Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O nedovolenej návšteve

.igor Lukáč .tomáš Prištiak .časopis

Kauza Cervanová pokračuje. Je pritom zaujímavé, že aktivity „obhajcov“ odsúdených sú viditeľnejšie než aktivity „protistrany“. Na obranu či spochybnenie viny odsúdených odznelo veľa argumentov, majúcich váhu nepriameho dôkazu či dôvodu na zamyslenie.

Opačná strana sa obmedzila na formálne odkazy na „procesnú čistotu“, podporenú niekoľkými (nie všetkými) priznaniami odsúdených. Táto strana sa snaží o navodenie atmosféry, že nie je čo riešiť. Reprezentuje štát, ktorý prostredníctvom justície nechal opätovne uväzniť niektorých z aktérov a podporil tak dlhodobo sugerovanú verziu, že ide o skupinku chronických sťažovateľov, ktorí z vlastného zlyhania chcú vytĺcť akýsi kapitál. Táto strana si však neuvedomuje, že svojím postupom poskytuje argumenty aj proti sebe samej.
Ukážkovo vyznieva zdôvodnenie odopretia návštevy Štefana Hríba v leopoldovskej väznici u posledného z odsúdených, ktorí sa nachádza za mrežami. Nebudem citovať formálne a obsahovo pružné stanovisko Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže. Bližšie sa pozriem len na tú jeho časť, ktorá hovorí, že požadovaná návšteva by nebola na prospech resocializačného procesu odsúdeného Andrášika. Trefne zareagoval ašpirant na návštevu: On je asociál?
A teraz moja osobná empíria – na základe dlhoročnej skúsenosti s väznenými osobami, ich psychologickým vyšetrovaním, skúmaním anamnézy, trestných spisov i správania môžem vysloviť názor, že „asociálnosť“ je určitá vlastnosť, či skôr smerovanie osobnosti, ktoré je nezávislé od spoločenského kontextu či panujúceho politického systému. Asociálnosť sa dá prirovnať k chorobe (hoci z psychologického hľadiska chorobou nie je), ktorej nositeľ má istý vírus a je len otázkou času a príležitosti, kedy sa prejaví aj navonok viditeľným či „pociťovateľným“ spôsobom. Tu sme pri ďalšom dôležitom rozlišovacom znaku asociálnosti – najlepším dôkazom jej prítomnosti v osobnosti človeka je jeho bežná životná prax.
Možno si ešte spomenieme na známe „figúry“ slovenského podsvetia, ktorých kariéra sa začala za bývalého režimu. Títo ľudia sa v období po roku 1989 usilovali svoje asociálne či rovno zločinecké správanie ospravedlniť dovtedajším režimom a jeho nespravodlivou justíciou. Nebol to vždy neoprávnený argument. Komunistický režim naozaj dokázal produkovať akéhosi „homo criminalis“, nezmyselne tvrdo postihoval banálnych delikventov, zvlášt vtedy, ak bola ich trestná činnosť nejakým spôsobom poškodzujúca „socialistický majetok“ alebo smerovala k „nedovolenému opusteniu republiky“. Režim si tak vyrábal zarytých odporcov aj z ľudí, ktorí by sa inak o politiku nezaujímali. Podstatné však je, že tí z odsúdených, ktorí mali asociálnosť takpovediac „pod kožou“, sa pomerne rýchlo prejavili aj v novom systéme. Zmenili len formu, nie však podstatu. Zločinecká morálka im zostala.
A sme pri kľúčovej otázke – prečo sa ani jeden zo siedmich Nitranov nedopustil v priebehu dvadsiatich rokov žiadneho trestného činu či aspoň nejakého protispoločenského konania, hoci na to mali podľa súdneho znalca všetky intelektuálne a morálne predpoklady? Zvlášt deväťdesiate roky pritom predstavovali „pole neorané“ pre rôzne fakturačné podvody, DPH, tunelovanie, v čom by sa práve takáto partia akademicky vzdelaných asociálov mala „nájsť“ a prejaviť. Ale oni nič, ani v ekonomickej kriminalite, ani v násilnej, skrátka nič. Oni len ustavične otvárajú to, čo je podľa terajšej slovenskej justície jasné a uzavreté.
Odpoveď na otázku je jasná – nesprávali sa asociálne, lebo asociáli nie sú. A keďže nie sú asociáli, nie je treba ich „resocializovať“.
Som presvedený, že návšteva šéfredaktora .týždňa v leopoldovskej väznici nepredstavuje nijaké spoločenské nebezpečenstvo pre nikoho z nás, a vôbec nie pre Milana Andrášika a jeho „resocializáciu“. Platná legislatíva takú návštevu umožňuje, záleží len na výklade a uplatnení. Aby som sa príliš neodklonil od ducha článku, nehľadám zatiaľ dôvody zamietnutia návštevy v rôznych ideových základoch .týždňa a štátneho aparátu. Dúfam, že „diagnóza praxou“ bude ďalším podporným argumentom pre všetkých, ktorých sa kauza Cervanová stále bolestne dotýka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite