Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko pozastavuje prvé dávky AstraZenecy. Ministerstvo zdravotníctva zvažuje viaceré alternatívy

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Ak je to čo len trochu možné, túžby si treba splniť. Pravdaže, bývajú aj túžby nesplniteľné. Napríklad, aby nastal koniec sveta. Konca sveta sa nedožijeme, s

Ak je to čo len trochu možné, túžby si treba splniť. Pravdaže, bývajú aj túžby nesplniteľné. Napríklad, aby nastal koniec sveta. Konca sveta sa nedožijeme, s tým sa treba zmieriť. Ale sú aj splniteľné. Jednu takú som mal. Odnepamäti (teda už veľmi, veľmi dávno) túžil som navštíviť Lisabon.
Aj viem prečo. To mesto bolo počas druhej svetovej vojny relatívne slobodné, pretože Portugalsko sa jej nezúčastnilo. Takže, ako si to pamätáme z filmu Casablanca, kto sa chcel dostať z nemeckého područia v Európe, kto chcel uniknúť pred Hitlerom, musel sa dostať do Lisabonu a odtiaľ kam inam, ako do USA. Lisabon, to bola nádej.
V poslednej chvíli nastupuje do lietadla via Lisabon Paul Henried a Ingrid Bergman (ová, ová, ová), aby si zachránili holé životy, zatiaľ čo Humphrey Bogart likviduje nemeckého dôstojníka, ktorý im chce útek prekaziť. Okrem toho, a to ma fascinovalo nemenej, Lisabon bol počas druhej svetovej vojny centrom svetovej špionáže. Slobodné mesto je ako stvorené na takúto úlohu. Po vojne ju prevzala Viedeň, bašta slobody tesne pri železnej opone. Takže Lisabon bol mojím snom. Splnil som si ho a...v podstate neľutujem. Len som si musel uvedomiť, že je zbytočné vidieť v každom mužovi na ulici špióna, že je márne vyzerať na každom rohu Indrid Bergman /ovú, ovú, ovú/, že tie časy sú už tahet, ako by povedal môj starý otec, ktorý nemal k Lisabonu nijaký vzťah. Povedzme to priamo. Na Lisabon stačí jeden a pol dňa. Pozriete si námestie na nábreží, hlavnú ulicu, hrad a staroveký kláštor. Večer úžasná večera vo skvelých reštauráciách. Kvôli nim by sa v Lisabone oplatilo ostať hádam aj natrvalo. A je tam ešte jedna atrakcia, ktorá stála za to. Oceanárium. Za mestom vyrástla pred jedenástimi rokmi, keď bola v Lisabone zatiaľ posledná svetová výstava, moderná štvrť. Tie domy vyzerajú lepšie ako Petržalka, ale čosi im chýba. Zdá sa, že mesto sa nedá postaviť naraz. Musí vznikať postupne. Inak v ňom nepulzuje normálny, chaotický život. Je mŕtve. V takomto meste na kraji Lisabonu je budova a v nej obrovské akvárium. Vojdete rovno do mora a môžete sa tam udomácniť na niekoľko hodín. More je, pravdaže, za sklom. Ale z pohľadu morských živočíchov ste za sklom vy. A nie je celkom jasné, kto je na tom lepšie. My si, samozrejme, fandíme a sme presvedčení, že lepšie sme na tom my suchozemci. Nie sme mokrí, napríklad. A máme ešte aj iné výhody, momentálne si neviem spomenúť. Ryby za sklom sú pokojné a čo je pozoruhodné, vôbec nie sú dravé. Žraloky si mierumilovne plávajú a nikoho si nevšímajú. Makrely plávajú v húfe, v kolektivistickom duchu, zľava doprava, miznú za zástenou a znovu sa zľava objavia a smerujú doprava. Disciplína a poriadok. Akurát jedna makrela pláva opačným smerom, tiež vytrvalo a disciplinovane. Individualistka. Zunoval sa jej život v kolektíve. Nudilo ju to. Je osamotená. Nik sa k nej nepridáva. Život v akváriu je pravdepodobne poriadna nuda, len čo sa trochu rozbehneš, narazíš na sklo. Stojím za sklom a radujem sa z neobmedzeného pohybu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite