Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa Vasca da Gamu

.časopis .téma

Pred 510 rokmi, 8. júla 1497, vyplávala z Lisabonu flotila troch plavidiel. Mali oboplávať Afriku a nájsť námornú cestu do Indie. Týmto činom sa zmenilo všetko – vznikla nová Európa, a tá vládla novému svetu. Začala sa éra Vasca da Gamu.

Pred 510 rokmi, 8. júla 1497, vyplávala z Lisabonu flotila troch plavidiel. Mali oboplávať Afriku a nájsť námornú cestu do Indie. Týmto činom sa zmenilo všetko – vznikla nová Európa, a tá vládla novému svetu. Začala sa éra Vasca da Gamu.


Keď sa dnes hovorí o „otcoch Európy“, myslí sa zväčša na politikov, ktorí po druhej svetovej vojne položili základy Európskej únie. Ak však hľadáme skutočných „otcov“, treba sa obzrieť viac dozadu, do onej zlatej éry, keď ľudia z nášho kúta sveta vládli moriam. Európania v istom zmysle dodnes profitujú z odvážnych činov tých mužov – Krištofa Kolumba, Bartolomea Diaza, Vasca da Gamu, Hernána Cortésa, Francisca Pizarra, Fernaa de Magalh?esa a ešte mnohých bezmenných, ktorých pochoval oceán alebo nános času. Ich príbehy sú veľké dobrodružstvá plné odvahy, vášne, ale aj ľsti, krvi a zrady. Práve títo muži stáli pri zrode novej Európy – hoci sa im dnes často krivdí.

.cesta k veľkosti
Pozorovateľ, ktorý by mal na začiatku 15. storočia zhodnotiť šance jednotlivých kultúr a regiónov zemegule na získanie najväčšieho vplyvu, by len ťažko stavil na Európu. A ešte menej na malé Portugalské kráľovstvo. Náš kontinent bol znesvárený, plienil ho mor i cudzí nájazdníci. Králi sa snažili presadiť svoju moc voči šľachte, pohraničné trenice boli na dennom poriadku, a navyše Európu z juhu a juhovýchodu sužovalo moslimské obkľúčenie. V roku 1453 padol Konštantínopol, hlavné mesto tisícročnej Byzantskej ríše. Rozľahlé despotické ríše Orientu vtedy oslňovali svojím bohatstvom i mocou – no napriek tomu padli v ďalších storočiach za obeť európskym dobyvateľom. Prečo práve Európa a prečo Portugalsko?
Rozdrobenosť nášho kontinentu bola v minulosti motorom pokroku. Konkurencia jurisdikcií, filozofií a technológií tu prebiehala na maličkom území, čím vznikol mimoriadny kvas. Išlo o feudálnu dobu, no už v 14. storočí sa v severotalianskych mestách a v Burgundsku objavujú zárodky vyspelého bankovníctva – teda aj kapitalizmu. Ak niektoré európske kráľovstvo znemožňovalo šikovným jednotlivcom realizáciu, hneď vedľa bola krajina, kde sa schopnosti dali uplatniť. O tom je napokon aj príbeh Krištofa Kolumba, ktorého plán západnej cesty do Indie najprv odmietli viacerí európski panovníci, až potom sa dočkal pomoci od Izabely Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho. Na porovnanie – čínsky námorný program cisár zrušil zo dňa na deň a „ríša stredu“ si tak podpísala vlastný rozsudok. Jej námorníci nemali na výber, nemohli sa zamestnať o dom ďalej. Pritom keby Čína pri svojich námorných plavbách vytrvala, mohla „objaviť“ ešte v polovici 15. storočia Európu a pravdepodobne by sa jej moreplavci vylodili v Amerike ešte pred Kolumbom. Lenže Číňania boli bohatí, všetko potrebné mali vo vlastnej krajine a na svoje cisárstvo sa pozerali ako na stredobod vesmíru. Takže o veľké zámorské plavby sa fatálne nezaujímali.
V Portugalsku to bolo inak. Neveľké kráľovstvo malo sotva milión obyvateľov a iba tisíc príslušníkov toho, čo by sme dnes označili za inteligenciu. Napriek tomu zmenil tento malý národ dejiny sveta. Portugalské námorné úspechy však neboli výsledkom náhody. Išlo o cieľavedomé úsilie naprieč niekoľkými generáciami.

.korenie a islam
Kľúčový bol rok 1415, keď Portugalci bez väčších strát dobyli severoafrický prístav Ceuta. Boj proti moslimom v Afrike sa chápal ako pokračovanie reconquisty Pyrenejského polostrova. Odvážny plán s využitím momentu prekvapenia vymysleli synovia kráľa Jána I., medzi nimi ambiciózny Henrich, ktorý neskôr dostal prezývku „Moreplavec“ (aj keď sa sám na nijakej objaviteľskej námornej plavbe nezúčastnil). Z hľadiska moslimského sveta bola Ceuta nedôležitý prístav. No Portugalci tu ukoristili nevídané bohatstvo. Moslimovia zarábali vďaka tomu, že blokovali priame obchodné spojenie medzi Európou a Indiou. Korenie, ktoré bolo v tom čase v európskych domácnostiach extrémne vzácne a cenené, sa s nepatrnými nákladmi pestovalo v Indii a dnešnej Indonézii. Moslimskí priekupníci ho cez Blízky východ prevážali na pobrežie Stredozemného mora, kde ho predávali Janovčanom a Benátčanom s veľmi vysokou prirážkou. Samozrejme, za ďalšiu prepravu na európske trhy si aj tí čosi prihodili, a tak bola konečná cena korenia vysoká. Korenie sa v Európe používalo nielen na ochucovanie potravín, ale aj ako liek. Portugalci si uvedomili, že moc „Maurov“ (ako volali moslimov) môžu oslabiť tak, že oboplávajú Afriku a otvoria alternatívnu cestu do Indie.

Nešlo pritom len o obchod – aby sa krajina vyhla sporom o následníctvo, utiahol sa princ Henrich do úzadia a od roku 1419 začína s budovaním portugalského námorného programu. Pod jeho vedením odštartovalo zhromažďovanie máp a údajov o ďalekých krajinách. Do úsilia zapriahol aj svoje osobné financie. Pripisuje sa mu založenie námornej akadémie v Sagrese, kde sa mali trénovať posádky a zdokonaľovať konštrukcia lodí.
Podľa niektorých autorov bolo z hľadiska námornej techniky logické, že práve Portugalsko urobilo prvý odvážny krok do Atlantiku. Michel Du Jourdin v knihe Európa a more identifikuje dve námorné tradície, ktoré sa spočiatku rozvinuli oddelene v severnom Atlantiku a vo východnom Stredomorí. Prvú symbolizoval vikinský „langskip“ a hanzová obchodná „koga“. Druhú grécka triéra, rímska galéra a veslové lode Janovčanov a Benátčanov. Kým ťažisko severnej námornej tradície postupovalo na juh, stredomorské ťažisko sa plazilo na západ. Obe tradície sa stretli a spojili na najzápadnejšom cípe Európy, ktorým je práve Portugalsko. Z dnešného hľadiska pôsobia portugalské karavely nesmierne krehko. Vo svojej dobe však priniesli niekoľko podstatných zlepšení. Ich tvar bol aerodynamickejší, mali zaoblenú provu a hranatú kormu. Používali sa na nich nielen tradičné latinské, ale aj štvorhranné plachty, ktoré umožňovali rýchlejší pohyb a plavbu proti vetru.
Prvé úspechy sa dostavili čoskoro. V roku 1419 bola objavená Madeira a v roku 1427 Azory. Okamžite sa začalo s ich kolonizáciou a hospodárskym zužitkovaním. Veľkou, predovšetkým psychologickou bariérou pri ďalšom prenikaní na juh pozdĺž afrického pobrežia bol mys Bojador. Námorníci si mysleli, že sa za ním skrýva koniec sveta. Voda sa tu mala variť a Portugalci verili, že tu v mori žijú príšery. Od roku 1422 vysielal Henrich Moreplavec jednu výpravu za druhou, aby mys Bojador oboplávali. No kapitáni zlyhávali, často ich k návratu donútili vlastné poverčivé posádky. Dokázal to až Gil Eanes v roku 1434. Namiesto priameho oboplávania mysu sa vydal na šíre more a k africkému pobrežiu zamieril, až keď bolo jasné, že ho minuli.
Keď v roku 1460 princ Henrich zomrel, dostali sa Portugalci až k pobrežiu dnešného Sierra Leone. Posledným významným činom, ktorý sa udial za jeho života, bolo objavenie a osídlenie Kapverd. Investície do plavieb sa vracali jednak z obchodu s čiernymi otrokmi, do ktorého Portugalci vstúpili v roku 1441, ale aj vďaka zlatu z afrického vnútrozemia a pestovaniu vína a cukru na Atlantických ostrovoch. Dodnes sa Portugalcom vyčíta, že do Afriky a Ázie priniesli len smrť, skazu, otroctvo a násilie. No faktom ostáva aj to, že násilnými boli tieto oblasti odjakživa a otroctvo sem priniesli dlhé stáročia pred Portugalcami Arabi.

