadky. Bola by to dokonalá kulisa k vojnovým filmom alebo k novému spracovaniu Stalkera, keby to nebola trpká súčasnosť.
Na oboch stranách nárazníkovej zóny chátrajú zanedbané budovy. Pokiaľ sú obývateľné, sú väčšinou útočiskom imigrantov, ale medzi ich obyvateľmi sa nájdu aj pamätníci krvavých udalostí z roku 1974. Vypočujem si, ako s nasadením života zachraňovali ikony z ostreľovaného kostola či utekali z vlastného obchodu, kam sa už nikdy nevrátili. Nenávisť pominula, ale spomienky a jazvy na duši trvajú.
Konflikt medzi Grékmi a Turkami stále cítia aj návštevníci ostrova. V oficiálnych informačných materiáloch sa dočítate, že júli 1974 šlo o „vojenskú inváziu“ aj „tureckú mierovú operáciu“ – podľa toho, ktorá strana materiál vydala.
Ostrov žije z turizmu, a stánok s informačnými materiálmi nájdete hneď po prílete na letisko. V informačnom centre vám popri propagácii piesočných pláží a historických pamiatok známych z kampane Love Cyprus ponúknu aj mapu Cypru, na ktorej je cez severnú časť ostrova jasné upozornenie, že ide o okupované územie. Všetky miestne názvy na mape sú uvedené po grécky. Absolútne nepoužiteľné na cestách po tureckej strane. Podobne je to aj s orientačným plánom hlavného mesta, na ktorý grécki kartografi rozkreslili iba jeho južnú časť. Ak sa potrebujete zorientovať v uliciach severnej časti mesta či ostrova, nezostáva vám nič iné, iba si priamo na prechode do Severocyperskej tureckej republiky vyzdvihnúť mapu s ďalšou polovicou plánu mesta alebo si kúpiť inú mapu ostrova, tentoraz s názvami miest v turečtine.
.kaviareň v palebnej zóne
Každá strana mesta má svoj charakter. Turecká časť je menej turisticky rozvinutá, ale o to autentickejšia. Hlavnú ulicu lemujú banky, zlatníctva, predajne mobilov a komunálni fotografi. Podľa ukážok vo výkladoch sa miestne fotoslužby točia okolo svadieb a vojakov. Turecká armáda ich má na severnej časti ostrova rozmiestnených okolo 35-tisíc. Obľúbené sú najmä portréty vojakov v uniforme pred tureckou vlajkou alebo rovno s vojenským krížnikom páliacim na nepriateľa či aspoň s podporou letectva. V tržnici je široký výber maskáčových tričiek počnúc detskými veľkosťami, psích známok, nepravých značkových kabeliek a dévedéčiek s tvrdým pornom.
Zopár desiatok metrov za tržnicou je medzi obytnými domami schovaný vojenský cintorín s hrobmi vojakov, ktorí padli v konfliktoch s Grékmi. Na viacerých hroboch sú iba podobizne mladíkov, mená chýbajú. Väčšina z nich padla počas toho istého dňa. Miesto sa volá Cintorín mučeníkov.
Jediné detské ihrisko nachádzam v miestnom parku priamo na mestských hradbách. Park je oplotený ostnatým drôtom. Suché trávniky, o ktoré sa roky nikto nestará, hrdzavé detské preliezačky zarastené burinou, nikde žiadne kvety. Park pôsobí opustene a smutno aj za slnečného počasia. Z jednej strany ho „stráži“ posádka tureckej armády, z druhej veža vojsk OSN. V najvzdialenejšom kúte parku je skromná kaviareň. Niekoľko plastových stolov a stoličiek pri plote oddeľujúcom tureckú a grécku časť mesta. Ak by v tejto chvíli začala prestrelka medzi armádami, kaviareň bude presne uprostred paľby. Zamilovaným dvojiciam musí toto deprimujúce miesto stačiť na romantické stretnutie, deti sem rodičia radšej nevodia.
V Severocyperskej tureckej republike prináša komplikácie, aké si my vieme len ťažko predstaviť. Neuznanie krajiny znamená, že severný Cyprus musí v medzinárodnom poštovom styku uvádzať na svojich zásielkach ako krajinu Mersin 10 Turkey (10. turecký okrsok) a všetku poštu posielať a prijímať cez Turecko. Podobne je to aj s medzinárodnou telefónnou predvoľbou. Severný Cyprus nemá pridelenú národnú internetovú doménu a na Skype ho nenájdete.
.koľko máš detí?
Na jednej strane hraničného plota vám ponúknu turecký kebab, na druhej strane grécky gyros. Ešte pravdepodobnejšie to však bude jeho libanonská obdoba giro, keďže ostrov je plný imigrantov a pravý Cyperčan predsa nebude zarezávať od rána do večera vo vlastnom fast foode. Na to sú prisťahovalci. Tak to chodí na oboch stranách ostrova.
„Koľko máš detí?“ zaujíma sa pri obede Filipínka od vedľajšieho stola. „Prečo iba jedno? Ja mám päť a šieste je na ceste,“ hrdo si ukazuje na brucho. Cyperská republika má najviac žiadateľov o azyl zo všetkých 51 krajín, ktoré štatisticky sleduje UNHCR. Na tisíc obyvateľov pripadá ročne 39 žiadostí o azyl. Okrem nich na gréckej strane žije a pracuje početná skupina migrantov z Ázie: z Filipín, Bangladéša, Pakistanu a aj veľa Rusov z bývalých sovietskych republík. Najviac ich človek stretne v starom meste, kde až polovicu obyvateľov tvoria práve imigranti.
Imigranti majú svoje špecializované obchody a miesta, kde sa stretávajú. Do ich spoločenského okruhu patrí kostol, nedeľné trhovisko a verejný park v nedeľu dopoludnia. Tam všade sú medzi svojimi a sami sebou. Zvyšok týždňa je len mizerne platená drina. Podľa prieskumov cyperskí Gréci vnímajú imigrantov v lepšom prípade ako chudobných cudzincov, ktorí stále hľadajú prácu, v tom horšom ako ľudí ochotných urobiť za peniaze čokoľvek. Ak môžu, sťahujú sa od nich do iných častí mesta.
Cyperskí Turci boli a stále sú na ostrove menšinou. Za čias britskej kolónie bol pomer Grékov a Turkov približne 4:1. Po rozdelení ostrova a vyhnaní Grékov ich veľa emigrovalo do cudziny – ušli pred chudobou a ďalšími možnými vojenskými konfliktmi. Dnes tu žije mnoho imigrantov z juhovýchodného Turecka, z oblastí susediacich so Sýriou či obývaných Kurdmi. Opatrne sa pýtam šoféra taxíka na jeho názor: „Sú potrební, lebo po 1974 tu ostalo iba málo obyvateľov. V našej dedine je ich viac ako tretina. Miestni ich nenávidia.“
.ulica, kde sa to všetko začalo
Ledra je hlavnou obchodnou ulicou v starom meste. Práve tu sa v 50. rokoch minulého storočia odohrali prvé etnické konflikty a ostnatý drôt prvýkrát rozdelil ulicu už v roku 1956. O niekoľko rokov neskôr ulicu a mesto rozsekla Zelená línia narysovaná britskými mierotvorcami. Po udalostiach v roku 1974 prechod z jednej časti mesta do druhej na ulici uzavreli úplne.
Pohyb ľudí je možné zakázať, ale vďaka spoločnej minulosti je život mesta na obidvoch stranách plota dodnes prepojený – funguje napríklad spoločná kanalizácia a elektrické rozvody. Na domoch v tureckej časti mesta v susedstve nárazníkovej zóny zostali tabule, kde je napísané, koho treba kontaktovať v prípade poruchy – a uvádzajú adresu na gréckom konci ulice. Samozrejme v angličtine, keďže infraštruktúru vybudovali, keď bol ostrov britskou kolóniou.
Kampane na podporu turistického ruchu sa síce snažia o idylický obrázok ostrova, no dnešný stav je v podstate stále len prímerím. Z jednej strany ostrova na druhú sa dá ísť len niekoľkokrát, checkpointy a ozbrojené vojenské hliadky nikomu na nálade nepridajú. Na pokoj zbraní dohliadajú na ostrove medzinárodné jednotky OSN. Slovensko má v misii UNFICYP približne dve stovky vojakov. Do širšieho povedomia verejnosti vstúpili, až keď vojak prešiel opitého kolegu služobným džípom.
Lepšie sme na tom v diplomatickej oblasti, kde pod gesciou slovenských veľvyslancov už dvadsať rokov prebiehajú pravidelné vzájomné stretnutia predstaviteľov obidvoch komunít. Keď viac ako 75 percent cyperských Grékov v predvečer vstupu do Európskej únie pred piatimi rokmi odmietlo v referende tzv. Annanov plán na zjednotenie ostrova a takmer 65 percent cyperských Turkov hlasovalo za, dlhoročné medzinárodné iniciatívy vyšumeli do prázdna. Turci zo Severu sa právom mohli cítiť odmietnutí susedmi z Juhu a Gréci v tomto smere nič nezískali. Vzájomný dialóg je preto určite viac ako potrebný.
Znovuotvorenie priechodu pre peších na ulici Ledra po 34 rokoch v apríli 2008 je teda pre mesto a celý ostrov obojstranne výhodné. Priechod v historickom centre mesta mesačne využíva okolo stotisíc osôb, takže významne zintenzívnil kontakty medzi obidvoma komunitami. Obyvatelia sa lepšie spoznávajú, prospieva to miestnym obchodníkom a v neposlednom rade zvyšuje príjmy z cestovného ruchu. Na oboch stranách plota azda postupne vzniká o niečo viac porozumenia. Tento rozdelený ostrov ho veľmi potrebuje.
Staré mesto je obohnané impozantnými hradbami, ktorými ho chceli kedysi Benátčania ochrániť pred Turkami. Hradby vo výbornom stave prežili dobytie mesta otomanskou armádou v roku 1571 aj následné vládnutie tureckých pašov a neskôr britských kolonizátorov.
.dve mapy, dva svety
Zelená línia, ako sa tiež označuje nárazníkové pásmo, ktoré sa nachádza práve v hradbami obohnanom starom meste, nemilosrdne rozdeľuje Nikóziu na južnú a severnú. Ulice sú zaslepené barikádami zo sudov a v oknách domov otočených k nepriateľovi dodnes zostali vrecia s pieskom. Nie je nič mimoriadne vidieť časť domu obývanú a druhú časť za plotom bez života – ak si odmyslíme všadeprítomné holuby a vojenské hliadky. Bola by to dokonalá kulisa k vojnovým filmom alebo k novému spracovaniu Stalkera, keby to nebola trpká súčasnosť.
Na oboch stranách nárazníkovej zóny chátrajú zanedbané budovy. Pokiaľ sú obývateľné, sú väčšinou útočiskom imigrantov, ale medzi ich obyvateľmi sa nájdu aj pamätníci krvavých udalostí z roku 1974. Vypočujem si, ako s nasadením života zachraňovali ikony z ostreľovaného kostola či utekali z vlastného obchodu, kam sa už nikdy nevrátili. Nenávisť pominula, ale spomienky a jazvy na duši trvajú.
Konflikt medzi Grékmi a Turkami stále cítia aj návštevníci ostrova. V oficiálnych informačných materiáloch sa dočítate, že júli 1974 šlo o „vojenskú inváziu“ aj „tureckú mierovú operáciu“ – podľa toho, ktorá strana materiál vydala.
Ostrov žije z turizmu, a stánok s informačnými materiálmi nájdete hneď po prílete na letisko. V informačnom centre vám popri propagácii piesočných pláží a historických pamiatok známych z kampane Love Cyprus ponúknu aj mapu Cypru, na ktorej je cez severnú časť ostrova jasné upozornenie, že ide o okupované územie. Všetky miestne názvy na mape sú uvedené po grécky. Absolútne nepoužiteľné na cestách po tureckej strane. Podobne je to aj s orientačným plánom hlavného mesta, na ktorý grécki kartografi rozkreslili iba jeho južnú časť. Ak sa potrebujete zorientovať v uliciach severnej časti mesta či ostrova, nezostáva vám nič iné, iba si priamo na prechode do Severocyperskej tureckej republiky vyzdvihnúť mapu s ďalšou polovicou plánu mesta alebo si kúpiť inú mapu ostrova, tentoraz s názvami miest v turečtine.
.kaviareň v palebnej zóne
Každá strana mesta má svoj charakter. Turecká časť je menej turisticky rozvinutá, ale o to autentickejšia. Hlavnú ulicu lemujú banky, zlatníctva, predajne mobilov a komunálni fotografi. Podľa ukážok vo výkladoch sa miestne fotoslužby točia okolo svadieb a vojakov. Turecká armáda ich má na severnej časti ostrova rozmiestnených okolo 35-tisíc. Obľúbené sú najmä portréty vojakov v uniforme pred tureckou vlajkou alebo rovno s vojenským krížnikom páliacim na nepriateľa či aspoň s podporou letectva. V tržnici je široký výber maskáčových tričiek počnúc detskými veľkosťami, psích známok, nepravých značkových kabeliek a dévedéčiek s tvrdým pornom.
Zopár desiatok metrov za tržnicou je medzi obytnými domami schovaný vojenský cintorín s hrobmi vojakov, ktorí padli v konfliktoch s Grékmi. Na viacerých hroboch sú iba podobizne mladíkov, mená chýbajú. Väčšina z nich padla počas toho istého dňa. Miesto sa volá Cintorín mučeníkov.
Jediné detské ihrisko nachádzam v miestnom parku priamo na mestských hradbách. Park je oplotený ostnatým drôtom. Suché trávniky, o ktoré sa roky nikto nestará, hrdzavé detské preliezačky zarastené burinou, nikde žiadne kvety. Park pôsobí opustene a smutno aj za slnečného počasia. Z jednej strany ho „stráži“ posádka tureckej armády, z druhej veža vojsk OSN. V najvzdialenejšom kúte parku je skromná kaviareň. Niekoľko plastových stolov a stoličiek pri plote oddeľujúcom tureckú a grécku časť mesta. Ak by v tejto chvíli začala prestrelka medzi armádami, kaviareň bude presne uprostred paľby. Zamilovaným dvojiciam musí toto deprimujúce miesto stačiť na romantické stretnutie, deti sem rodičia radšej nevodia.
V Severocyperskej tureckej republike prináša komplikácie, aké si my vieme len ťažko predstaviť. Neuznanie krajiny znamená, že severný Cyprus musí v medzinárodnom poštovom styku uvádzať na svojich zásielkach ako krajinu Mersin 10 Turkey (10. turecký okrsok) a všetku poštu posielať a prijímať cez Turecko. Podobne je to aj s medzinárodnou telefónnou predvoľbou. Severný Cyprus nemá pridelenú národnú internetovú doménu a na Skype ho nenájdete.
.koľko máš detí?
Na jednej strane hraničného plota vám ponúknu turecký kebab, na druhej strane grécky gyros. Ešte pravdepodobnejšie to však bude jeho libanonská obdoba giro, keďže ostrov je plný imigrantov a pravý Cyperčan predsa nebude zarezávať od rána do večera vo vlastnom fast foode. Na to sú prisťahovalci. Tak to chodí na oboch stranách ostrova.
„Koľko máš detí?“ zaujíma sa pri obede Filipínka od vedľajšieho stola. „Prečo iba jedno? Ja mám päť a šieste je na ceste,“ hrdo si ukazuje na brucho. Cyperská republika má najviac žiadateľov o azyl zo všetkých 51 krajín, ktoré štatisticky sleduje UNHCR. Na tisíc obyvateľov pripadá ročne 39 žiadostí o azyl. Okrem nich na gréckej strane žije a pracuje početná skupina migrantov z Ázie: z Filipín, Bangladéša, Pakistanu a aj veľa Rusov z bývalých sovietskych republík. Najviac ich človek stretne v starom meste, kde až polovicu obyvateľov tvoria práve imigranti.
Imigranti majú svoje špecializované obchody a miesta, kde sa stretávajú. Do ich spoločenského okruhu patrí kostol, nedeľné trhovisko a verejný park v nedeľu dopoludnia. Tam všade sú medzi svojimi a sami sebou. Zvyšok týždňa je len mizerne platená drina. Podľa prieskumov cyperskí Gréci vnímajú imigrantov v lepšom prípade ako chudobných cudzincov, ktorí stále hľadajú prácu, v tom horšom ako ľudí ochotných urobiť za peniaze čokoľvek. Ak môžu, sťahujú sa od nich do iných častí mesta.
Cyperskí Turci boli a stále sú na ostrove menšinou. Za čias britskej kolónie bol pomer Grékov a Turkov približne 4:1. Po rozdelení ostrova a vyhnaní Grékov ich veľa emigrovalo do cudziny – ušli pred chudobou a ďalšími možnými vojenskými konfliktmi. Dnes tu žije mnoho imigrantov z juhovýchodného Turecka, z oblastí susediacich so Sýriou či obývaných Kurdmi. Opatrne sa pýtam šoféra taxíka na jeho názor: „Sú potrební, lebo po 1974 tu ostalo iba málo obyvateľov. V našej dedine je ich viac ako tretina. Miestni ich nenávidia.“
.ulica, kde sa to všetko začalo
Ledra je hlavnou obchodnou ulicou v starom meste. Práve tu sa v 50. rokoch minulého storočia odohrali prvé etnické konflikty a ostnatý drôt prvýkrát rozdelil ulicu už v roku 1956. O niekoľko rokov neskôr ulicu a mesto rozsekla Zelená línia narysovaná britskými mierotvorcami. Po udalostiach v roku 1974 prechod z jednej časti mesta do druhej na ulici uzavreli úplne.
Pohyb ľudí je možné zakázať, ale vďaka spoločnej minulosti je život mesta na obidvoch stranách plota dodnes prepojený – funguje napríklad spoločná kanalizácia a elektrické rozvody. Na domoch v tureckej časti mesta v susedstve nárazníkovej zóny zostali tabule, kde je napísané, koho treba kontaktovať v prípade poruchy – a uvádzajú adresu na gréckom konci ulice. Samozrejme v angličtine, keďže infraštruktúru vybudovali, keď bol ostrov britskou kolóniou.
Kampane na podporu turistického ruchu sa síce snažia o idylický obrázok ostrova, no dnešný stav je v podstate stále len prímerím. Z jednej strany ostrova na druhú sa dá ísť len niekoľkokrát, checkpointy a ozbrojené vojenské hliadky nikomu na nálade nepridajú. Na pokoj zbraní dohliadajú na ostrove medzinárodné jednotky OSN. Slovensko má v misii UNFICYP približne dve stovky vojakov. Do širšieho povedomia verejnosti vstúpili, až keď vojak prešiel opitého kolegu služobným džípom.
Lepšie sme na tom v diplomatickej oblasti, kde pod gesciou slovenských veľvyslancov už dvadsať rokov prebiehajú pravidelné vzájomné stretnutia predstaviteľov obidvoch komunít. Keď viac ako 75 percent cyperských Grékov v predvečer vstupu do Európskej únie pred piatimi rokmi odmietlo v referende tzv. Annanov plán na zjednotenie ostrova a takmer 65 percent cyperských Turkov hlasovalo za, dlhoročné medzinárodné iniciatívy vyšumeli do prázdna. Turci zo Severu sa právom mohli cítiť odmietnutí susedmi z Juhu a Gréci v tomto smere nič nezískali. Vzájomný dialóg je preto určite viac ako potrebný.
Znovuotvorenie priechodu pre peších na ulici Ledra po 34 rokoch v apríli 2008 je teda pre mesto a celý ostrov obojstranne výhodné. Priechod v historickom centre mesta mesačne využíva okolo stotisíc osôb, takže významne zintenzívnil kontakty medzi obidvoma komunitami. Obyvatelia sa lepšie spoznávajú, prospieva to miestnym obchodníkom a v neposlednom rade zvyšuje príjmy z cestovného ruchu. Na oboch stranách plota azda postupne vzniká o niečo viac porozumenia. Tento rozdelený ostrov ho veľmi potrebuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.