Má 31 rokov, za sebou štúdium žurnalistiky a lingvistiky a kariéru novinára, ktorý putoval po Afrike. Dňa 6. mája zložil poslaneckú prísahu v parlamente Juhoafrickej republiky, a teraz rieši problémy svojich, najmä čiernych voličov. Hovorí, že na Afriku má každý názor, no málokto jej rozumie. Roman Lipták.
.vaše meno sa viac rokov objavovalo v slovenských médiách s prívlastkom „voľný novinár žijúci v Johannesburgu“. Už to pôsobilo exoticky. Ako ste sa dostali do Juhoafrickej republiky?
V Južnej Afrike som pristál 9. februára 1997, uprostred tunajšieho leta, v zimnom kabáte a s kufrom ako perspektívny študent na prestížnej Rhodes University. Tá je v Európe známa najmä vďaka štipendiu, ktoré už takmer sto rokov udeľuje Afričanom na štúdium v Oxforde.
.študovali ste na Slovensku aj v zahraničí?
Na Slovensku som absolvoval len strednú školu – Bilingválne anglicko-slovenské gymnázium v Sučanoch. Na Rhodes University som v roku 2000 promoval ako bakalár žurnalistiky a angličtiny a o štyri roky na University of Pretoria ako magister lingvistiky. Od roku 2006 si popri práci robím doktorát, ktorý dočasne prerušila až tohtoročná predvolebná kampaň do juhoafrického parlamentu.
.koľko rokov žijete v Južnej Afrike?
Nepretržite vyše dvanásť. V rokoch 2002 a 2004 som ako novinár prekrižoval ešte 24 afrických krajín.
.ako sa začala vaša kariéra „afrického novinára“?
Po skončení štúdia som začal pracovať ako reportér pre mediálnu skupinu Independent Newspapers, ktorá vlastní väčšinu tunajších denníkov. Vďaka ich zahraničnej redakcii som bol svedkom znárodňovania belošských fariem v Zimbabwe, občianskej vojny v Demokratickej republike Kongo či štátneho prevratu v Sierra Leone. Písal som aj pre slovenské médiá – .týždeň, SME, Hospodárske noviny, Plus 7 dní – a takisto pre českú Mladú frontu Dnes, Lidové noviny, Týden a Respekt.
.prečo ste sa na dlhšie usadili práve v Juhoafrickej republike?
Afrika ma neprestala fascinovať od môjho príletu. Mám pocit, že v mojom chápaní tunajších pomerov časom prevládol tzv. Heisenbergov paradox – čím viac prehľadu o niečom získate, tým menej tomu rozumiete. Afrika je podľa mňa fenomén, na ktorý má každý názor, ale ktorému málokto porozumie.
.čo vás spočiatku šokovalo?
Prvý šok bol kultúrny – stále je tu priepastný rozdiel medzi rasami, nielen v životnej úrovni, ale najmä v spôsobe myslenia. A predsa na úrovni medziľudských vzťahov táto krajina funguje menej konfliktne ako Slovensko, kde napríklad vzťahy nijako nezlepšuje ani homogénna spoločnosť.
.ako sa Slovák, študent a potom novinár, stane poslancom juhoafrického parlamentu?
K mojim čitateľom v Juhoafrickej republike patril aj šéf Strany slobody Inkatha (Inkatha Freedom Party), princ Mangosuthu Buthelezi, ktorý mi v marci 2004 poskytol rozsiahly rozhovor a vzápätí po ňom aj post mediálneho poradcu. Tak sa to začalo. Ale musím povedať, že prisťahovalec sa v politickom systéme cudzej krajiny nepresadí tým, že trvá na svojom pôvode, ale len ak krajine ponúkne niečo, čo sa jej môže hodiť. Princ Buthelezi sa nikdy nezaujímal o môj pôvod, len o moje skúsenosti z médií. Cudzokrajné meno si v prisťahovaleckej krajine, akou je Južná Afrika, všimne málokto.
.aké sú hlavné názorové prúdy v politike, ktoré sa v Južnej Afrike presadzujú?
Dominantná je domáca zmes sociálnej demokracie a panafrickej solidarity. Vláda Afrického národného kongresu, ktorá má vďaka dvojtretinovej väčšine hlavné slovo, sa potáca medzi ľavicovou rétorikou, čo je iste reakcia na kolonializmus a apartheid, a radikálnou pravicovou politikou, ktorú si vynucuje trhové hospodárstvo. Takto paradoxne od roku 1966 prosperuje napríklad susedná Botswana, ale tá nečelí zložitým spoločenským problémom ako Južná Afrika.
.o princovi Buthelezim, zakladateľovi a lídrovi vašej strany Inkatha, sa hovorí ako o africkom thatcheristovi. Platí táto analógia?
Africkí konzervatívci nevzývajú bývalú britskú premiérku, ale tradičné predkoloniálne hodnoty. Analógia s thatcherizmom sa na princa Butheleziho nalepila preto, lebo rovnako ako Margaret Thatcher odmietal medzinárodné sankcie proti apartheidu – pretože by boli najväčšmi postihli černošskú väčšinu, ktorej mali pomôcť. A konzervativizmus Butheleziho strany Inkatha spočíva v tom, že odmieta spoločenské správanie, ktoré rozkladá nielen tradičnú hierarchiu v afrických osadách, ale aj rodinu. Napríklad väčšina afrických detí sa dnes rodí slobodným matkám, ktoré nemajú prostriedky na ich výchovu. A sexuálna promiskuita vedie k šíreniu HIV/aids. Tieto sociálne problémy sa bez dôrazu na tradičné hodnoty vyriešiť nedajú.
.aký bol váš predvolebný program?
Môj program bol programom strany Inkatha a podieľal som sa na ňom aj ako poradca šéfa strany. Prioritami sú boj proti chudobe a korupcii, fiskálna zodpovednosť a reformy vzdelávania a zdravotníctva, najmä problém HIV/aids.
.akí voliči vás podporili?
Tradične nás volia konzervatívni etnickí Zuluovia z vidieckych oblastí provincie KwaZulu-Natal a tiež z etnických enkláv Zuluov v provincii Gauteng. V Afrike sa zásadne volí podľa etnického princípu, hoci túto skutočnosť odmietajú afrocentristi aj neokolonialisti, ktorí by v Afrike a Afričanoch radi videli nedeliteľný celok.
.aká je vaša spolupráca s princom Buthelezim?
Princ Mangosuthu Buthelezi je priamy potomok zuluského kráľa Cetshawaya, ktorý v roku 1879 bezprecedentným spôsobom porazil britské impérium. Je to politik, ktorý už dnes figuruje v učebniciach dejepisu, ktorý poznal osobne každého amerického prezidenta od Lyndona Johnsona a ktorý zásadne prispel k mierovému zrušeniu apartheidu a nastoleniu všerasovej demokracie. Je to charizmatický politik a naša spolupráca stojí na dôvere – to bol iste dôvod, pre ktorý podporil moju stranícku nomináciu do parlamentu.
.v ktorých témach sa princ Buthelezi angažuje?
Predovšetkým predstavuje morálnu autoritu, ktorá často chýbala prezidentskému úradu za prezidenta Thaba Mbekiho. Ten napríklad popieral vedecky dokázanú súvislosť medzi vírusom HIV a chorobou aids. Jeho vláda pod touto zámienkou odmietala chudobným černochom bezplatný prístup k antiretrovirálnym liekom. Inkatha iniciovala súdny spor, ktorý vládu prinútil sprístupniť tieto lieky aspoň HIV pozitívnym tehotným ženám. Princ Buthelezi napríklad v roku 2005 verejne priznal, že dve z jeho detí zomreli na aids, a tým prelomil spoločenské tabu tejto témy.
.ako ste presvedčili voličov, aby dali dôveru človeku z druhého konca zemegule, belochovi? Volili vás ako osobu, alebo skôr vašu stranu?
Do volieb ma Inkatha nominovala v obvode Mgungundlovu, ktorý okrem „našich“ kmeňových oblastí Vulindlela a Magqonqo zahŕňa aj mesto Pietermaritzburg s veľkou belošskou menšinou. Na zvolenie som potreboval 44 700 hlasov a väčšinu z nich tvorili „isté“ etnické hlasy, takže si nerobím ilúzie, že som zásadne ovplyvnil volebnú aritmetiku. Na naše mítingy však prišlo viac ľudí, než sme čakali – asi aj preto, že chceli na vlastné oči vidieť belošského kandidáta černošskej strany.
.dostali ste aj hlasy belochov?
Áno, najmä dôchodcov v dedinách Hilton, Merrivale a Howick, ktorí predtým volili belošskú Demokratickú alianciu. Mnohí belosi nás volili takticky, pretože Inkatha má v provincii KwaZulu-Natal väčšiu podporu ako Demokratická aliancia.
.nikde na svete sa voličom nehovorí ľahko nepríjemná pravda o tom, čo treba robiť. Ako sa to robí v Juhoafrickej republike?
Voľby sú tu aj pätnásť rokov po páde apartheidu najmä príležitosťou, keď černošská väčšina oslavuje svoje právo voliť, ktoré pred rokom 1994 nemala. Takáto atmosféra má však negatívny dôsledok, že v kampani prevládajú emócie na úkor vecnej debaty. Zlé je aj to, že mnohé témy sú v afrických kruhoch tabu. Napríklad pandémia HIV/aids. Napriek tomu som počas kampane dostával aj konkrétne otázky – ako vyriešime nedostatok infraštruktúry v černošských getách, nedostatok lekárov v štátnych nemocniciach. Alebo sa na mňa obracali ľudia, ktorí stratili príbuzných v prestrelkách medzi mojou stranou a ANC. Vysvetliť im nevysvetliteľné nebolo vôbec jednoduché.
.spolupracuje dnes vaša strana Inkatha s Africkým národným kongresom?
ANC a Inkatha proti sebe v 80. rokoch viedli občiansku vojnu, ktorej padlo za obeť takmer 30-tisíc etnických Zuluov. Ľudia, ktorých sa konflikt osobne dotkol, samozrejme nezabudli, no súčasné vzťahy medzi stranami na parlamentnej aj komunálnej úrovni sa zlepšili. Juhoafričania bez ohľadu na stranícku príslušnosť si želajú mier a rozvoj a politici to musia rešpektovať.
.je juhoafrická politika skorumpovaná, ako sa to často javí z diaľky? Alebo na tom nie je o nič horšie než bežná demokracia?
Ako opozičný politik musím trvať na tom, že korupcia je všadeprítomná, no zároveň priznávam, že inštitúcie, ktoré jej majú zabraňovať alebo ju vyšetrujú, často fungujú lepšie ako v iných krajinách. Kontrolné orgány majú slušnú povesť aj v zahraničí. Treba ich len vedieť efektívne využívať, a to je úloha opozičných strán.
.ktorá politická osobnosť je v JAR najkontroverznejšia?
Voliči ANC, ktorí vďaka etnickým faktorom tvoria v Južnej Afrike dvojtretinovú väčšinu, by bez váhania za najkontroverznejšieho politika označili práve princa Butheleziho. Jeho protipólom je bývalý prezident Nelson Mandela. Raz mi ako poradcovi verejne s humorom odkázal, že šéfa treba občas držať na uzde. Kontroverzná povesť princa Butheleziho vychádza z toho, že má odvahu kráčať proti prúdu, čo nie je v kontexte skupinového myslenia v Afrike ani jednoduché, ani prijateľné.
.africký národný kongres označoval Butheleziho za kolaboranta s apartheidovým režimom. Prečo?
Na rozdiel od predstaviteľov ANC, ktorí v londýnskom či moskovskom exile plánovali znárodňovanie zlatých baní, princ Buthelezi za apartheidu zostal doma. Vyjednal napríklad čiastočnú autonómiu pre Zuluov bez toho, aby ich ako černochov pripravil o juhoafrické občianstvo. Presne pre toto ho ANC označil za kolaboranta.
.zrejme už politickú realitu JAR výborne poznáte – dokáže vás ešte niečím prekvapiť?
Bezodným zdrojom prekvapení je juhoafrická zahraničná politika. Dominuje jej politická naivita, ktorú vidieť najmä na ústretovosti voči komunistickým krajinám. Tie podporovali boj proti apartheidu, hoci len zo strategických dôvodov. Za to sa im ANC cíti zaviazaný. Peking a Havana sú dnes najnavštevovanejšie destinácie juhoafrických politikov. Ja som počas predvolebnej kampane spôsobil škandál už tým, že návštevu Kuby som podmienil podporou opozičného projektu Varela.
.juhoafrickú republiku svet stereotypne vníma ako miesto, kde to stále vrie a kde nie je bezpečne. Je to aj v skutočnosti tak?
Áno, je tu takáto časovaná bomba, a ak raz vybuchne, tak preto, lebo rozdiely v životnej úrovni medzi rasami sa darí vyrovnávať len veľmi pomaly. V Zimbabwe k výbuchu došlo po dvadsiatich rokoch nezávislosti, ale najmä preto, lebo vládu jednej strany pod vedením toho istého človeka, prezidenta Roberta Mugabeho, sprevádzala systematická erózia demokratických inštitúcií. A v Južnej Afrike sú dnes súdy, médiá a občianska spoločnosť nezávislé.
.ako po apartheide spolu žijú belosi a černosi?
Na povrchu úplne normálne, lebo v rasovom spolunažívaní zvíťazil pragmatizmus. Černosi a belosi sa navzájom potrebujú a okrem menšín v krajnej ľavici a pravici si to všetci uvedomujeme. Novým zdrojom rasového nesúladu sa však stala pozitívna diskriminácia, keď sa na univerzitách a pri zamestnávaní uprednostňujú černosi, miešanci a Aziati – presne v tomto poradí. To sa negatívne dotýka mladých belochov, ktorí sa necítia zodpovední za apartheid, a právom.
.necítia belosi nostalgiu aspoň za zdanlivo usporiadanejšou spoločnosťou v apartheide?
V roku 1992 juhoafrickí belosi rozhodujúcou väčšinou v referende odhlasovali ústavné reformy, ktoré vyústili do všerasovej demokracie. Svoju spoluzodpovednosť za režim, ktorý otvorene potláčal ľudské práva, vnímali na konci 80. rokov ako neúnosnú. A napriek problémom, ktoré potom nastali – napríklad vo forme kriminality a často chaotického fungovania štátneho aparátu – dnes aj medzi belochmi stále prevláda konsenzus, že Juhoafričania bez rozdielu farby pokožky majú spoločnú budúcnosť v jednej krajine.
.sú spokojní aj čierni Juhoafričania?
Nie celkom. Hoci milióny černošských domácností po roku 1994 získali prístup k dôstojnému bývaniu, pitnej vode či elektrine, bilancia vlády ANC je ohľadne rozvoja stále nejednoznačná. Napríklad štátne zdravotníctvo či školstvo sú v horšom stave ako za apartheidu. Ale mnoho komentátorov hovorí o problémoch prechodu od apartheidu a podceňuje pritom symbolický význam osobnej slobody. Apartheid sa totiž netýkal len rasovo oddelených škôl, výťahov či cintorínov, ale právne potvrdzoval, že život černocha má menšiu cenu ako život belocha. Takže černosi s demokraciou získali ľudskú dôstojnosť.
.aký vývoj v JAR sa dá očakávať?
Novozvolený prezident Jacob Zuma sa zaviazal pokračovať v politike fiskálnej rovnováhy medzi príjmami od stále obmedzeného počtu daňových poplatníkov a výdavkami na socioekonomický rozvoj rapídne rastúceho počtu obyvateľstva. Keďže však Zuma za zvolenie vďačí najmä odborom, ktoré takúto politiku nepodporujú, vývoj v krajine môže byť problematický.
.cítiť tu dopady svetovej hospodárskej krízy?
Pred jej radikálnymi dôsledkami ekonomiku paradoxne chránia pozostatky medzinárodnej izolácie. Ekonómovia pätnásť rokov kritizovali tunajší protekcionizmus a devízové kontroly a dnes tvrdia, že práve tieto opatrenia prispievajú k relatívnej domácej stabilite.
.nehrozí posilňovanie autoritárstva?
Je to legitímna obava, lebo ANC zostavil jednofarebnú vládu, ktorá sa v parlamente opiera o dvojtretinovú väčšinu. Ale dôkazom toho, že súdy, médiá a občianska spoločnosť sú pripravené brániť demokraciu, je minuloročná nútená abdikácia prezidenta Thaba Mbekiho. Keď nezávislý súd potvrdil, že prezident sa zo svojho postu pokúsil ovplyvniť priebeh policajného vyšetrovania, Mbeki stratil dôveru vlastnej strany.
.určite príde moment, keď budete hodnotiť svoje pôsobenie v parlamente. Čo chcete dosiahnuť, aby ste mali pocit dobre vykonanej práce?
Dojíma ma, že som sa ako nedávny prisťahovalec a v relatívne mladom veku ocitol v parlamente inej krajiny vďaka hlasom ľudí, ktorí pri volebných urnách hľadeli len na to, čo strana, ktorú reprezentujem, v ich záujme v demokracii presadí. Už len obrovské sociálne problémy našich voličov ma zaväzujú na maximálny pracovný výkon. Moja poslanecká kancelária je otvorená len niekoľko dní, ale už prijala desiatky žiadostí o pomoc pri styku so štátnymi inštitúciami. Chcem urobiť všetko pre to, aby peniaze juhoafrických daňových poplatníkov nekončili v korupčnom mechanizme a byrokratickom aparáte, ale aby prispeli na rozvoj krajiny.
.vaše meno sa viac rokov objavovalo v slovenských médiách s prívlastkom „voľný novinár žijúci v Johannesburgu“. Už to pôsobilo exoticky. Ako ste sa dostali do Juhoafrickej republiky?
V Južnej Afrike som pristál 9. februára 1997, uprostred tunajšieho leta, v zimnom kabáte a s kufrom ako perspektívny študent na prestížnej Rhodes University. Tá je v Európe známa najmä vďaka štipendiu, ktoré už takmer sto rokov udeľuje Afričanom na štúdium v Oxforde.
.študovali ste na Slovensku aj v zahraničí?
Na Slovensku som absolvoval len strednú školu – Bilingválne anglicko-slovenské gymnázium v Sučanoch. Na Rhodes University som v roku 2000 promoval ako bakalár žurnalistiky a angličtiny a o štyri roky na University of Pretoria ako magister lingvistiky. Od roku 2006 si popri práci robím doktorát, ktorý dočasne prerušila až tohtoročná predvolebná kampaň do juhoafrického parlamentu.
.koľko rokov žijete v Južnej Afrike?
Nepretržite vyše dvanásť. V rokoch 2002 a 2004 som ako novinár prekrižoval ešte 24 afrických krajín.
.ako sa začala vaša kariéra „afrického novinára“?
Po skončení štúdia som začal pracovať ako reportér pre mediálnu skupinu Independent Newspapers, ktorá vlastní väčšinu tunajších denníkov. Vďaka ich zahraničnej redakcii som bol svedkom znárodňovania belošských fariem v Zimbabwe, občianskej vojny v Demokratickej republike Kongo či štátneho prevratu v Sierra Leone. Písal som aj pre slovenské médiá – .týždeň, SME, Hospodárske noviny, Plus 7 dní – a takisto pre českú Mladú frontu Dnes, Lidové noviny, Týden a Respekt.
.prečo ste sa na dlhšie usadili práve v Juhoafrickej republike?
Afrika ma neprestala fascinovať od môjho príletu. Mám pocit, že v mojom chápaní tunajších pomerov časom prevládol tzv. Heisenbergov paradox – čím viac prehľadu o niečom získate, tým menej tomu rozumiete. Afrika je podľa mňa fenomén, na ktorý má každý názor, ale ktorému málokto porozumie.
.čo vás spočiatku šokovalo?
Prvý šok bol kultúrny – stále je tu priepastný rozdiel medzi rasami, nielen v životnej úrovni, ale najmä v spôsobe myslenia. A predsa na úrovni medziľudských vzťahov táto krajina funguje menej konfliktne ako Slovensko, kde napríklad vzťahy nijako nezlepšuje ani homogénna spoločnosť.
Roman Lipták / Slovenský novinár, ktorý vyštudoval a žije v Juhoafrickej republike, v tohtoročných voľbách sa stal poslancom juhoafrického parlamentu za Inkatha Freedom Party, ktorá je v JAR opozičnou stranou. Narodil sa v Martine, má 31 rokov, býva v Pietermaritzburgu v KwaZulu-Natal, je slobodný. |
.ako sa Slovák, študent a potom novinár, stane poslancom juhoafrického parlamentu?
K mojim čitateľom v Juhoafrickej republike patril aj šéf Strany slobody Inkatha (Inkatha Freedom Party), princ Mangosuthu Buthelezi, ktorý mi v marci 2004 poskytol rozsiahly rozhovor a vzápätí po ňom aj post mediálneho poradcu. Tak sa to začalo. Ale musím povedať, že prisťahovalec sa v politickom systéme cudzej krajiny nepresadí tým, že trvá na svojom pôvode, ale len ak krajine ponúkne niečo, čo sa jej môže hodiť. Princ Buthelezi sa nikdy nezaujímal o môj pôvod, len o moje skúsenosti z médií. Cudzokrajné meno si v prisťahovaleckej krajine, akou je Južná Afrika, všimne málokto.
.aké sú hlavné názorové prúdy v politike, ktoré sa v Južnej Afrike presadzujú?
Dominantná je domáca zmes sociálnej demokracie a panafrickej solidarity. Vláda Afrického národného kongresu, ktorá má vďaka dvojtretinovej väčšine hlavné slovo, sa potáca medzi ľavicovou rétorikou, čo je iste reakcia na kolonializmus a apartheid, a radikálnou pravicovou politikou, ktorú si vynucuje trhové hospodárstvo. Takto paradoxne od roku 1966 prosperuje napríklad susedná Botswana, ale tá nečelí zložitým spoločenským problémom ako Južná Afrika.
.o princovi Buthelezim, zakladateľovi a lídrovi vašej strany Inkatha, sa hovorí ako o africkom thatcheristovi. Platí táto analógia?
Africkí konzervatívci nevzývajú bývalú britskú premiérku, ale tradičné predkoloniálne hodnoty. Analógia s thatcherizmom sa na princa Butheleziho nalepila preto, lebo rovnako ako Margaret Thatcher odmietal medzinárodné sankcie proti apartheidu – pretože by boli najväčšmi postihli černošskú väčšinu, ktorej mali pomôcť. A konzervativizmus Butheleziho strany Inkatha spočíva v tom, že odmieta spoločenské správanie, ktoré rozkladá nielen tradičnú hierarchiu v afrických osadách, ale aj rodinu. Napríklad väčšina afrických detí sa dnes rodí slobodným matkám, ktoré nemajú prostriedky na ich výchovu. A sexuálna promiskuita vedie k šíreniu HIV/aids. Tieto sociálne problémy sa bez dôrazu na tradičné hodnoty vyriešiť nedajú.
.aký bol váš predvolebný program?
Môj program bol programom strany Inkatha a podieľal som sa na ňom aj ako poradca šéfa strany. Prioritami sú boj proti chudobe a korupcii, fiskálna zodpovednosť a reformy vzdelávania a zdravotníctva, najmä problém HIV/aids.
.akí voliči vás podporili?
Tradične nás volia konzervatívni etnickí Zuluovia z vidieckych oblastí provincie KwaZulu-Natal a tiež z etnických enkláv Zuluov v provincii Gauteng. V Afrike sa zásadne volí podľa etnického princípu, hoci túto skutočnosť odmietajú afrocentristi aj neokolonialisti, ktorí by v Afrike a Afričanoch radi videli nedeliteľný celok.
.aká je vaša spolupráca s princom Buthelezim?
Princ Mangosuthu Buthelezi je priamy potomok zuluského kráľa Cetshawaya, ktorý v roku 1879 bezprecedentným spôsobom porazil britské impérium. Je to politik, ktorý už dnes figuruje v učebniciach dejepisu, ktorý poznal osobne každého amerického prezidenta od Lyndona Johnsona a ktorý zásadne prispel k mierovému zrušeniu apartheidu a nastoleniu všerasovej demokracie. Je to charizmatický politik a naša spolupráca stojí na dôvere – to bol iste dôvod, pre ktorý podporil moju stranícku nomináciu do parlamentu.
.v ktorých témach sa princ Buthelezi angažuje?
Predovšetkým predstavuje morálnu autoritu, ktorá často chýbala prezidentskému úradu za prezidenta Thaba Mbekiho. Ten napríklad popieral vedecky dokázanú súvislosť medzi vírusom HIV a chorobou aids. Jeho vláda pod touto zámienkou odmietala chudobným černochom bezplatný prístup k antiretrovirálnym liekom. Inkatha iniciovala súdny spor, ktorý vládu prinútil sprístupniť tieto lieky aspoň HIV pozitívnym tehotným ženám. Princ Buthelezi napríklad v roku 2005 verejne priznal, že dve z jeho detí zomreli na aids, a tým prelomil spoločenské tabu tejto témy.
.ako ste presvedčili voličov, aby dali dôveru človeku z druhého konca zemegule, belochovi? Volili vás ako osobu, alebo skôr vašu stranu?
Do volieb ma Inkatha nominovala v obvode Mgungundlovu, ktorý okrem „našich“ kmeňových oblastí Vulindlela a Magqonqo zahŕňa aj mesto Pietermaritzburg s veľkou belošskou menšinou. Na zvolenie som potreboval 44 700 hlasov a väčšinu z nich tvorili „isté“ etnické hlasy, takže si nerobím ilúzie, že som zásadne ovplyvnil volebnú aritmetiku. Na naše mítingy však prišlo viac ľudí, než sme čakali – asi aj preto, že chceli na vlastné oči vidieť belošského kandidáta černošskej strany.
.dostali ste aj hlasy belochov?
Áno, najmä dôchodcov v dedinách Hilton, Merrivale a Howick, ktorí predtým volili belošskú Demokratickú alianciu. Mnohí belosi nás volili takticky, pretože Inkatha má v provincii KwaZulu-Natal väčšiu podporu ako Demokratická aliancia.
.nikde na svete sa voličom nehovorí ľahko nepríjemná pravda o tom, čo treba robiť. Ako sa to robí v Juhoafrickej republike?
Voľby sú tu aj pätnásť rokov po páde apartheidu najmä príležitosťou, keď černošská väčšina oslavuje svoje právo voliť, ktoré pred rokom 1994 nemala. Takáto atmosféra má však negatívny dôsledok, že v kampani prevládajú emócie na úkor vecnej debaty. Zlé je aj to, že mnohé témy sú v afrických kruhoch tabu. Napríklad pandémia HIV/aids. Napriek tomu som počas kampane dostával aj konkrétne otázky – ako vyriešime nedostatok infraštruktúry v černošských getách, nedostatok lekárov v štátnych nemocniciach. Alebo sa na mňa obracali ľudia, ktorí stratili príbuzných v prestrelkách medzi mojou stranou a ANC. Vysvetliť im nevysvetliteľné nebolo vôbec jednoduché.
.spolupracuje dnes vaša strana Inkatha s Africkým národným kongresom?
ANC a Inkatha proti sebe v 80. rokoch viedli občiansku vojnu, ktorej padlo za obeť takmer 30-tisíc etnických Zuluov. Ľudia, ktorých sa konflikt osobne dotkol, samozrejme nezabudli, no súčasné vzťahy medzi stranami na parlamentnej aj komunálnej úrovni sa zlepšili. Juhoafričania bez ohľadu na stranícku príslušnosť si želajú mier a rozvoj a politici to musia rešpektovať.
.je juhoafrická politika skorumpovaná, ako sa to často javí z diaľky? Alebo na tom nie je o nič horšie než bežná demokracia?
Ako opozičný politik musím trvať na tom, že korupcia je všadeprítomná, no zároveň priznávam, že inštitúcie, ktoré jej majú zabraňovať alebo ju vyšetrujú, často fungujú lepšie ako v iných krajinách. Kontrolné orgány majú slušnú povesť aj v zahraničí. Treba ich len vedieť efektívne využívať, a to je úloha opozičných strán.
.ktorá politická osobnosť je v JAR najkontroverznejšia?
Voliči ANC, ktorí vďaka etnickým faktorom tvoria v Južnej Afrike dvojtretinovú väčšinu, by bez váhania za najkontroverznejšieho politika označili práve princa Butheleziho. Jeho protipólom je bývalý prezident Nelson Mandela. Raz mi ako poradcovi verejne s humorom odkázal, že šéfa treba občas držať na uzde. Kontroverzná povesť princa Butheleziho vychádza z toho, že má odvahu kráčať proti prúdu, čo nie je v kontexte skupinového myslenia v Afrike ani jednoduché, ani prijateľné.
.africký národný kongres označoval Butheleziho za kolaboranta s apartheidovým režimom. Prečo?
Na rozdiel od predstaviteľov ANC, ktorí v londýnskom či moskovskom exile plánovali znárodňovanie zlatých baní, princ Buthelezi za apartheidu zostal doma. Vyjednal napríklad čiastočnú autonómiu pre Zuluov bez toho, aby ich ako černochov pripravil o juhoafrické občianstvo. Presne pre toto ho ANC označil za kolaboranta.
.zrejme už politickú realitu JAR výborne poznáte – dokáže vás ešte niečím prekvapiť?
Bezodným zdrojom prekvapení je juhoafrická zahraničná politika. Dominuje jej politická naivita, ktorú vidieť najmä na ústretovosti voči komunistickým krajinám. Tie podporovali boj proti apartheidu, hoci len zo strategických dôvodov. Za to sa im ANC cíti zaviazaný. Peking a Havana sú dnes najnavštevovanejšie destinácie juhoafrických politikov. Ja som počas predvolebnej kampane spôsobil škandál už tým, že návštevu Kuby som podmienil podporou opozičného projektu Varela.
.juhoafrickú republiku svet stereotypne vníma ako miesto, kde to stále vrie a kde nie je bezpečne. Je to aj v skutočnosti tak?
Áno, je tu takáto časovaná bomba, a ak raz vybuchne, tak preto, lebo rozdiely v životnej úrovni medzi rasami sa darí vyrovnávať len veľmi pomaly. V Zimbabwe k výbuchu došlo po dvadsiatich rokoch nezávislosti, ale najmä preto, lebo vládu jednej strany pod vedením toho istého človeka, prezidenta Roberta Mugabeho, sprevádzala systematická erózia demokratických inštitúcií. A v Južnej Afrike sú dnes súdy, médiá a občianska spoločnosť nezávislé.
.ako po apartheide spolu žijú belosi a černosi?
Na povrchu úplne normálne, lebo v rasovom spolunažívaní zvíťazil pragmatizmus. Černosi a belosi sa navzájom potrebujú a okrem menšín v krajnej ľavici a pravici si to všetci uvedomujeme. Novým zdrojom rasového nesúladu sa však stala pozitívna diskriminácia, keď sa na univerzitách a pri zamestnávaní uprednostňujú černosi, miešanci a Aziati – presne v tomto poradí. To sa negatívne dotýka mladých belochov, ktorí sa necítia zodpovední za apartheid, a právom.
.necítia belosi nostalgiu aspoň za zdanlivo usporiadanejšou spoločnosťou v apartheide?
V roku 1992 juhoafrickí belosi rozhodujúcou väčšinou v referende odhlasovali ústavné reformy, ktoré vyústili do všerasovej demokracie. Svoju spoluzodpovednosť za režim, ktorý otvorene potláčal ľudské práva, vnímali na konci 80. rokov ako neúnosnú. A napriek problémom, ktoré potom nastali – napríklad vo forme kriminality a často chaotického fungovania štátneho aparátu – dnes aj medzi belochmi stále prevláda konsenzus, že Juhoafričania bez rozdielu farby pokožky majú spoločnú budúcnosť v jednej krajine.
.sú spokojní aj čierni Juhoafričania?
Nie celkom. Hoci milióny černošských domácností po roku 1994 získali prístup k dôstojnému bývaniu, pitnej vode či elektrine, bilancia vlády ANC je ohľadne rozvoja stále nejednoznačná. Napríklad štátne zdravotníctvo či školstvo sú v horšom stave ako za apartheidu. Ale mnoho komentátorov hovorí o problémoch prechodu od apartheidu a podceňuje pritom symbolický význam osobnej slobody. Apartheid sa totiž netýkal len rasovo oddelených škôl, výťahov či cintorínov, ale právne potvrdzoval, že život černocha má menšiu cenu ako život belocha. Takže černosi s demokraciou získali ľudskú dôstojnosť.
.aký vývoj v JAR sa dá očakávať?
Novozvolený prezident Jacob Zuma sa zaviazal pokračovať v politike fiskálnej rovnováhy medzi príjmami od stále obmedzeného počtu daňových poplatníkov a výdavkami na socioekonomický rozvoj rapídne rastúceho počtu obyvateľstva. Keďže však Zuma za zvolenie vďačí najmä odborom, ktoré takúto politiku nepodporujú, vývoj v krajine môže byť problematický.
.cítiť tu dopady svetovej hospodárskej krízy?
Pred jej radikálnymi dôsledkami ekonomiku paradoxne chránia pozostatky medzinárodnej izolácie. Ekonómovia pätnásť rokov kritizovali tunajší protekcionizmus a devízové kontroly a dnes tvrdia, že práve tieto opatrenia prispievajú k relatívnej domácej stabilite.
.nehrozí posilňovanie autoritárstva?
Je to legitímna obava, lebo ANC zostavil jednofarebnú vládu, ktorá sa v parlamente opiera o dvojtretinovú väčšinu. Ale dôkazom toho, že súdy, médiá a občianska spoločnosť sú pripravené brániť demokraciu, je minuloročná nútená abdikácia prezidenta Thaba Mbekiho. Keď nezávislý súd potvrdil, že prezident sa zo svojho postu pokúsil ovplyvniť priebeh policajného vyšetrovania, Mbeki stratil dôveru vlastnej strany.
.určite príde moment, keď budete hodnotiť svoje pôsobenie v parlamente. Čo chcete dosiahnuť, aby ste mali pocit dobre vykonanej práce?
Dojíma ma, že som sa ako nedávny prisťahovalec a v relatívne mladom veku ocitol v parlamente inej krajiny vďaka hlasom ľudí, ktorí pri volebných urnách hľadeli len na to, čo strana, ktorú reprezentujem, v ich záujme v demokracii presadí. Už len obrovské sociálne problémy našich voličov ma zaväzujú na maximálny pracovný výkon. Moja poslanecká kancelária je otvorená len niekoľko dní, ale už prijala desiatky žiadostí o pomoc pri styku so štátnymi inštitúciami. Chcem urobiť všetko pre to, aby peniaze juhoafrických daňových poplatníkov nekončili v korupčnom mechanizme a byrokratickom aparáte, ale aby prispeli na rozvoj krajiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.