.ján II. preberá kormidlo
Po smrti princa Henricha objaviteľské úsilie Portugalska nachvíľu poľavilo. Kráľovstvo sa zmietalo vo vnútorných problémoch, veľa energie si vyžiadali aj konflikty so susedným Kastílskom. Nie je však vylúčené, že práve v tom medziobdobí sa Portugalci dostali až do Ameriky. V roku 1474 nadobudol kapitán Jo?o Vaz Corte-Real na Azorách dedičnú pôdu, pretože dva roky predtým sa mu podarilo objaviť takzvanú Terra Nova de Bacalhau („Novú zem tresky“). Niektorí vedci predpokladajú, že mohlo ísť o Newfoundland (dnešnú kanadskú provinciu). Dvadsať rokov pred Kolumbom! Problém je, že Portugalci svoje objavy všemožne utajovali a mnohé historické záznamy boli zničené pri apokalyptickom zemetrasení Lisabonu v roku 1755. Preto sú detailné informácie o mnohých moreplavcoch neúplné.   
V roku 1481 sa Portugalsko opäť konsolidovalo. Na trón nastupuje Ján II., panovník ako vystrihnutý z Machiavelliho Vladára. Tento kráľ brutálnou mocou láme odpor šľachty a berie jej majetky. V dnešnej Ghane zriaďuje portugalskú námornú pevnosť S?o Jorge da Mina, aby dostal obchod s otrokmi a zlatom spod vplyvu moslimov. Príjmy kráľovskej pokladnice sa zdvojnásobujú a Portugalci vo vzdialených vodách získali dôležitý oporný bod. Témou dňa sa opäť stala námorná cesta do Indie. Presne tomu účelu slúžila plavba, pri ktorej Diogo Cao objavil v roku 1482 rieku Kongo, ale aj cesta Bartolomea Diaza. Ten v roku 1488 oboplával Mys dobrej nádeje a bol pripravený preniknúť do Indického oceánu. Jeho posádka sa však postavila proti. Tieto dlhé výpravy boli lotériou, smrť si pravidelne vyžadovala svoju daň. Diazova posádka trpela skorbutom, ktorý vznikal na nekonečných plavbách vinou nedostatku vitamínu C. Jeho pôvod bol dlho neznámy a prejavoval sa hnisaním ďasien, vypadávaním zubov, únavou, ťažkým hojením rán a zápalmi kĺbov (námorníkov strašil skorbut až do 18. storočia).
Diaz otvoril dvere do Indie, ale nevládal nimi prejsť. Nový portugalský kráľ Manuel I. poveril ďalšou plavbou svojho dôverníka, Vasca da Gamu (1469 – 1524). Mali s ním ísť najlepší lodivodi krajiny. Sám Bartolomeu Diaz dostal príkaz sprevádzať výpravu až po Kapverdské ostrovy. Da Gama dostal k dispozícii tri lode: Bérrio, ďalej S?o Rafael, ktorej velil da Gamov brat Paulo a veliteľovu vlajkovú loď S?o Gabriel. Spolu bolo na palubách približne 180 mužov. Okrem zmapovania cesty do Indie dostal Vasco za úlohu nájsť bezpečný kresťanský prístav, ktorý mohol byť na území hypotetickej „ríše kňaza Jána“, o ktorej existencii špekulovala stredoveká Európa. Malo ísť o kresťanskú monarchiu v strede moslimského územia. Portugalský kráľ si veľmi želal uzavrieť s touto krajinou spojeneckú zmluvu za účelom dobytia Jeruzalema.
Objavné plavby neboli poháňané len zištnými motívmi. Silná kresťanská viera charakterizovala a inšpirovala portugalských vládcov aj mnohých námorníkov. Nešlo o ľudí, ktorí by všetky kultúry, civilizácie a životné štýly považovali za rovnako dobré. Boli to horliví katolíci, ktorým viera dodávala silu nielen v súvislosti s každodennými výzvami, ale aj v stáročia trvajúcom boji za oslobodenie Pyrenejského polostrova spod moslimskej nadvlády. Cudzie kultúry naozaj nevnímali ako rovnocenné, aj keď sa často na prvý pohľad zdali bohatšie a vyspelejšie od Európanov. Brali ich ako priestor pre šírenie evanjelia. Tieto náboženské úvahy boli pri plavbách rovnako dôležité ako hospodárske a geostrategické otázky.

.veľká plavba
Lodiam Vasca da Gamu najskôr žičilo šťastie. Približne až po pobrežie dnešnej Libérie kopírovala flotila západoafrické pobrežie. Potom opísala veľký západný polkruh naprieč Atlantikom a  4. novembra 1497 pristáli v zátoke Sv. Heleny na západnom pobreží dnešnej Juhoafrickej republiky. Pri oboplávaní južného cípu Afriky párkrát pristáli a narážali na čiernych domorodcov, ktorých správanie bolo nevyspytateľné. Občas museli tasiť zbrane. Keď v januári 1498 preplávali do Indického oceánu, našli na pobreží kamenný stĺp, ktorý označoval miesto, kam sa pred desiatimi rokmi dostal Diaz (portugalskí kapitáni takzvanými padr?es značkovali svoje cesty i územia, ktoré zabrali pre svojho kráľa).   
Na jar Vascove lode pristáli v moslimských prístavoch na východoafrickom pobreží. Sprvu šlo všetko hladko, ale keď sa domáci dozvedeli, že námorníci sú kresťania, začali im klásť odpor a pokúšali sa obsadiť lode. Portugalské plavidlá sa výzbrojou svojim moslimským protivníkom vyrovnali, ale plavili sa v neznámych vodách. Nepriateľ mal navyše číselnú prevahu. Vascove vodcovské schopnosti boli v tých situáciách viackrát vystavené skúškam – keby v nich zlyhal, celá výprava by sa skončila nezdarom.
Dobrého prijatia sa Vascovým lodiam dostalo jedine v Malindi. Miestny vládca totiž dúfal, že Portugalci mu pomôžu proti konkurenčnej Mombase, kde ich privítali s nevraživosťou. Dal dokonca moreplavcom k dispozícií lodivodov, ktorí sa vyznali v prúdoch Indického oceánu. Tí ich za 26 dní bezpečne priviedli do prístavu Kalikat v južnej Indii. S miestnym vládcom, zamorinom, uzavrel Vasco obchodnú zmluvu, naložil korenie a po niekoľkých násilných incidentoch odplával domov. Tým objavil pre Európanov cestu do Indie, a zároveň pre Indov otvoril cestu do Európy. Arabskí obchodníci naliehali na zamorina, aby Portugalcov pozabíjal. No Indom sa zdalo, že moslimovia platia za korenie málo a alternatívna cesta by aj im mohla priniesť vyššie zisky. Svoju rolu zohrala aj veštba, veľmi podobná tej, na ktorú neskôr Cortés narazil v ríši Aztékov: niekedy okolo roku 1000 bolo vyslovené proroctvo, podľa ktorého raz Indiu ovládne vzdialený kráľ s bielymi poddanými. Vraj „ľudia na súši budú musieť poslúchať pánov mora“, ale tomu, kto proti cudzincom nepozdvihne zbraň, sa nič nestane.

.dôsledky      
Vasco da Gama sa do Lisabonu vrátil 9. septembra 1499. Dve tretiny námorníkov vrátane jeho brata zomrelo počas vyše dvojročnej výpravy. Trasa bola dlhšia ako rovník, no korenie, ktoré lode priviezli, urobilo z akcie ziskovú záležitosť. Portugalský kráľ zahrnul Vasca čestnými titulmi i bohatstvom. Vo veku tridsať rokov sa Vasco stal jedným z najbohatších mužov v krajine.
Druhá výprava do Indie, ktorej velil Pedro Cabral, objavila v roku 1500 úplnou náhodou Brazíliu. V roku 1502 vyplával do Indie opäť aj Vasco, tentoraz s flotilou 21 ťažko vyzbrojených lodí. Zakladal oporné body a v Indickom oceáne postavil základy portugalskej koloniálnej ríše. Moslimský obchodný monopol bol zlomený a malá krajina na okraji Európy sa vďaka riskantným činom svojich moreplavcov premenila na impérium (samotný Vasco da Gama zomrel v roku 1524 v Indii, keď robil poriadky s korupciou v koloniálnej správe). Do Lisabonu začalo prúdiť nepredstaviteľné bohatstvo. Portugalská ríša sa rozrástla do východnej Ázie obsadením Molúk (1511), čínskeho Macaa (1557) a otvorením obchodnej stanice v japonskom Nagasaki (1571). Cesta z Európy do Japonska a späť trvala tri roky. Portugalci prepojili námorným obchodom odľahlé kúty sveta.
Jediným konkurentom bolo v tom čase Španielsko, ale vzájomné vzťahy upravila pápežská zmluva z Tordesillas v roku 1494. Španieli sa mohli realizovať v Amerike (s výnimkou Brazílie), Portugalcom patrila Afrika a Indický oceán. Filozof a ekonóm Adam Smith neskôr vyhlásil, že „objavenie Ameriky a cesty do Indie okolo Mysu dobrej nádeje sú dve najväčšie a najdôležitejšie udalosti v zaznamenanej histórii ľudstva.“
Portugalsko zmenilo Európu aj svet, no na výslní sa dlho neudržalo: neskôr ho vytlačili iné európske veľmoci. Dôvodom bolo najmä to, že impérium sa ukázalo pre taký malý národ veľkým sústom. „Boh dal Portugalcom za kolísku malú krajinu, ale za hrob celý svet,“ skonštatoval v 17. storočí neznámy jezuita. Ambiciózne plavby boli náročné na ľudské zdroje – námorníci zomierali na skorbut, koloniálnych vojakov a úradníkov márnili tropické choroby. Počas personálnej únie oboch iberských kráľovstiev (1580 – 1640) sa portugalské kolónie stali terčom útokov Angličanov, Holanďanov a Francúzov. Tí prebrali časti portugalského obchodu. Lisabon si zvyšky svojej ríše uchoval až do 70. rokov 20. storočia, keď nezávislosť získali Mozambik a Angola.
Vasco da Gama je najväčším hrdinom Portugalska. Je dôkazom, že aj malá krajina dokáže veľké veci. Každý školák tu dodnes číta národný epos Lusovci –  Luís Vaz de Cam?es v ňom opisuje Vascovu cestu do Indie ako Bohom inšpirovaný výkon.

.lukáš Krivošík
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite