„Nicht šísen, nicht šísen, ich fotograf!“ „Rúky vvérch“, skríkne ruský automatčík. Skôr než počúvnem, treskne výstrel, Rudoarmejec rozhodí rukami a padá k zemi. „Mal by si odfotiť aj nás, keď zasa zaútočíme,“ povie. „Na to čakám,“ odpoviem.
„Chceš sa napiť?“ vyťahuje poľnú fľašu. „Ďakujem, máme minerálku,“ ukazujem na pár plastových fliaš na konci zákopu. „Dobre ste sa zásobili, Nemčúri,“ usmeje sa.
.v malej dedinke Skároš neďaleko slovensko-maďarských hraníc po šesťdesiatich rokoch ožila druhá svetová vojna. Na lúke za obcou sú vykopané zákopy, okolo hostinca pri futbalovom ihrisku zhluk chlapov v nemeckých a ruských uniformách. Popíjajú pivo, pofajčievajú a čakajú na povel na odchod. Poľskí esesáci v čiernych uniformách prišli z Rzeszówa s obrneným Hackelom, vzadu sú ich kolegovia pri legendárnom ruskom tanku T-34. V dobových uniformách sú Slováci, Česi, Poliaci, Maďari.
Za páskami, lemujúcimi rozsiahlu lúku, sa tlačí niekoľko tisíc zvedavcov. Všetci chcú vidieť výbuchy, počuť streľbu, zacítiť dym, pofotiť sa s vojakmi, vyskúšať si prilbu, odvážne vystreliť slepým nábojom zo špagina alebo mauzerovky. Úlohou vyše stovky členov rôznych klubov vojenskej histórie je verne a efektne zrekonštruovať kruté boje medzi Wehrmachtom a Červenou armádou, ktoré sa tu odohrávali na prelome rokov 1944 a 1945. Autentická lúka, uniformy, zbrane, technika – len doba je iná. Prajná aj pre takéto „živé vystúpenia“, v ktorých už, našťastie, nejde o skutočný boj na život a na smrť muža proti mužovi, ale o zážitok z nedeľného dopoludnia. O čosi pútavejší ako miestny futbalový zápas.
.pred bojom
Dojedáme chutný slovenský guláš s maďarskou „čipóš páprikou“ a zalievame ho minerálkou. Alkohol je pred bojom prísne zakázaný, z bezpečnostných dôvodov. Okolo zákopov sú naťahané drôty k pyrotechnike, náboje v komorách sa často zaseknú... Ak nejde o život, ide o zdravie. Pár dní pri podobnej rekonštrukcii v Čechách jednému vojakovi pri manipulácii so zbraňou explodovala pyrotechnika, odtrhlo mu ruku v zápästí, na druhej prsty, poranilo brucho. Nevykrvácal vďaka duchaprítomnosti spolubojovníkov, ktorí mu zastavili silné krvácanie, kým neprišla sanitka.
Sme v zákope. Sedem nemeckých vojakov so samopalmi a puškami, velí nám guľometčík Mišo Sýkora z Dolného Kubína. Chlapi v uniformách sa potia, slnko mi rozpaľuje prilbu, jej lem ma páli na zátylku. Hľadám vhodné uhly pohľadu, pripravujem možnú kompozíciu v protisvetle. Vľavo pred zákopom je mína, tá vybuchne, keď zvrchu začnú páliť mínomety. „Povedz, kedy budeš strieľať, nech je vidieť dym z uzáveru, na pozadí bude tank,“ vravím Mišovi. „Oukej, keď zaútočia druhý raz, padnem,“ odpovie. „Chceš fotku, ako si mŕtvy?“ pýtam sa. „Jasné!“
Moderátor z improvizovanej tribúny s čestnými hosťami vysvetľuje divákom čo uvidia, predstavuje bojovú techniku. Opakovane upozorňuje hlavne deti, aby na bojisko vošli až po bitke a keď bude celá plocha prehliadnutá pyrotechnikmi. Môže sa stať, že niektorá z mín nevybuchne...
.hrdinská prehra
Náhle sa to začalo. Z druhého konca lúky sa ozýva mohutné „uráááá!!!“ a Rusi sa na nás valia. Šľahajú záblesky zo špaginov, podporujú ich mínomety. Okolo lietajú hrudy tvrdej hliny. Keď sa Rusi priblížia na dostrel, traja z nášho zákopu vybiehajú, krytí paľbou guľometu. Rusi sa sťahujú, zatiaľ nemáme straty. Hore lúkou sa valí polopásový heckel, za ním zo desať Nemcov, pália ako o život. Hekel dostane zásah, dymí sa z neho. „Do čerta, mám v ňom ruksak, nech mi po ňom neposkáču,“ hovorím si.
Z krovia oproti vyrazí T-34ka. Rozpúta sa peklo z dymu, ohňa a prachu, rachotia a dunia výstrely, explózie. Rusi bežia dolu svahom, strieľajú na nás, Mišo zloží niekoľkých pištoľou. Aj toho, čo mi mieril automatom priamo do tváre. A potom Mišo padne, leží mi pri nohách, ktorýsi Rus kropí náš zákop dávkou zo samopalu. Stíham vyskočiť, aby som z nadhľadu odfotil padlého kamaráta. „Máš to?“ „Jasné...“ Ešte pár výstrelov, explózií, a je po boji. Trvalo to asi hodinu. Diváci tlieskajú, do zákopov sa rozbehnú deti a zbierajú nábojnice, rúčky čierne od spáleného pušného prachu.
.po boji
„Môžeme sa s vami odfotiť?“ pýta sa hlava mladej rodinky. „Ale ja som len fotograf,“ namietam. „Nevadí, máte peknú prilbu, nepredáte za sedemtisíc?“ „Eur?“ „Niééé, korún, v prepočte.“ „Je požičaná, aj tak je z prvej svetovej.“ „Veď práve... Mirka, choď bližšie k ujovi.“ Cvak, cvak, cvak.
Odchádzame z bojiska, ponáhľame sa, chlapci chcú byť o šiestej v Kubíne. Pár náhlivých stiskov rúk, zamávam sovietskemu dôstojníkovi zo Spišskej Novej Vsi, esesák z Rzeszówa mi z diaľky kýva a kričí: „Bardzo dobre, pošli zdenčje...“ Ruksak je celý, tak pošlem, prečo nie...
„Chceš sa napiť?“ vyťahuje poľnú fľašu. „Ďakujem, máme minerálku,“ ukazujem na pár plastových fliaš na konci zákopu. „Dobre ste sa zásobili, Nemčúri,“ usmeje sa.
.v malej dedinke Skároš neďaleko slovensko-maďarských hraníc po šesťdesiatich rokoch ožila druhá svetová vojna. Na lúke za obcou sú vykopané zákopy, okolo hostinca pri futbalovom ihrisku zhluk chlapov v nemeckých a ruských uniformách. Popíjajú pivo, pofajčievajú a čakajú na povel na odchod. Poľskí esesáci v čiernych uniformách prišli z Rzeszówa s obrneným Hackelom, vzadu sú ich kolegovia pri legendárnom ruskom tanku T-34. V dobových uniformách sú Slováci, Česi, Poliaci, Maďari.
Za páskami, lemujúcimi rozsiahlu lúku, sa tlačí niekoľko tisíc zvedavcov. Všetci chcú vidieť výbuchy, počuť streľbu, zacítiť dym, pofotiť sa s vojakmi, vyskúšať si prilbu, odvážne vystreliť slepým nábojom zo špagina alebo mauzerovky. Úlohou vyše stovky členov rôznych klubov vojenskej histórie je verne a efektne zrekonštruovať kruté boje medzi Wehrmachtom a Červenou armádou, ktoré sa tu odohrávali na prelome rokov 1944 a 1945. Autentická lúka, uniformy, zbrane, technika – len doba je iná. Prajná aj pre takéto „živé vystúpenia“, v ktorých už, našťastie, nejde o skutočný boj na život a na smrť muža proti mužovi, ale o zážitok z nedeľného dopoludnia. O čosi pútavejší ako miestny futbalový zápas.
.pred bojom
Dojedáme chutný slovenský guláš s maďarskou „čipóš páprikou“ a zalievame ho minerálkou. Alkohol je pred bojom prísne zakázaný, z bezpečnostných dôvodov. Okolo zákopov sú naťahané drôty k pyrotechnike, náboje v komorách sa často zaseknú... Ak nejde o život, ide o zdravie. Pár dní pri podobnej rekonštrukcii v Čechách jednému vojakovi pri manipulácii so zbraňou explodovala pyrotechnika, odtrhlo mu ruku v zápästí, na druhej prsty, poranilo brucho. Nevykrvácal vďaka duchaprítomnosti spolubojovníkov, ktorí mu zastavili silné krvácanie, kým neprišla sanitka.
Sme v zákope. Sedem nemeckých vojakov so samopalmi a puškami, velí nám guľometčík Mišo Sýkora z Dolného Kubína. Chlapi v uniformách sa potia, slnko mi rozpaľuje prilbu, jej lem ma páli na zátylku. Hľadám vhodné uhly pohľadu, pripravujem možnú kompozíciu v protisvetle. Vľavo pred zákopom je mína, tá vybuchne, keď zvrchu začnú páliť mínomety. „Povedz, kedy budeš strieľať, nech je vidieť dym z uzáveru, na pozadí bude tank,“ vravím Mišovi. „Oukej, keď zaútočia druhý raz, padnem,“ odpovie. „Chceš fotku, ako si mŕtvy?“ pýtam sa. „Jasné!“
Moderátor z improvizovanej tribúny s čestnými hosťami vysvetľuje divákom čo uvidia, predstavuje bojovú techniku. Opakovane upozorňuje hlavne deti, aby na bojisko vošli až po bitke a keď bude celá plocha prehliadnutá pyrotechnikmi. Môže sa stať, že niektorá z mín nevybuchne...
.hrdinská prehra
Náhle sa to začalo. Z druhého konca lúky sa ozýva mohutné „uráááá!!!“ a Rusi sa na nás valia. Šľahajú záblesky zo špaginov, podporujú ich mínomety. Okolo lietajú hrudy tvrdej hliny. Keď sa Rusi priblížia na dostrel, traja z nášho zákopu vybiehajú, krytí paľbou guľometu. Rusi sa sťahujú, zatiaľ nemáme straty. Hore lúkou sa valí polopásový heckel, za ním zo desať Nemcov, pália ako o život. Hekel dostane zásah, dymí sa z neho. „Do čerta, mám v ňom ruksak, nech mi po ňom neposkáču,“ hovorím si.
Z krovia oproti vyrazí T-34ka. Rozpúta sa peklo z dymu, ohňa a prachu, rachotia a dunia výstrely, explózie. Rusi bežia dolu svahom, strieľajú na nás, Mišo zloží niekoľkých pištoľou. Aj toho, čo mi mieril automatom priamo do tváre. A potom Mišo padne, leží mi pri nohách, ktorýsi Rus kropí náš zákop dávkou zo samopalu. Stíham vyskočiť, aby som z nadhľadu odfotil padlého kamaráta. „Máš to?“ „Jasné...“ Ešte pár výstrelov, explózií, a je po boji. Trvalo to asi hodinu. Diváci tlieskajú, do zákopov sa rozbehnú deti a zbierajú nábojnice, rúčky čierne od spáleného pušného prachu.
.po boji
„Môžeme sa s vami odfotiť?“ pýta sa hlava mladej rodinky. „Ale ja som len fotograf,“ namietam. „Nevadí, máte peknú prilbu, nepredáte za sedemtisíc?“ „Eur?“ „Niééé, korún, v prepočte.“ „Je požičaná, aj tak je z prvej svetovej.“ „Veď práve... Mirka, choď bližšie k ujovi.“ Cvak, cvak, cvak.
Odchádzame z bojiska, ponáhľame sa, chlapci chcú byť o šiestej v Kubíne. Pár náhlivých stiskov rúk, zamávam sovietskemu dôstojníkovi zo Spišskej Novej Vsi, esesák z Rzeszówa mi z diaľky kýva a kričí: „Bardzo dobre, pošli zdenčje...“ Ruksak je celý, tak pošlem, prečo nie...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.