Kvôli symbolike Štrasburgu sa tu pravidelne konajú zasadania Európske
parlamentu, ktorý sa do tohto hraničného mesta na vode sťahuje z Bruselu, a táto kočová záležitosť stojí európskych daňových poplatníkov obrovské množstvo peňazí. Ja tých poslancov chápem. Štrasburg je totiž mesto s čarom, rieka tu ako za dávnych čias aj dnes vytvára hradby a hranicu starého stredovekého mesta, v ktorého srdci stojí úchvatná katedrála, Notre-Dame de Strasbourg. Z červeného tufu neďalekých Vogez, čo je divoké pohorie vysoké asi ako česká Šumava alebo Slovenské rudohorie, vyrástla za sedem storočí úchvatná stavba, ktorá sa začína v románskom štýle a končí sa neskorou gotikou. Sú tu celé ulice „hrázdených“ domov, ktoré vyzerajú trochu ako z nemeckých rozprávok, a v kombinácii s vodou, zvyškami opevnenia, krčmičkami a tisícročnými kostolmi vytvárajú ten zvláštny pocit, ktorý nám v týchto miestach zvyšok sveta závidí. Pocit, že je tu naša civilizácia tisíc, dvetisíc rokov a napriek všetkým zákrutám trvá, košatí sa a zostáva. Ako vravím, ja tých európskych poslancov chápem.
Brusel túto atmosféru nemá a sotva ju niekedy bude mať. Aj keby prišiel kúzelník a dal Bruselu rovnako mohutnú a všadeprítomnú rieku, pridal mu katedrálu a staré mesto, nikdy mu nedá tú zvláštnu polohu medzi Francúzskom a Nemeckom, ktorá je aj dnes niečím výnimočná. Máte tu štvrť zvanú „malé Francúzsko“, postavenú v dobách, keď bol Štrasburg francúzsky. A je tu aj „nemecká štvrť“ z dôb, keď tu vládlo cisárske Nemecko. Tou prvou sa mesto chváli, tú druhú len tak ticho trpí a nebúra.
Ulice v strede Štrasburgu síce majú dve mená, ale Nemcov a nemčinu by ste tu hľadali márne. „Nemci Štrasburg len okupovali,“ hovorí nám oficiálna sprievodkyňa zo štátnej agentúry cestovného ruchu. A nie je zďaleka prvá, kto to tu v Alsasku tvrdí. Trochu sa začudujete ale potom vám sprievodkyňa ochotne vysvetlí, že ten druhý jazyk, v ktorom sú uvádzané názvy ulíc, je „alsaština“. To, čo si môžete prečítať a na požiadanie vypočuť, je nemčina, veľmi blízka tej, ktorou sa hovorí v Bádensku a Švábsku v Spolkovej republike Nemecko alebo vo Švajčiarsku. Keď sa nedáte a napriek nevôli sprievodkyne sa ďalej vypytujete, pripustí, že alsaštinou hovorí v meste tak desať percent ľudí, väčšinou z najstaršej generácie. „Všetko sú tu však, samozrejme, Francúzi.“ Alsaština sa neučí ani na školách, nikto ňou nehovorí na verejnosti, len doma za zatvorenými dverami. Národnostná politika „a la France“.
„Poslal by som sem slovenských Maďarov, aby videli,“ poznamenáva jeden z členov skupiny, ktorý má korene na Slovensku. Ja by som skôr poslal Francúzov na južné Slovensko. Pretože tamojší spôsob riešenia národnostnej otázky sa mi zdá akýsi európskejší.