Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sviatok sestier Dealových

.tomáš Prištiak .časopis .hudba

Americký rokenrol, japonský hudobný adrenalín, trochu hip-hopu. Postpunkoví veteráni, čudesní pesničkári, alternatívni rockeri. Veselé dievčatá z Brazílie, vážny Tricky z Bristolu. To je hudba, ktorú majú rady sestry Kim a Kelley Dealové. To je ATP Curated by The Breeders, veľký festival v malom anglickom mestečku.

Z Bratislavy sa dostanete do Bristolu za necelé dve hodiny. Sto míľ z bristolského letiska do mestečka Minehead v Somersete prejdete verejnou dopravou zhruba za štyri hodiny. Sú to však zaujímavé štyri hodiny.

.anglicko a Angličania
„Idete na Temple Meads?“ pýtam sa moletnej šoférky veľkého bieleho autobusu, ktorý má na boku polmetrovými písmenami napísané „Bristol Airport – Temple Meads – Bristol Bus & Coach Station“ a nápis s tým istým obsahom bliká rovno nad autobusovými dverami. Dievčina, ktorá zároveň šoféruje, predáva lístky a ukladá kufre do batožinového priestoru, mi namiesto pochopiteľného „Nevieš čítať?“ s úsmevom povie: „Presne tak, ideme do Temple Meads, pane,“ predá mi lístok a hoci platím 20-librovou bankovou, ani jej nenapadne frflať o tom, že nemá drobné. Naopak: pekne sa poďakuje a keď vystupujem na železničnej stanici Temple Meads, zapraje mi „nice time in Bristol“. A tak sa správa ku každému cestujúcemu.
Angličania: manažéri v oblekoch, s hrubými črtami tváre, dámy všetkých hmotnostných kategórií v zimných kabátoch s kožušinovými kapucňami a holými nohami v letných sandáloch či lodičkách, nedbalo elegantná mládež s ipodmi vo vreckách a slúchadlami v ušiach, sivovlasý dôchodca, ktorý si pod pazuchou nesie poľovnícku trojnožku, aby si na ňu mohol sadnúť na zastávke autobusu, srdečný policajt s oxfordským prízvukom a africkými predkami, majiteľka kaviarne, oslovujúca zákazníkov „my dear lovely“, chlapi v dresoch ManU s chrapľavými hlasmi a pohármi piva v rukách, výkrikmi „Come on Reds!“ povzbudzujúci svoje mužstvo pred televíznou obrazovkou v krčme menom The Hairy Dog, zhovorčivý majiteľ reštaurácie, rozmýšľajúci o tom, že predá rodičovský dom v Bangladéši a kúpi si letnú chatku v Bulharsku, hluční tínedžeri, smerujúci z dediny do mesta „to get pickled“, teda „naložiť sa“ (v alkohole, samozrejme). Angličania: červenolíci Anglosasi, aristokraticky pôsobiaci Indovia, priateľskí Afričania. Skoro vždy zdvorilí, niekedy príliš sebavedomí, občas hrubí, často škaredí, nikdy nezaujímaví. Inými slovami: zvláštny národ, ktorý nemožno nemilovať.
Bristol je mesto veľké asi ako Bratislava. Jeho história patrí námorníkom, súčasnosť priemyslu. V daždi a vetre toto slávne mesto nevyzerá lákavo. Keď však vlak opustí industriálne predmestia s poloprázdnymi výrobnými halami, krajina sa zmení na britskú idylu: zvlnené lúky, na ktorých sa pasú ovce a kravy, malé dedinky s kamennými a mestečká s tehlovými domami, kostoly s nešpicatými štvorhrannými vežami. Plagáty s nápisom „Vote for change, vote conservatives!“ sa objavujú medzi kríkmi a stromami. Nie je ich však veľa. Eurovoľby nie sú ani na anglickom vidieku príliš atraktívne.
Po štyroch hodinách (autobus – vlak – autobus) vystupujem na prímorskej promenáde v mestečku Minehead. Ubytujem sa v „guest house“ a popri pláži a kráčam do Butlin´s Holiday Centre. ATP Festival sa začal pred pár hodinami, prišiel som kvôli nemu a nechcem stratiť ani minútu.

.all tommorrow´s parties
All Tommorrow´s Parties je známa pieseň skupiny Velvet Underground. V roku 1999 inšpirovala Barryho Hogana, ktorý bol unavený z obrovských festivalov a cítil potrebu zorganizovať komornejšie stretnutie zaujímavých muzikantov a ich pozorných poslucháčov. Od začiatku boli pre ATP Festivaly typické dve veci: kurátori a „spoločné bývanie“. Dramaturgiu každého festivalu má na starosti Hoganom prizvaný kurátor, ktorým je spravidla známa kapela či s hudbou spojení výtvarníci. Na prvom festivale to bola napríklad skupina Belle & Sebastian, neskôr sa v kurátorskom kresle vystriedali Portishead, Yeah Yeah Yeahs, Sonic Youths či Nick Cave & The Bad Seeds. Každý festival je tak pohľadom do hudobného sveta kurátorov, pričom je takmer automaticky zabezpečená vysoká kvalita festivalového „line up-u“ (každý kurátor chce pozvať a prezentovať len to najlepšie a najzaujímavejšie). „Spoločné bývanie“ znamená, že hudobníci aj poslucháči spolu bývajú v chatkách, patriacich k festivalovému areálu, pričom väčšina vystupujúcich zostáva na celý víkend. Keďže festival nemá klasický „backstage“ alebo „VIP zónu“, medzi hudobníkmi a poslucháčmi neexistujú žiadne bariéry. Okrem akreditovaných novinárov sa nedá ísť na festival a nebývať v jeho areáli. V cene lístka je totiž aj ubytovanie, pričom tá cena nie je ani na britské pomery nízka.
Festivaly sa v prvých rokoch konali v Pontins Holiday Camp pri meste Cumber Sands, posledné tri roky je ich domovom Butlin´s Holiday Centre pri mestečku Minehead v západoanglickom Somersete. Za 10 rokov tu vystupovali veľké hviezdy alternatívnej hudobnej scény, aj začínajúce kapely, ktoré naznačujú hudobné trendy budúcich rokov. Nebolo to ináč ani 15. – 17. mája na ATP Festivale, ktorého kurátorom bola skupina Breeders, lepšie povedané jej zakladateľky Kim a Kelley Dealové.

.deal sisters
Sobotné poludnie. Vonku prší, uprostred veľkého „ballroomu“ sedí v kruhu asi 30 ľudí, väčšinou žien mladšieho až stredného veku. Štrikujú a diškurujú. Kde sme sa to ocitli? Na stretnutí spolku Živena? Alebo na nejakej charitatívnej akcii typu „Svetre pre chudobných“? Z oblečenia štrikujúcich dám možno usúdiť, že nejde ani o jedno, ani o druhé: niektoré majú na sebe rifle plné dier, ani pankáčsky outfit (ťažké topánky, potrhané pančuchy, kožená sukňa, piercing v nose, modré vlasy a tričko s nápisom Fuck Buttons) nie je výnimkou. Aj nezainteresovaný pozorovateľ rýchlo pochopí, že centrom tejto štrikujúcej partičky je jej „najnormálnejšie“ vyzerajúca účastníčka (tenisky, hnedé menčestráky, farebný pulóver, najjednoduchší možný účes). Kelley Deal, gitaristka a speváčka skupiny Breeders, vysvetľuje dievčatám rozdiel medzi hladko a obratko. Keďže to nie je úplne moja téma, vychádzam von, kde stretávam ďalšiu nenápadnú ženu v stredných rokoch, ktorá sa – podobne ako Kelley – takmer stále usmieva. Popíja kávu a hoci sme sa nikdy predtým nevideli, povie mi „Hello, how are you?“ Prehodíme pár slov o tom, ako sa nám tento festival páči a lúčime sa priateľkým „Cheers.“ Kim Deal, gitaristka a speváčka skupiny Breeders, basgitaristka skupiny Pixies a sestra – dvojička štrikujúcej Kelley.
Museli to byť podarené sestry. Pochádzajú z mesta Dayton v štáte Ohio, od puberty hrajú na gitarách, najprv ako folkové duo Breeders, neskôr punkovo pritvrdzujú a ich cesty sa na čas rozchádzajú. Kelley bojuje s heroínovou závislosťou, Kim sa stane členkou skupiny Pixies (ako jediná odpovie na inzerát v novinách, pričom prvýkrát drží v ruke basgitaru až na prvej skúške kapely), kde bojuje s dominantným frontmanom Charlesom Thompsonom (a.k. a. Black Francis, neskôr Frank Black). Nezhody v Pixies vedú k dlhým obdobiam nečinnosti, čo zrejme akčnej Kim nie veľmi vyhovuje, a tak spolu s líderkou skupiny Throwing Muses Tanyou Donelly zakladá, či lepšie povedané obnovuje skupinu Breeders. Už na druhej platni (Last Splash, 1993) sa ku kapele pridáva abstinujúca Kelley. Kapela sa stáva známou vďaka hitu Cannonball, predaj albumu dosahuje platinové výšky. Napriek tomu, že Breeders hrajú melodické, hoci tvrdou rytmikou podložené pesničky s čistými vokálmi sestier Dealových, kamarátia sa hlavne s protagonistami grungeovej scény (absolvujú napríklad dlhé spoločné turné s Nirvanou).
V súčasnosti Kim občas koncertuje s Pixies (pred tromi rokmi sme ju videli aj na Pohode), o niečo viac so svojou sestrou a s Breeders (v roku 2008 vydali celkom úspešnú platňu Mountain Battles). Okrem toho sa starajú o svojich starnúcich rodičov. Popritom počúvajú veľa hudby. A to nás privádza k samotnému festivalu. Aký je hudobný svet podľa Kelley a Kim?

.zvláštne dievčatá
Nie je prekvapujúce, že sestry Dealové pozvali na ATP Festival viacero kapiel, v ktorých dominantnú rolu hrajú ženy.
Napríklad Melt Banana z Tokia. Hrali v sobotu poobede, ale na festivale boli už v piatok. Tri maličké, vychudnuté Japonky (a jeden malý, vychudnutý Japonec) sedeli za stolom a pokúšali sa predať svoje nové cédečko s krásnym názvom Bambi´s Dilemma. Gánili pritom na celý svet, no každému, kto si ich album kúpil, pribalili aj jeden banán. Pripomínalo mi to Hurakamiho hrdinky a celkom správne som za chladným zovňajškom tušil časované adrenalínové bomby. Presne tak to aj bolo. Ich koncert sa začal takou explóziou hluku, akú som ešte nikdy v živote nepočul. Zdalo sa mi, že takto asi znejú padajúce mrakodrapy, v ktorých sa zároveň odohráva vojna medzi vyšinutými dentistami, vyzbrojenými vŕtačkami a demoličnou čatou so zbíjačkami v rukách. Kvílenie, hučanie, vrčanie, syčanie. Neskôr sa to trošku utíšilo. Melt Banana  so speváčkou Yako odpaľovali jednu minútovú pesničku v šialenom tempe za druhou. Aj v rámci jednej piesne sa niekoľkokrát menil rytmus, keď sa už zdalo, že rýchlejšie sa hrať nedá, dievčatá jednoducho podradili a niekoľkonásobne zvýšili otáčky. Veľká sila.
Alebo americké kapely Whispertown 2000 a Heartless Bastards. Tá prvá je postavená okolo pesničkárky Morgan Nadler. Keď z pódia prvýkrát prehovorila, zdalo sa mi, že má vážne poškodené hlasivky: jej hlas preskakoval medzi čistým sopránom a hlbokým chrapotom. Keď začala spievať, zistil som s prekvapením, že sú to okrajové pásma jej veľkého speváckeho rozsahu, pričom waitsovké chrapoty aj výšky a la Joni Mitchell zvláda s rovnakou intonačnou istotou. Whispertown 2000 tvorili dve dievčatá a dvaja mládenci. Všetci okrem Morgan sa striedali za všetkým nástrojmi (basa, gitara, bicie), pričom sa štýlovo pohybovali od južanského country k newyorskému hardcore a späť. Pochádzajú z Los Angeles, sú plní slnečnej melodiky, veľkomestsky pritvrdenej. Ústrednou postavou texaských Heartless Bastards je Erika Wennerstrom, ďalšia svojská pesničkárka. Časopis Rolling Stone jej spev prirovnal k Robertovi Plantovi, mne pripadala ako tvrdšia (oveľa tvrdšia) Sherryl Crow. To je taký americký fenomén: tamojší rockeri nechajú na seba bez problémov vplývať bluegrass aj blues, folklór aj metal, disco aj punk. Počúvajú Johnyho Casha, Ramones aj Bee Gees a keď majú – podobne ako Morgan a Erika – veľký talent, tak vytvoria veľkú muziku.
Spomedzi dievčat vystupujúcich na festivale ešte spomeňme CSS a samozrejme Breeders. Brazílskej dievčenskej skupine, známej hitmi ako Off The Hook alebo Music Is My Boyfriend len žalúdočná kolika zabránila vystúpiť pred dvoma rokmi na Pohode. V Somersete bolo jedlo, zdá sa, v poriadku, a tak dievčatá odohrali, odspievali a odtancovali celkom príjemný set. Boli bláznivé a veselé a keď spievali pesničky z debutového albumu Cansei de Ser Sexy, tak to bolo skvelé. Keď dali niečo z aktuálnej platbe Donkey, začínal som sa nudiť. Tretí album zrejme ukáže, či CSS bol niečo viac než jednoalbumový zázrak.
Breeders, hosťujúca kapela, hrala krásne a s neuveriteľnou pohodou. Hlasy Kim a Kelley k sebe pasujú ako sa na jednovaječné dvojičky patrí, ich muzikalita – v už spomínanom americkom duchu – spája jednoduché pesničkárstvo s tvrdým rockom, prosté melodické nápady s elektrickými gitarami. Niekedy je to radostné, často smutno melancholické. Vždy pokojné.

.ostrí chlapci
Kapelou, ktorá na ATP akciách odohrala už svoj stý koncert, je trio Shellac. Organizátori ich majú radi, raz im už zverili aj kurátorské právomoci. Toto vysoké číslo je ešte viac prekvapivé, keď si uvedomíte, že Shellac vystupuje len zriedkavo. Kapelníkom je totiž Steve Albini, pravdepodobne najvyťaženejší hudobný producent súčasnosti. Hoci vyzerá ako plachý vysokoškolák, ktorý si ešte nenašiel vlastný štýl obliekania, v skutočnosti je skúsený majster, ktorému ťahá na päťdesiatku s obrovskou autoritou vo svete široko ponímanej rockovej alternatívy. Produkoval albumy hviezd, ako sú Nirvana, PJ Harvey, Pixies, Breeders alebo Page a Plant, ale aj fajnšmekerských zaujímavostí, ako je Joanna Newsom, Melt Banana alebo skupina Low. Shellac tvorí trojica fenomenálnych muzikantov (okrem Albiniho, ktorý hrá na gitare, ešte bubeník Todd Trainer a basgitarista Bob Weston), ktorý hrajú tvrdý, niekedy hlučný, inokedy matematicky presný a zvukovo priezračný rock s virtuozitou džezrockových majstrov. Ich hodinový koncert držal človeka celý čas vo vzrušujúcom napätí. Hudba sa ustavične menila, unisonové vyhrávky sa striedali s temnými hlukovými plochami (do ktorých Steve deklamoval apokalyptické texty) a zvláštnymi pesničkami.
Povedať, že londýnski Wire sú postpunková kapela (ako ich označujú niektorí publicisti) je dosť nepresné. V prvom rade vznikli v roku 1976, teda predpona „post“, nie je celkom na mieste. Aj s tým punkom je to zložitejšie: áno, hrajú tvrdo a od začiatku sa vyjadrujú aj k politickým záležitostiam. Ale tam sa to končí. Ich hudba je bohato štruktúrovaná, sú to viac „skladby“ než „pesničky“. A bohatší sú aj zvukovo – okrem basy, gitary a bicích citlivo používajú aj elektroniku. Pre účastníkov ATP Festivalu boli Wire legendou, pre mňa kapelou, o ktorej som len čítal. Dostali ma však okamžite. Páni v dôchodkovom veku, ktorí sa nesnažia pôsobiť ako tínedžeri, pridali k tvrdej hudbe to, čo sa nedá nazvať ináč ako „skúsenosť“. Už nešlo o upotenú snahu o názor a výraz, ale o brilantnú hudbu s myšlienkou. Wire stáli za objavenie.
Dva najsilnejšie koncerty boli zároveň aj najväčšími prekvapeniami. Hoci som hudbu Trickyho aj kapely Foals celkom dobre poznal, v obidvoch prípadoch som sa obával sklamania. Tricky na mňa vždy pôsobil nahnevane, temne a bál som sa prázdneho sebaproducírovania. Skupina Foals je zase považovaná za veľký objav anglickej alternatívnej scény a k takýmto objavom pristupujem opatrne. Obával som sa priveľkého sebavedomia, jagavej bubliny, za ktorou sa skrýva prázdno. A pritom to boli asi najsilnejšie koncerty na festivale.
Trickyho set mal takmer religiózny rozmer: Od pomalých bítov so šepkanými textami až k orgiastickým vrcholom bolo cítiť vážnosť, sústredenosť a hĺbku. Presne hrajúca živá kapela, Tricky a speváčka Frankie s rukami zloženými (ako pri modlitbe) na mikrofónoch a cesta labyrintom zvukov do zvláštnej podzemnej krajiny. „Karma Coma, Jamaica and Roma,“ sugestívne opakoval Tricky do mikrofónu. „This is my cross to bear,“ spievala čistým hlasom Frankie. Vždy som si myslel, že Tricky je obrovský, plecnatý tvrďas s pohľadom, ktorý zabíja. V skutočnosti je odo mňa o hlavu menší, nemá široké plecia a je to celkom priateľský človek.
A nakoniec Foals. Bol to posledný koncert na veľkom pódiu a bola to veľká sila. Chlapci majú zvuk, aký nemá nikto iný a ich piesne presahujú bežné „indie charts“. Možno je to tým, že nie sú školení muzikanti, no ich hudba obchádza širokým oblúkom akékoľvek klišé. V pomalších kúskoch kreslia atmosférické zvukové krajiny, v rýchlych nútia do tanca. Gitarista a spevák Yanni Phillipakis nie je žiadny virtuóz a nemá ani veľký hlas. Aj to akoby však hralo v prospech kapely: jeho gitarové „hooky“ sú čisté, bez ornamentov, jeho spev je intenzívny a nástojčivý.
Pri poslednej pesničke sa k nim pridáva bubeník Steven Ansell z dua Blood Red Shoes. Dlhé „jamovanie“ vrcholí extatickým finále. „My sme na tento festival chodili ešte predtým, než sme začali hrať,“ hovorí Yannis Phillipakis. „To, že tu teraz hráme, je splnenie nášho veľkého sna.“ Podobné slová povedala v priebehu víkendu každá z vystupujúcich kapiel. „Takéto kapely by sa na inom festivale spolu nestretli,“ hovorí Steve Albini. „Keď uvidíte Kim a Kelley, tak im to určite povedzte.“ Povedali sme. „We are enjoying it too,“ odpovedá Kelley s úsmevom od ucha k uchu. Hudobný sviatok sestier Dealových nemal chybu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite