Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zomrel Milan Ftáčnik. Mal 64 rokov

Telo, duša, skalpel, jazva

.redakcia .časopis .týždeň doma

Sterilizácia je lekársky zákrok, ktorý zbaví ženu schopnosti rodiť, väčšinou navždy. Bola na Slovensku prax násilných sterilizácii Rómok? Naše súdy tvrdia, že nie. Aktivistky košickej Poradne pre

Sterilizácia je lekársky zákrok, ktorý zbaví ženu schopnosti rodiť, väčšinou navždy. Bola na Slovensku prax násilných sterilizácii Rómok? Naše súdy tvrdia, že nie. Aktivistky košickej Poradne pre občianske a ľudské práva (POĽP) sú naďalej presvedčené o opaku. Čerstvá správa: Štrasburg im začína dávať za pravdu.


.o tento veľmi vážny ľudskoprávny prípad sa zaujímala EÚ, OSN, kongres USA, mnohé medzinárodné organizácie, eurokomisári aj senátori. Emisári Európskej komisie dokonca naznačovali, že tento problém môže mať dosah na vstup Slovenska do únie. Naša polícia dokonca celý prípad vyšetrovala ako jeden z najťažších zločinov, genocídu. Tá sa napokon nepreukázala, nad násilnými sterilizáciami a prácou vyšetrovateľov však naďalej visia mnohé otázniky. Skutočne ide o hystériu niekoľkých aktivistiek, ako si to dodnes myslia niektorí ľudia z vlády, parlamentu, mimovládnych organizácií či zdravotníctva? Všetci však oceňujú, že aj vďaka „hysterkám“ z Košíc či z New Yorku Slovensko zásadne zmenilo zdravotnícku legislatívu. Alibisticky sa hovorí iba o systémových pochybeniach v nedávnej minulosti, nie o vine lekárov. Zároveň mnohí pre .týždeň pripúšťajú prax násilných sterilizácií. Vykonával ich teda imaginárny systém alebo konkrétny lekár? Alebo môže byť pravda, že všetkých 140 rómskych žien, ktorých príbehy o ponižovaní zdravotníkmi sa objavili v správe POĽP nazvanej Telo a duša (2003), si vymýšľa?
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu 28. apríla 2009 rozhodol, že Slovensko porušilo práva ôsmich rómskych žien, keď si nesmeli vyhotoviť fotokópie  svojich zdravotných dokumentácií, ktoré by mohli slúžiť ako prípadný dôkaz protiprávnych sterilizácií. Ide o ženy, ktoré nemohli otehotnieť po pôrode cisárskym rezom. Od leta 2002 sa domáhali v nemocniciach v Krompachoch a v Prešove prístupu do dokumentácií, čo im slovenské súdy zamietli. S odôvodnením, že majú právo len na nahliadnutie a výpisky – nie však na fotokópie. ESĽP priznal každej zo sťažovateliek aj finančné odškodnenie vo výške
3 500 eur a náhradu trov konania.

.kto by veril tej Cigánke?
„Smrdíš ako žumpa.“ (Rákoš) „Ty dojebaná cigánska kurva, ako sa opovažuješ rodiť o polnoci?“ (Richnava) „Zaobchádzajú s nami ako so zvieratami, ktoré čakajú, kým im rozrežú brucho.“ (Jasov)
To sú iba tri z mnohých šokujúcich svedectiev rómskych žien z pôrodníc, ktoré obsahuje spomínaná správa Telo a duša. Zdráhame sa uveriť, že by sa „náš“ (biely) lekár mohol správať ako neonacista z nočného autobusu. Popieranie je obvykle prvou reakciou majority na tvrdenia Rómok. Riaditeľka Rómskej tlačovej agentúry z Košíc Kristína Magdolenová si uvedomuje prevažujúce predsudky a kritizuje východisko kampane POĽP. Tá mala byť podľa nej vedená v prospech všetkých pacientov, nielen rómskych žien, ktorí mali problém získať svoju zdravotnú dokumentáciu. „Spôsob medializácie sterilizácií, ktorý postavil proti sebe dve nerovnocenné skupiny – všeobecne neakceptovaných Rómov a lekárov s vysokým kreditom – je podľa mňa nešťastný. Spoločnosť neprijala zistenia aktivistiek,“ tvrdí Magdolenová s tým, že išlo o netaktný aktivizmus.
Právnička a bývalá šéfka POĽP Barbora Bukovská si to určite nemyslí. Vie, že za socializmu bola v ČSSR štátna prax sterilizácie rómskych žien, dokonca za úhradu 10-tisíc Kčs či za nábytok, alebo za koberce. Ako jediná ju kritizovala Charta 77. O nezákonných sterilizáciách na Slovensku po roku 1989 však Bukovská nemala tušenia až do roku 2001, keď s Američankou Inou Zoon z Open Society Institute pripravovala správu o postavení Rómov na Slovensku. Pri stretnutí s aktivistkami v Kežmarku sa náhodne dozvedela o segregácii v nemocniciach a existencii „cigánskych izieb“. Rozhodla sa, že to preverí. „Zašla som do kežmarskej nemocnice,“ spomína Bukovská a pokračuje: „Kde sú cigánske izby? – opýtala som sa sestry na gynekológii. Bez mihnutia oka ma usmernila. Rómske ženy sa mi sťažovali na všetko možné. Sestre som začala byť podozrivá. Vrátila som sa do jednej izby, keď vtom ma niekto schmatol za krk, sotil na zem, kopal do mňa a za sveter ma ťahal von. Bol to primár. Na chodbe ma už sestry vtlačili do pripraveného vozíka, brali mi tašku a prehľadávali ju. V šoku som sa bránila a pri zápase mi ktosi – neskôr sa ukázalo, že psychiater – chcel dať injekciu. Napokon ma odviedla polícia. Čo čakáte, keď prídete do nemocnice a robíte cirkus kvôli sterilizáciám? – opýtali sa ma.“


.necitlivé mlčanie
Latentná diskriminácia bola podľa sociológa Michala Vašečku bežnou praxou ešte v 90. rokoch. Lekári napríklad rómskym ženám vyhradili na vyšetrenia iba jeden deň v týždni. Mnohí „angažovaní výskumníci“ však podľa neho nechápu rozdiel medzi výskumnou správou a tým, čomu sa hovorí advocasy paper. „Ja som nikdy nemal problém s prístupom Barbory Bukovskej ako právničky, ktorá išla po merite veci a snažila sa zámerne vytiahnuť niektoré prípady sterilizácií,“ hovorí Vašečka.  „Problém nastal vtedy, keď do toho vstúpili ľudia z New Yorku a narábalo sa s mimoriadne nekorektnými zovšeobecneniami. Začalo sa to vzťahovať na celé Slovensko.“
Vašečka pripomína návštevu vtedajšej senátorky Hillary Clinton, ktorá sa zaujímala o nezákonné sterilizácie a priznala, že aj v Iowe mali podobné prípady v 70. rokoch. Zdôraznila, že je to veľmi vážna vec. „Slovenská vláda mohla pokojne povedať, že ak sa také niečo u nás stalo, je to odsúdeniahodná  prax niektorého lekára. Ale neurobili to. Vnímam to trochu širšie, nielen vo vzťahu k Rómom. Je tu istá politická necitlivosť. Niekedy sú však isté politické gestá veľmi dôležité, podobne ako to, ktoré kedysi urobil František Mikloško vo vzťahu k Maďarom,“ dodáva Vašečka.
Vtedajšia generálna riaditeľka Sekcie ľudských práv a menšín na Úrade vlády Jana Kviečinská hovorí, že Dzurindova vláda bola ochotná sa rómskym ženám ospravedlniť – ak sa niečo preukáže. „Ale, žiaľ, nepreukázalo sa nič. Komu sa mali ospravedlniť?“ pýta sa Kviečinská, ktorá predtým pracovala v mimovládnom sektore. V januári 2003 podal podpredseda vlády Csáky trestné oznámenie na neznámeho páchateľa pre podozrenie z vykonávania násilnej sterilizácie rómskych žien. Podnet obsahoval žiadosť o začatie trestného stíhania za trestný čin šírenia poplašnej správy, pokiaľ by sa zároveň nepreukázal trestný čin ublíženia na zdraví. Mnohí zahraniční predstavitelia to pochopili ako zastrašovanie Bukovskej a jej kolegov. Napokon neboli stíhaní. Podľa Kviečinskej urobili aktivisti pri príprave správy Telo a duša niekoľko chýb. „Nevedeli, na čo sa majú pýtať. Išli po povrchu a preto sa ani im, ani nám nepodarilo dopátrať pravdy. Bolo mi ľúto, že s nami odmietali spolupracovať, nedôverovali nám. Pritom išlo o mojich bývalých kolegov,“ dodáva Kviečinská s tým, že ju mrzí aj prehnaná reakcia polície, ktorá rekvalifikovala trestné oznámenie na neznámeho páchateľa na genocídu.
Vtedajšia splnocnenkyňa vlády pre rómske komunity Klára Orgovánová si spomína, že mnohé medzinárodné organizácie sledovali všetky detaily tejto obrovskej kauzy. „Nehovorili sme, že sa to nestalo, ale že sa to nepreukázalo. Vždy som však dodala, že to v žiadnom prípade nie je oficiálna štátna politika,“ hovorí Orgovánová, ktorá bola zúfalá z metód vyšetrovania veľmi intímnej záležitosti. V jednej obci napríklad zhromaždili všetky údajne sterilizované ženy do budovy obecného radu, a tak o tom všetci vedeli. Orgovánová dodáva, že iba hlupák vidí diskrimináciu jednoznačne:  „Áno, rómski pacienti na izbách občas fajčia, sú hluční a príde im na návštevu aj dvadsať príbuzných, čo môže obťažovať spolupacientov a personál. Pracovala som niekoľko rokov na zatvorenom oddelení na psychiatrii. Viem, ako ťažko sa robí s pacientom, ktorý neovláda jazyk, ktorý nie je umytý a zapácha. Profesionálny zdravotník si však s tým musí vedieť poradiť a nekonať diskriminačne.“

.pochybnosti o vyšetrovaní
Advokátka Vanda Durbáková, ktorá spolupracvuje s POĽP, hovorí: „Nie všetky rómske ženy, ktoré majú podozrenie, že boli sterilizované, sa obrátili na súd. Podľa mojich skromných odhadov sú takých žien stovky.“ Poradňa v súčasnosti zastupuje v Štrasburgu osem žien vo veci prístupu k dokumentácii, desať žien v občianskoprávnych sporoch a tri ženy v trestnom vyšetrovaní. Tri poškodené sa obrátili na Ústavný súd s tým, že polícia viedla netransparentné vyšetrovanie. Ústavný súd v tejto veci rozhodoval od roku 2003 už trikrát. Opakovane našiel procesné pochybenia zo strany vyšetrovateľov, pričom rozhodnutia súdov zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Ani Štrasburg ešte zatiaľ vo všetkých prípadoch nerozhodol. Zle vyšetrená kauza sa môže Slovensku nepríjemne vrátiť.
Aj vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac (dnes okrem iného aj spolumajiteľ .týždňa) má pochybnosti o vyšetrovaní kauzy. „Nie som si celkom istý, či všetko to, čo sa nenašlo, sa naozaj aj nemohlo nájsť,“ hovorí a dodáva: „Pokiaľ vidím lekára, ako tyká matke desiatich detí a správa sa k nej hrozne, čo som videl na vlastné oči, tak verím, že do prijatia reformných zákonov mohli lekári vykonávať sterilizácie aj bez súhlasu pacientiek.“
Zajac zdôrazňuje, že v roku 2004 sa prijalo v zdarvotníctve sedem zákonov, ktoré zmenili aj podmienky výkonu sterilizácií. Nemožno už urobiť taký zmrzačujúci výkon bez informovaného súhlasu. Nejde však iba o sterilizácie, ale o práva pacientov na informovaný súhlas. Aby sa napríklad neobjavil pacient, ktorému bez informovania amputovali nohu. „Kauza sterilizícií nás viedla k inému prístupu k chorobopisu. Je to citlivá záležitosť, súvisiaca s ochranou osobných údajov. Kto je jeho majiteľom? Podľa právnej úpravy je to súčasť zdravotnej starostlivosti. Nepripúšťa sa nijaké vlastníctvo, lekára ani pacienta. Chorobopis drží poskytovateľ, ktorý je povinný vydať pacientovi v súlade s informovaným súhlasom všetky  informácie, ktoré žiada, a to v písomnej podobe,“ vysvetľuje Zajac. Je tu však iný problém, na ktorý exminister upozorňuje. Na Slovensku nevedieme orgánový chorobopis, iba komplexný. Otázka znie, kto má mať do neho prístup? Ak do neho vstúpi právny zástupca ženy alebo policajt, ktorá utrpela úraz pri dopravnej nehode, môže tam zistiť, že dotyčná mala dva potraty alebo sterilizáciu – čo sú citlivé údaje, ktoré však s úrazom po nehode vôbec nesúvisia. A nedajú sa z chorobopisu vymazať.

.rodiť alebo nerodiť?
Rómska matka Zdena Čurejová býva v obci Svinia. Má desať detí, všetky porodila v prešovskej nemocnici, kde sa k nej správali podľa jej slov dobre. „Lekári boli slušní. Nekričali na mňa,“ spomína pani Čurejová. Posledné dieťa sa jej narodilo v roku 1994, cisárskym rezom. „Dali mi podpísať nejaký papier. Čo som vedela aký? Vraveli: podpíšte. Podpísala som. A zrobili mi sterilizáciu. Potom som však bola rada. Doktori dobre zrobili, že by som už nemala deti. Aj muž bol rád. Desať detí stačí,“ rozpráva svoj príbeh. Okolo sedia jej dcéry a nevesty, jedna s cigaretou v ruke a dieťaťom v náručí. Iná zároveň dojčí. Jedna z dcér Zdeny Čurejovej mala už tri cisárske rezy, pri štvrtom pôrode ju sterilizovali. Druhá má sedem detí. Tretia je vychudnutá. Dieťa ešte nemá, mama sa o ňu bojí. „Zatiaľ som jej dala danu (antikoncepcia, pozn. autora), na dva roky aspoň, že by nezomrela. Uvidíme, ako to dopadne so srdiečkom. Buď bude mať danu, alebo prepich,“ konštatuje lapidárne mama, mladé se uškŕňajú. V jednej chvíli sa však zamyslí a zneistie: „Povedzte, ako je teraz lepšie, rodiť alebo nerodiť?“
Antropológ Alexander Mušinka robil s kolegami v rómskej osade v obci Svinia päť rokov výskum. Na správu Telo a duša , ktorá podľa neho správne poukázala na vážny problém, má kritický názor. „Spochybňujem odbornosť, nie jednotlivé dáta, a to kvôli metodologickej chybe. Je to príliš citlivá a intímna téma. Ak niekto nemá za sebou dôkladnú znalosť segregovaných rómskych komunít, ťažko môže prísť a pýtať sa na také veci. Lebo nevie, ako si jeho otázky preložia do svojho kultúrneho kontextu. Uvediem príklad. Pri otázke, či sme boli ako deti týraní, zrejme väčšina z nás povie nie. Ak však odpovieme, že mama nám dala varechou pár výchovných po zadku, Američan si to dekóduje ako týranie,“ hovorí Mušinka. „Nepochybujem, že niektoré rómske ženy boli a sú sterilizované bez toho, aby poriadne o tom vedeli. Ani to, že niektorí lekári mohli konať neeticky. Celá problematika má však oveľa širší rozmer. Netýka sa iba Rómov z osád, ale underclassu ako takého. Oceňujem preto, že aktivistky z Poradne sa tomu začali venovať.“
Rómska aktivistka z Prešova Erika Godlová sa na výskume Telo a duša zúčastnila ako tlmočníčka. Vzdelaná, sebavedomá mladá žena, ktorá si uvádza rómsku národnosť. Jej vlastná skúsenosť potvrdzuje Mušinkov názor, že ide o problém prístupu zdravotníkov k biednym a chudobným, bez ohľadu na farbu pleti. Keď bola na chirurgii, najprv ju automaticky podľa rómskeho mena zaradili na veľkú izbu, kde boli dve Rómky. Keď ju však sestrička uvidela, dobre oblečenú a komunikujúcu, opýtala sa jej: „Pani, nechcete ísť na inú izbu? Je voľná.“ Spočiatku nechápala. Potom jej došlo, že sa ocitla na „cigánskej izbe“. A ostala tam. S kritikou Mušinku voči metodológii správy však Godlová nesúhlasí. Do osád jazdí roky a pozná ich. „Rómska komunita je veľmi otvorená. Hovoriť o sterilizáciách je pre niektoré ženy ľahšie, dokonca sú rady. Začali sa báť až neskôr, týkalo sa to Richnavy. Sľúbili sme tým ženám, že ich mená sa nedostanú von. Stala sa však hrozná vec. Britský novinár z BBC, ktorý tam bol s nami,  porušil dohodu a zverejnil ich. Tým pádom čelili zastrašovaniu.“

.pohľad zdravotníkov
Zlú skúsenosť s novinármi BBC a aktivistami zo zahraničia má aj konateľ krompašskej nemocnice Miroslav Kraus. Hovorí, že keď v roku 2002 prvýkrát prišli a zaujímali sa o Rómov, všetko im ochotne ukázali, pričom sa medzi rečou opýtali na sterilizácie. Ako potom vysvitlo z článkov a správ, o nič iné im nešlo.
V tejto nemocnici majú podľa Krausa 70 percent pôrodov rómskych žien a na detskom oddelení je 80 až 90 percent rómskych detí. Ako to vie? Dobrá otázka. Segregáciu či dokonca zlé zaobchádzanie konateľ vylučuje. Všetky izby sú rovnaké, každá má svoje sociálne zariadenie. Ak sú Rómky spolu na izbe, je to preto, že to chcú samy. „Sú to naši pacienti, náš ekonomický prínos, necítime k ním zášť,“ tvrdí Kraus a dodáva, že podľa ich štatistík sa väčšina sterilizácií v ich nemocnici týka nerómskych žien. Ak je to však (dnes) všetko také skvelé, čím si potom vysvetliť, že na začiatku celej kauzy boli sťažnosti na túto nemocnicu? „Rómske ženy podľa mňa zacítili možnosť odškodnenia. Začali spochybňovať svoj podpis. Tvrdili, že to podpísali pod nátlakom, dokonca v narkóze, čo už bolo ozaj absurdné. Každá pritom podpísala tú žiadosť sama. Niekedy tromi krížikmi, ale podpísala,“ dodáva Kraus.
Aj Ján Králik, ktorý bol v rokoch 1996 až 2008 primárom na gynekológii v Krompachoch, prax násilných sterilizácií či zlého zaobchádzania s rómskymi ženami odmieta. „Vylučujem to. Všetky žiadosti o sterilizácie boli podpísané vopred, nikdy nie pod tlakom blížiaceho sa pôrodu. Bolo to dokonca prísnejšie, posudzovalo sa splnenie určitých kritérií. Dnes je to benevolentnejšie. Sterilizovaná môže byť žena od osemnástich rokov s jedinou podmienkou, že musí o to požiadať v tridsaťdňovej čakacej lehote,“ hovorí Králik.

.o deťoch ohrozených prostredím
Odvrátenou stranou tejto témy je starostlivosť matiek zo segregovaných komunít o svoje deti. Primár detského oddelenia Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Prešove Ján Kovaľ hovorí o deťoch ohrozených prostredím. „Keď som nastúpil pred 36 rokmi, nevidel som v nemocnici Rómku, aby fajčila. Dnes je to bežné, ešte pri tom aj dojčí,“ hovorí Kovaľ a pokračuje: „Posledných desať-pätnásť rokov pozorujem, že u matiek zo segregovaných osád sa stráca materinský cit. Predtým odmietli dieťa nechať v nemocnici, dnes je to bežné. Napodobňujú hlúpe vzory z médií, najmä z televízií. Vzor ženskosti, ktorý sa dnes predvádza, je čosi obludné. Krása ženy však nespočíva v tom, akú má postavu, ale akou je matkou.“
Sociálna sestra na detskom oddelení prešovskej nemocnice Alžbeta Čuríková jeho slová potvrdzuje. Opakovane sa sem vracajú preliečené deti z osád v horšom stave ako predtým. Najčastejšou diagnózou je zdevastovaný zažívací trakt. Nemocnica vyzýva rodičov, aby si pre ne prišli. Tí však často nereagujú a nehrozí im za to nijaký postih, lebo opustenie dieťaťa v zdravotníckom zariadení nie je trestný čin. Stúpa aj počet maloletých matiek, vlani tu porodili tri. Podľa štatistiky, ktorú si vedie Čuríková, bolo v roku 2008 na novorodeneckom oddelení 170 detí opustených svojimi matkami a 91 detí opakovane hospitalizovaných. „Čo ma ťaží najviac? Nezáujem matiek, osud detí im je ľahostajný. Opustia novorodeniatko, pretože tvrdia, že sa boja o staršie deti. To neviem pochopiť. Matka opustí malinké, ktoré ju najviac potrebuje. Uvažujem, či je to naša vina, že sme sa o deti starali príliš a matky si na to zvykli,“ dodáva Čuriková. Zástupca primára oddelenie gynekológie a pôrodníctva tejto nemocnice Marián Kyselý uvádza, že v roku 2008 mali 2 200 pôrodov, z toho 860 detí ohrozených prostredím. „V žiadnom prípade nesegregujeme matky na rómske a nerómske,“ tvrdí Kyselý a dodáva, že prax sterilizácií sa zmenila.  „Dnes ich nerobíme ani po štyroch cisárskych rezoch, ak pacientka nepodpíše súhlas. Hrozí však vykrvácanie, pretrhnutie maternice.“

.nedokázateľný zločin?
Tak bola alebo nebola na Slovensku donedávna prax násilných sterilizácií? Zrejme áno, je to však prakticky nedokázateľné. Profesor Holomáň (rozhovor v rámčeku) tajné sterilizácie vylučuje, no priznáva, že ani jedna reoperácia, ktorá by mohla takú prax potvrdiť, sa tu nevykonala. Sterilizácia je operačný zákrok v narkóze, ktorý stojí približne 230 eur a okrem pôrodníka je pri ňom potrebný anesteziológ a inštrumentárka. V súčasnosti sa to robí aj laparoskopicky, takže ostávajú minimálne dva vpichy s jedným stehom na bruchu. Exminister Zajac pripúšťa, že gynekológ môže sterilizovať ženu pri cisárskom reze, keď je „otvorená“ a pod diagnózou hnisavé vaječníky jej ich môže vybrať. Pôrodníka – rasistu, ktorý by sa priam tešil na sterilizácie Rómok z dôvodu, aby „sa nerozmnožovali“, však nikto zatiaľ neodhalil.
Nielen po kauzách Sendrei a Luník IX je jasné, že v našej polícii pracujú aj rasisti. Ľudia, ktorí neváhajú ponižovať či dokonca týrať iných ľudí. Z bohatej studnice zdôvodnení citujme iba to najčastejšie: „Vymýšľajú si, aby na súdoch vytĺkli peniaze. A tie aktivistky ich na to iba navádzajú.“ Jazva po skalpele sa zahojí. No jazva na duši iba ťažko. Nielen rómska žena sa po sterilizácii môže cítiť menejcenná, vylúčená a odmietaná blízkymi aj komunitou. Mnohé z takých žien v osadách opustili manželia alebo partneri. Je to vážny, možno najvážnejší zásah do ich života. O to viac treba preukázať celú pravdu. S istotou môžeme povedať iba to, že sa tak zatiaľ nestalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite