Poradiť si s globálnzm otepľovaním, počuť často, je určujúca úloha našej doby. Armáda učencov nám vyhlasuje, že musíme znižovať emisie, okamžite a dramaticky. Lenže táto argumentácia v zápase o myslenie a srdce ľudí zjavne prehráva.
Medzi Američanmi sa globálne otepľovanie podľa nového prieskumu strediska Pew stalo politickým problémom najnižšej priority. Iný prieskum Pew ukazuje, že Čína, najväčší svetový producent emisií, sa globálnym otepľovaním trápi ešte menej ako USA. Iba 24 percent Číňanov považuje globálne otepľovanie za veľmi vážny problém, takže Čína je najmenej znepokojenou krajinou na svete. V Anglicku si zase podľa prieskumu agentúry Opinium väčšina voličov myslí, že ekologické dane majú prinášať skôr peniaze než prospech pre životné prostredie a 7 Angličanov z 10 nechce kvôli boju proti klimatickým zmenám platiť vyššie dane.
Navrhované riešenia problému globálneho otepľovania sú pritom príšerné. Politici z bohatých krajín v roku 1992 v Rio de Janeire sľúbili, že do roku 2000 emisie znížia, ale nič také neurobili. V roku 1997 sa lídri zišli v Kjóte a prisľúbili ešte prísnejšie uhlíkové redukcie do roku 2010, a napriek tomu emisie rastú a Kjótsky protokol s tým prakticky nič nenarobil. A keď sa v decembri zídu lídri v Kodani, sľúbia ešte drastickejšie znižovanie emisií, ktoré sa pravdepodobne opäť nenaplní. Opatrenia, ktoré sústavne príliš veľa sľubujú a za vysokú cenu príliš málo prinášajú, si srdce ani myslenie ľudí nenaklonia.
Našťastie máme lepšiu možnosť, s podstatne väčšou nádejou na úspech: investíciami do výskumu a a technológií zabezpečiť, aby nízkouhlíkové energetické zdroje, napríklad slnečná energia, prestali byť záležitosťou bohatých ľudí, ktorí sa chcú cítiť „zeleno“, a stali sa konkurencieschopnou alternatívou. Kjótsky protokol však na taký výskum podnet nedáva. Výška investícií do výskumu sa od 80. rokov znížila a nerástla ani v krajinách, ktoré sa zúčastňujú na Kjóte.
Všetky krajiny by sa teda mali dohodnúť, že na výskum a vývoj technológií vynaložia 0,05 percenta HDP. Úhrnné celosvetové výdaje by tak vzrástli 15-krát, a predsa by boli šesťkrát nižšie než cena Kjóta.
Prečo by sme však nemali urobiť obidvoje – investovať do výskumu a vývoja a pritom prisľúbiť zníženie emisií? Existujú dva zásadné dôvody, prečo sústredenie pozornosti na znižovanie uhlíkových emisií predstavuje chybnú reakciu na globálne otepľovanie.
Po prvé – pre rozvojové krajiny je využívanie fosílnych palív stále jedinou cestou z chudoby. Uhlie zabezpečuje polovicu svetovej energie. V Číne a Indii stojí za výrobou asi 80 percent elektriny a pracujúcim pomáha tešiť sa zo života, aký si ich rodičia nevedeli predstaviť. Obmedzovanie emisií tam znamená koniec úspechu pre stovky miliónov ľudí. Neexistuje totiž žiadny „zelený“ zdroj energie, ktorý by bol natoľko finančne dostupný, aby v blízkej budúcnosti nahradil uhlie. Rozšírený výskum je jedinou cestou.
Po druhé – okamžité redukcie uhlíka sú drahé a náklady výrazne prevyšujú prínosy. Keby sa kjótska dohoda úplne realizovala počas súčasného storočia, znížilo by to teploty len o bezvýznamných 0,2 °C, a to za cenu 180 miliárd dolárov ročne. Nazerajúc ekonomicky, za každý vynaložený dolár vytvára Kjóto prínosy v hodnote asi 30 centov. Ešte výraznejšie redukcie emisií, ktoré navrhuje Európska únia, by do roku 2100 znížili celosvetové teploty len o jednu šestnástinu stupňa Celzia, a to za 10 biliónov dolárov. Za každý vynaložený dolár by zabezpečili prínosy v hodnote iba štyroch centov.
Najsmutnejšou vecou na debate o globálnom otepľovaní je, že takmer všetci kľúčoví protagonisti – politici, aktivisti aj učenci – už vedia, že dohoda starého razenia, ktorá bude toho roku v decembri na kodanskom rokovacom stole, bude mať na teploty zanedbateľné účinky. Pokiaľ teda nezmeníme smer a neuistíme sa, že sú naše snahy realistické, je jasné, že decembrové deklarácie budú bezduché. Čosi nasľubujeme, sľuby nedodržíme a premárnime ďalšiu dekádu. Namiesto toho musíme spochybniť kjótsku ortodoxiu. Dokážeme postupovať lepšie.
Copyright: Project Syndicate, 2009
Medzi Američanmi sa globálne otepľovanie podľa nového prieskumu strediska Pew stalo politickým problémom najnižšej priority. Iný prieskum Pew ukazuje, že Čína, najväčší svetový producent emisií, sa globálnym otepľovaním trápi ešte menej ako USA. Iba 24 percent Číňanov považuje globálne otepľovanie za veľmi vážny problém, takže Čína je najmenej znepokojenou krajinou na svete. V Anglicku si zase podľa prieskumu agentúry Opinium väčšina voličov myslí, že ekologické dane majú prinášať skôr peniaze než prospech pre životné prostredie a 7 Angličanov z 10 nechce kvôli boju proti klimatickým zmenám platiť vyššie dane.
Navrhované riešenia problému globálneho otepľovania sú pritom príšerné. Politici z bohatých krajín v roku 1992 v Rio de Janeire sľúbili, že do roku 2000 emisie znížia, ale nič také neurobili. V roku 1997 sa lídri zišli v Kjóte a prisľúbili ešte prísnejšie uhlíkové redukcie do roku 2010, a napriek tomu emisie rastú a Kjótsky protokol s tým prakticky nič nenarobil. A keď sa v decembri zídu lídri v Kodani, sľúbia ešte drastickejšie znižovanie emisií, ktoré sa pravdepodobne opäť nenaplní. Opatrenia, ktoré sústavne príliš veľa sľubujú a za vysokú cenu príliš málo prinášajú, si srdce ani myslenie ľudí nenaklonia.
Našťastie máme lepšiu možnosť, s podstatne väčšou nádejou na úspech: investíciami do výskumu a a technológií zabezpečiť, aby nízkouhlíkové energetické zdroje, napríklad slnečná energia, prestali byť záležitosťou bohatých ľudí, ktorí sa chcú cítiť „zeleno“, a stali sa konkurencieschopnou alternatívou. Kjótsky protokol však na taký výskum podnet nedáva. Výška investícií do výskumu sa od 80. rokov znížila a nerástla ani v krajinách, ktoré sa zúčastňujú na Kjóte.
Všetky krajiny by sa teda mali dohodnúť, že na výskum a vývoj technológií vynaložia 0,05 percenta HDP. Úhrnné celosvetové výdaje by tak vzrástli 15-krát, a predsa by boli šesťkrát nižšie než cena Kjóta.
Prečo by sme však nemali urobiť obidvoje – investovať do výskumu a vývoja a pritom prisľúbiť zníženie emisií? Existujú dva zásadné dôvody, prečo sústredenie pozornosti na znižovanie uhlíkových emisií predstavuje chybnú reakciu na globálne otepľovanie.
Po prvé – pre rozvojové krajiny je využívanie fosílnych palív stále jedinou cestou z chudoby. Uhlie zabezpečuje polovicu svetovej energie. V Číne a Indii stojí za výrobou asi 80 percent elektriny a pracujúcim pomáha tešiť sa zo života, aký si ich rodičia nevedeli predstaviť. Obmedzovanie emisií tam znamená koniec úspechu pre stovky miliónov ľudí. Neexistuje totiž žiadny „zelený“ zdroj energie, ktorý by bol natoľko finančne dostupný, aby v blízkej budúcnosti nahradil uhlie. Rozšírený výskum je jedinou cestou.
Po druhé – okamžité redukcie uhlíka sú drahé a náklady výrazne prevyšujú prínosy. Keby sa kjótska dohoda úplne realizovala počas súčasného storočia, znížilo by to teploty len o bezvýznamných 0,2 °C, a to za cenu 180 miliárd dolárov ročne. Nazerajúc ekonomicky, za každý vynaložený dolár vytvára Kjóto prínosy v hodnote asi 30 centov. Ešte výraznejšie redukcie emisií, ktoré navrhuje Európska únia, by do roku 2100 znížili celosvetové teploty len o jednu šestnástinu stupňa Celzia, a to za 10 biliónov dolárov. Za každý vynaložený dolár by zabezpečili prínosy v hodnote iba štyroch centov.
Najsmutnejšou vecou na debate o globálnom otepľovaní je, že takmer všetci kľúčoví protagonisti – politici, aktivisti aj učenci – už vedia, že dohoda starého razenia, ktorá bude toho roku v decembri na kodanskom rokovacom stole, bude mať na teploty zanedbateľné účinky. Pokiaľ teda nezmeníme smer a neuistíme sa, že sú naše snahy realistické, je jasné, že decembrové deklarácie budú bezduché. Čosi nasľubujeme, sľuby nedodržíme a premárnime ďalšiu dekádu. Namiesto toho musíme spochybniť kjótsku ortodoxiu. Dokážeme postupovať lepšie.
Copyright: Project Syndicate, 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.