Nie v zmysle, že by sa od 90. rokov nestal väčší zločin v kriminálnom zmysle slova, ale že jedna ústavná inštitúcia využila svoje výlučné postavenie a kompetencie – a jej obeťou sa stala spravodlivosť. Za bieleho dňa a formálne v súlade s ústavou. Minulotýždňové rozhodnutie Ústavného súdu však nemá iba dopad na spravodlivosť a boj proti korupcii. Rozhodnutie má tri konkrétne politické dôsledky. Paradoxne, dva z nich vyznievajú pre budúcnosť pozitívne.
.šokujúci verdikt
Začnime však samotným rozhodnutím. Sedem z trinástich ústavných sudcov našlo proti Špeciálnemu súdu prekvapivé výhrady. Podľa väčšiny sudcov je existencia tohto súdu v rozpore s ústavnými článkami, podľa ktorých je Slovenská republika právny štát, súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy, sudcovia sú pri výkone svojej moci nezávislí, viazaní iba ústavou, medzinárodnými zmluvami a zákonmi, čo v kombinácii s článkom garantujúcim ľudskú slobodu a rovnosť v právach – čuduj sa svete – znamená, že Špeciálny súd bol zriadený proti ústave. Je to zvláštne, pretože práve vyššie menované články ústavy boli v skutočnosti motívmi, ktoré viedli k vzniku Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry.
Sudcovia na okresnej a krajskej úrovni sa nesprávali v boji proti korupcii dostatočne nezávisle a nestranne, ich rozhodovanie budilo dojem, že nie sú viazaní iba ústavou a zákonmi, a to ohrozovalo nielen rovnosť ľudí v dôstojnosti a právach, ale aj právny charakter štátu. Preto bolo potrebné pretrhnúť miestne väzby, vytvoriť súd s celonárodnou pôsobnosťou a obsadiť ho sudcami, ktorých nezávislosť nemôže byť spochybnená. Preto je až šokujúce, k čomu sa nám sedem ústavných sudcov svojím rozhodnutím vlastne priznalo. Bezpečnostnú previerku, ktorá bola pre iniciátorov vzniku Špeciálneho súdu zárukou nestrannosti a nezávislosti sudcu, vidia ústavní sudcovia úplne reverzne. Bezpečnostná previerka nie ako potvrdenie čistého profilu a minulosti kandidáta, ale ako prekážka pre nezávislosť sudcov. Šokujúce. Nie spretrhanie komunálnych väzieb a celonárodná pôsobnosť, ale ich opak je zárukou právneho štátu. Takto chápu ústavnosť sudcovia Macejková, Mochnáčová, Ľalík, Auxt, Brňák, Dobrík a Kohut. Dve ženy a päť mužov, ktorí z Ústavného súdu urobili druhú komoru parlamentu. Komoru, ktorej vládne koalícia HZDS a SNS. Práve politika je totiž podstatou tohto rozhodnutia.
.radikálnejší ako Ficova vláda
Nejde o žiadnu novinku. Rovnaký problém, známy pod označením súdny aktivizmus, rieši celý západný svet. Jeho podstatou je presadzovanie politickej agendy z voľnej interpretácie ústavných článkov. To, čo nedokáže schváliť parlament, pretože si to väčšina spoločnosti jednoducho nepraje, bez problémov schvália ústavní sudcovia.
Americký sudca Robert H. Bork, ktorý bol neúspešným kandidátom na post ústavného sudcu za vlády Ronalda Reagana, to v knihe Coercing Virtue nazval „americkou chorobou“. Návrh na zrušenie Špeciálneho súdu Ficova vláda neschválila. A rovnako by neprešiel ani v súčasnom slovenskom parlamente. Fakt, že ho zrušila tretia moc v štáte, svedčí o tom, kto tvorí väčšinu na Ústavnom súde a že tento súd je dnes radikálnejšou inštitúciou ako Ficova vláda či slovenský parlament, ktorému vládne postkomunistická koalícia. Takýto zásah do ústavnosti znesie porovnanie iba s Mečiarovými amnestiami. Vráťme sa však k politike.
.pozitívne dôsledky
Košické rozhodnutie dvoch žien a piatich mužov má naozaj aj svoje pozitívne dôsledky. Tým prvým je vynútená ostrakizácia HZDS a SNS. Dvoch strán z okraja politického spektra, dvoch tvárí slovenského postkomunizmu, ktoré po voľbách 2006 rehabilitoval Róbert Fico.
Po troch rokoch vlády je už aj Ficovi zrejmé, že to bola chyba. Preto rozdelenie koalície na dve časti – na Smer a na HZDS so SNS – je dobrou správou pre budúcnosť. Ak na Slovensku nebude strana ochotná vládnuť s Mečiarom a Slotom, tak je to dôležitý posun. Nech to znie dnes akokoľvek samozrejme, ešte pred troma rokmi to nebolo samozrejmé Mikulášovi Dzurindovi, ktorý chcel vládnuť s HZDS a pred dvoma rokmi Danielovi Lipšicovi, ktorý vtedy v rozhovore pre Hospodárske noviny špekuloval aj o možnej koalícii so SNS.
Druhým pozitívnym dôsledkom bude väčšia pozornosť venovaná obsadeniu Ústavného súdu. Keď boli na začiatku roku 2007 menovaní šiesti noví ústavní sudcovia, z ktorých mimochodom minulý týždeň až piati hlasovali proti Špeciálnemu súdu, tak sa ani v parlamente, ani v médiách neodohrala žiadna významnejšia diskusia. Zasadnutie parlamentu trvalo krátko a parlament aj väčšina médií sa správali, ako keby sa obsadzoval Výkonný výbor Fondu národného majetku, nič viac. Dôsledkom je nižšia kompetentnosť a nevyhnutne aj autorita košického súdu.
Správanie väčšiny ústavných sudcov však hovorí jasnou rečou: problémom nie je len stav slovenského súdnictva. Aj táto ryba smrdí od hlavy. Dnes je veľkým problémom Slovensku aj zloženie Ústavného súdu. Ak teda existuje nejaká lekcia, ktorá z minulého týždňa plynie, tak je to skutočnosť, že boj proti zločinu a vládnutie s HZDS či SNS nejde dokopy. Ani v parlamente, ani na Ústavnom súde.
.šokujúci verdikt
Začnime však samotným rozhodnutím. Sedem z trinástich ústavných sudcov našlo proti Špeciálnemu súdu prekvapivé výhrady. Podľa väčšiny sudcov je existencia tohto súdu v rozpore s ústavnými článkami, podľa ktorých je Slovenská republika právny štát, súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy, sudcovia sú pri výkone svojej moci nezávislí, viazaní iba ústavou, medzinárodnými zmluvami a zákonmi, čo v kombinácii s článkom garantujúcim ľudskú slobodu a rovnosť v právach – čuduj sa svete – znamená, že Špeciálny súd bol zriadený proti ústave. Je to zvláštne, pretože práve vyššie menované články ústavy boli v skutočnosti motívmi, ktoré viedli k vzniku Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry.
Sudcovia na okresnej a krajskej úrovni sa nesprávali v boji proti korupcii dostatočne nezávisle a nestranne, ich rozhodovanie budilo dojem, že nie sú viazaní iba ústavou a zákonmi, a to ohrozovalo nielen rovnosť ľudí v dôstojnosti a právach, ale aj právny charakter štátu. Preto bolo potrebné pretrhnúť miestne väzby, vytvoriť súd s celonárodnou pôsobnosťou a obsadiť ho sudcami, ktorých nezávislosť nemôže byť spochybnená. Preto je až šokujúce, k čomu sa nám sedem ústavných sudcov svojím rozhodnutím vlastne priznalo. Bezpečnostnú previerku, ktorá bola pre iniciátorov vzniku Špeciálneho súdu zárukou nestrannosti a nezávislosti sudcu, vidia ústavní sudcovia úplne reverzne. Bezpečnostná previerka nie ako potvrdenie čistého profilu a minulosti kandidáta, ale ako prekážka pre nezávislosť sudcov. Šokujúce. Nie spretrhanie komunálnych väzieb a celonárodná pôsobnosť, ale ich opak je zárukou právneho štátu. Takto chápu ústavnosť sudcovia Macejková, Mochnáčová, Ľalík, Auxt, Brňák, Dobrík a Kohut. Dve ženy a päť mužov, ktorí z Ústavného súdu urobili druhú komoru parlamentu. Komoru, ktorej vládne koalícia HZDS a SNS. Práve politika je totiž podstatou tohto rozhodnutia.
.radikálnejší ako Ficova vláda
Nejde o žiadnu novinku. Rovnaký problém, známy pod označením súdny aktivizmus, rieši celý západný svet. Jeho podstatou je presadzovanie politickej agendy z voľnej interpretácie ústavných článkov. To, čo nedokáže schváliť parlament, pretože si to väčšina spoločnosti jednoducho nepraje, bez problémov schvália ústavní sudcovia.
Americký sudca Robert H. Bork, ktorý bol neúspešným kandidátom na post ústavného sudcu za vlády Ronalda Reagana, to v knihe Coercing Virtue nazval „americkou chorobou“. Návrh na zrušenie Špeciálneho súdu Ficova vláda neschválila. A rovnako by neprešiel ani v súčasnom slovenskom parlamente. Fakt, že ho zrušila tretia moc v štáte, svedčí o tom, kto tvorí väčšinu na Ústavnom súde a že tento súd je dnes radikálnejšou inštitúciou ako Ficova vláda či slovenský parlament, ktorému vládne postkomunistická koalícia. Takýto zásah do ústavnosti znesie porovnanie iba s Mečiarovými amnestiami. Vráťme sa však k politike.
.pozitívne dôsledky
Košické rozhodnutie dvoch žien a piatich mužov má naozaj aj svoje pozitívne dôsledky. Tým prvým je vynútená ostrakizácia HZDS a SNS. Dvoch strán z okraja politického spektra, dvoch tvárí slovenského postkomunizmu, ktoré po voľbách 2006 rehabilitoval Róbert Fico.
Po troch rokoch vlády je už aj Ficovi zrejmé, že to bola chyba. Preto rozdelenie koalície na dve časti – na Smer a na HZDS so SNS – je dobrou správou pre budúcnosť. Ak na Slovensku nebude strana ochotná vládnuť s Mečiarom a Slotom, tak je to dôležitý posun. Nech to znie dnes akokoľvek samozrejme, ešte pred troma rokmi to nebolo samozrejmé Mikulášovi Dzurindovi, ktorý chcel vládnuť s HZDS a pred dvoma rokmi Danielovi Lipšicovi, ktorý vtedy v rozhovore pre Hospodárske noviny špekuloval aj o možnej koalícii so SNS.
Druhým pozitívnym dôsledkom bude väčšia pozornosť venovaná obsadeniu Ústavného súdu. Keď boli na začiatku roku 2007 menovaní šiesti noví ústavní sudcovia, z ktorých mimochodom minulý týždeň až piati hlasovali proti Špeciálnemu súdu, tak sa ani v parlamente, ani v médiách neodohrala žiadna významnejšia diskusia. Zasadnutie parlamentu trvalo krátko a parlament aj väčšina médií sa správali, ako keby sa obsadzoval Výkonný výbor Fondu národného majetku, nič viac. Dôsledkom je nižšia kompetentnosť a nevyhnutne aj autorita košického súdu.
Správanie väčšiny ústavných sudcov však hovorí jasnou rečou: problémom nie je len stav slovenského súdnictva. Aj táto ryba smrdí od hlavy. Dnes je veľkým problémom Slovensku aj zloženie Ústavného súdu. Ak teda existuje nejaká lekcia, ktorá z minulého týždňa plynie, tak je to skutočnosť, že boj proti zločinu a vládnutie s HZDS či SNS nejde dokopy. Ani v parlamente, ani na Ústavnom súde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.